(úryvok)

 Mojím telom riadne nadhodilo. Prebrala som sa a vôbec som netušila, kde sa nachádzam. Až pri pohľade naokolo som si uvedomila, že som v autobuse. Bol to skôr väčší mikrobus, asi tak pre dvadsať ľudí. Momentálne som sa nachádzala úplne vzadu. Ani som sa nestačila nadvihnúť a posadiť keď mnou opäť nadhodilo. „Sakra!“ uľavila som si. Bolo mi úplne jedno, či to niekto začuje.

Po chvíľke sa mi konečne podarilo posadiť sa.

„Ježiši! Vy ste nevystúpili?!“ zvýskol vodič. Až vtedy som si začala naplno uvedomovať realitu. Úplne prázdny mikrobus. Len ja a vodič. Naokolo sa rozprestierali pahorky a lúky, ktoré ani zďaleka nepôsobili ako moje rodné mesto. Okoliu chýbali rušné ulice s vysokými budovami Oulony. Trochu som sa narovnala, rozhýbala a presunula ku vodičovi, ktorý na mňa neveriaco chvíľami pozrel cez spätné zrkadlo. Začínala som si uvedomovať bolesť hlavy.

„Kde to sme?“ spýtala som sa a študovala jeho výrazný profil. Vysoké čelo, výrazný nos, strapaté čierne vlasy.

„A kde ste chceli vystúpiť?“ zrazu sa ku mne na dve sekundy otočil. Na plných perách mu sedel hravý úsmev. To jediné som si stihla všimnúť.

„V Oulony.“

Zasmial sa. Mala som pocit, že tým smiechom zadunel celý vnútorný priestor.

„Máte smolu. Oulony je asi tri hodiny za nami. Ani si nepamätám, kde ste nastúpili. V Pouze? Alebo v Kardii?“ znovu sa ku mne na dve sekundy otočil.

„Viete, že ani neviem?“ sadla som si na najbližšie sedadlo. Ľavou rukou som si podoprela bradu. Zadívala som sa na kľukatú polopoľnú cestu, čo sa lenivo vinula pred nami.

„To nemyslíte vážne!“

Keď som sa naňho znovu pozrela, pohľady sa nám na chvíľu stretli. Odpoveď bola zbytočná.

„Teraz ideme kam?“

„Nó...“ trošku zatiahol.

„Nó?“ zopakovala som.

„Nóóó, teraz ideme do Di-abol Pize, blízko jazier Ka-ad.“

„Predpokladám, že toto nie je bežná cesta.“ Začala som sa báť. Ku týmto jazerám totiž bežne chodievame cez leto. Ale toto okolie som vôbec nespoznávala.

„Vy asi poznáte len cestu cez Abony, však? Predpokladám, že ani Di-abol Pize vám nič nehovorí,“ pozrel sa na ma.

Súhlasne som prikývla,

„Vlastne sa ani nečudujem, je to len malá dedinka v horách. Abony je napravo za tými vrchmi.“

Vystrelil ruku napravo. Nechtiac mi vrazil rovno do tváre. Bolesť hlavy sa zvýraznila a k tomu sa pridala aj bolesť nosa.

„Ježiši! To som nechcel!“ celou polovicou tela sa ku mne otočil, neuvedomujúc si, že stále šoféruje. Až po chvíľke, keď začal mikrobus vybiehať z cesty si tento „nepatrný“ fakt uvedomil. Zastavil pri krajnici, ktorá mi prišla trošku zbytočná, keďže široko-ďaleko neboli žiadne autá. Keď si odopol pás, vyskočil rovno ku mne: „Prepáčte... ja... vážne... nechcel som... neuvedomil som si to... Veľmi vás to bolí?“ Jednou rukou ma chytil za plecia, druhou mi chytil bradu a obzeral si môj nos. Nepustil ma k slovu.

Využila som krátku pauzu jeho nádychu (aspoň že dýchať nezabudol) a zašepkala som: „To je dobré.“

Stále však predo mnou kľačal, jednou rukou sa dotýkal mojej tváre a druhou držal okolo pliec. Vystrašené tmavohnedé oči uprené na mňa. Z ničoho nič ma pohladil po líci. Jeho dotyk bol spojený s hypnotizujúcim pohľadom, nebola som schopná pohybu. Moje telo si až bolestne uvedomovalo tesnú blízkosť toho jeho.

„To som rád. Ale ako to, že si vôbec nemôžem spomenúť, kde ste nastúpili? Toto sa mi nestáva.“ Hlas už mal pokojný.

„Tak to ani mne.“

Usmial sa. „ Prepáčte, ja...“ postavil sa a sadol si vedľa mňa, „nemám dosť paliva, aby som sa vrátil do Oulony.“

„A do Abony?“ spýtala som sa s malou dušičkou.

„Ani do Di-abol Pize.“

„To nemyslíte vážne!“

„Myslím. Mám palivo akurát ku garáži, asi hodinku od Di-abol Pize. Tam totiž nevedie žiadna cesta, po ktorej by sa dalo ísť autom. Nieto ešte týmto tu.“ rozhodil rukami naznačujúc veľkosť mikrobusu.

„Máte so sebou veľa vecí?“ spýtal sa.

„Ani neviem,“ chcela som sa postaviť. Nedovolil mi to. Okrem tašky cez plece som si nevedela spomenúť na žiadnu batožinu.

Chvíľku sme mlčky sedeli vedľa seba, každý zahĺbený do svojich myšlienok.

„Môžete mi tykať?“ navrhla som mu potichučky. Ešte sa mi nestalo, že by som takéto niečo navrhla sama, ale v tento moment mi to prišlo vhodné. Neodpovedal hneď. Najprv sa ku mne otočil, zadíval sa mi do očí a usmial sa. Uvedomila som si jamky na jeho lícach a príjemne šteklivé čakanie na jeho odpoveď.