Obliekanie
V tichosti som sedela na stoličke pri stene a pozorovala všetkých, ktorí vstupovali do miestnosti. Zaujalo ma ako sa zrazu nevedeli tváriť. Ich mimika sa tak nezvyčajne deformovala. Otca som s takým výrazom ešte nevidela. Mal tak zvláštne zvraštené čelo.
Prišla za mnou teta, aby som chytro šla za babkinou sestrou a odovzdala odkaz, že už še dotrapili. Čerstvý vzduch ma omámil. Pomaly som kráčala gánkom a nasávala letný deň. Cítila som svetlo v priestore a seba. Uvedomila som si, že stojím na mieste, kde som sa zvykla pred vstupom do domu vždy zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a tešiť sa, že som tam.
„Ponáhľaj še!“ výkrik tety do mňa narazil od chrbta.
Rozbehla som sa. Babkina sestra bývali až za kostolom. Keď som sa ocitla pred bráničkou, uvedomila som si, že si vôbec nepamätám priebeh cesty. Bola som ako vygumovaná. Spotená a pokojná. Vošla som do dvora. Na štekot psa vyšla z nízkych dverí s masívnym rámom malá ženská postava v chustke zahalená niekoľkými kydľami.
„Ta co? Už?“ neisto sa spýtala.
„Už.“ prikývla som
„Ta co me nepočkala? Ja som še ešči chcela pomodlic ružanec. Mohla teľo počkac,“ mrmlala hľadiac do zeme. V trasúcich rukách žmolila pacerky a pomaly si sadla na vyrezávanú lavičku pred domom.
„Idz napred! Ja doraz pujdzem.“
Vrátila som sa. Babka už ležali v obývačke na gauči. V tej obývačke, kde som mala svoj priestor ja ako hosť. Zakaždým, keď som tam prišla sama, či už na prázdniny, alebo na víkend, stala sa obývačka mojou izbou. A bola som na to patrične hrdá, lebo babka si do tej parádnej chyži nepustili hocikoho. Dokonale som poznala všetok vystavený porcelán za sklom. Aj ich zarámovanú jemne kolorovanú fotografiu portrétu na stene vedľa dverí. Ako dieťa ma najviac fascinoval okrúhly vypínač a na ňom farebný rámik v tvare kvetu z roztavenej plastovej drviny. Zelené leskymo na gauči sme vždy hladili jedným smerom.
Teraz bolo strapaté, akoby chcelo obrásť celé telo. Babka len ležali. Mali na sebe bielu blúzku a sukňový kostým z tej poličky v skrini, o ktorej vraveli, že to do truny. Veci tam boli dlho. Občas ich prevetrali, prežehlili a zložili späť.
Chlapi položili trunu na nízky stolík pri gauči. Snažili sa uchopiť telo a preložiť ho, no bolo vidieť, že im to nejde. V jednom momente sa im začalo prevracať a usadilo sa do truhly nakrivo, tak, že z úst vytieklo väčšie množstvo hnedej tekutiny na blúzku. Otcove sestry sa rýchlo prežehnávali. Jedna sa zvrtla, že ide nájsť niečo na výmenu.
„Chto ich prebľeče? Ja už nemožem.“ povedala teta.
Všetci si vymieňali bezmocné pohľady.
„Aľe ta skoro treba, bo už tuhnňu!“ oznámil ujo.
„Donešce nožničky, že im to zozadu prestrihnem!“ zakričal
„Bože chráň, moja mac nepujdu do žemi obtarhana!“ ohradila sa teta.
Strhla sa hádka. Dcéry chceli mať dôstojne pochovať. Prítomní muži tvrdili, že sa to už nedá. Rezignovaní postupne odchádzali z miestnosti. Uplakaná teta sa obrátila na mňa:
„A ty, Ľudko, nesprobuješ?“
Ostala som v tej obývačke sama s telom. Na stoličke bola pripravená čistá, narýchlo prežehlená blúzka. Najprv som zabránila ďalšiemu vytekaniu zvyškov. Chcela som rýchlo strhnúť špinavé oblečenie a dať ruky do vhodnejšej polohy, no cítila som značný odpor. Nikdy predtým som nezažila to medzištádium, ani som netušila, že tvrdnutie je tak citeľne rýchle.
Keď som ešte ako dieťa bola s babkou na rozlúčke s ich priateľkou v dome, dotkla som sa studených stvrdnutých rúk. Len tak zo zvedavosti, lebo aj tetky predo mnou sa dotýkali. Vtedy mi to bolo aj trochu smiešne, akoby som sa dotýkala nejakej studenej figuríny. Tú pani som veľmi nepoznala. Tam som počula, že ju už nevedeli ani obliecť a museli lámať ruky. Aj viečka zaťažili desaťkorunáčkami aby sa neotvárali.
Podarilo sa mi vyzliecť zvršok. Keď som sa naťahovala po veci k stoličke, zbadala som cez úzky pás nedovretých dverí, že už prišli babkina sestra z horného konca. Ujo im vtisol pohárik do ruky a ulial. Popri tom asi vysvetľoval čo sa stalo, vydedukovala som z jeho posunkov a zo zhrozeného výrazu v ženskej tvári. Snažili sa hovoriť potichu. Viac ku mne doliehali vzlyky z prednej izby.
Rozložila som si blúzku. Uvažovala som akým spôsobom to urobiť. Bolo to ako keď som bábike naťahovala úzku košieľku. Kúsok po kúsku som navliekala rukávy na ruky. Najprv som látku nazbierkala a potom potiahla. Raz jeden, raz druhý rukáv. Obzerala som si telo, ako veľmi sa zmenilo za posledné dva týždne. Stratila sa hmota. Koža bola ako prehodená plachta na kostiach. Ten hrboľ na krku, čo si často pýtali premasírovať alpou, sa akosi scvrkol. Kúsok po kúsku. Raz jeden, raz druhý...
Na reliéfnom guličkovanom skle na dverách sa objavil veľký čierny tieň. To ujo opatrne nazrel do izby, aby skontroloval, či mi treba pomôcť. Kúsok po kúsku som sa dostala až k ramenám. Keď som mala hotovo, pozrela som naňho. Mierne kývol hlavou, aby privolal syna a bez slov vošli do vnútra. Ako sa roztvorili dvere, zacítila som, že vedľa v kuchyni sa ohrieva polievka. Uvedomila som si, že som dlho nejedla. Dostala som chuť na babkinu ryžu. Nevarili ju, ale piekli v rúre alebo v remoske aj s cibuľou a klinčekami. Nikto nevedel urobiť ryžu ako babka.
Chlapi prevrátili telo a počkali kým pozapínam drobné gombíky. Upravila som golier a odstúpila. Tentoraz celá tá zostatková hmota tela s ľahkosťou zapasovala do truhly. Našuchorila som ešte čipky po obvode, upravila vlasy a ustúpila som ich najstaršej sestre, ktorá sa približovali hojdavou chôdzou so žalostným stonaním. Skláňali sa nad ich tvárou, z úst vychádzali nezrozumiteľné slová obalené slinami. Do zložených rúk im vtisli svoje pacerky.
Postavila som sa k oknu, aj som zabudla na hlad. Pozorovala som ako sa do neveľkej miestnosti hrnuli ľudia. Chlapi nosili stoličky a ukladali ich okolo steny. V dome už boli okrem početnej rodiny aj susedky, ľudia z dediny...
V kuchyni sa ulievalo. V obývačke sa spievalo.
