Návšteva

     Stála som pri posteli s dlaňami rozprestretými na veľkej duchne. Ustlala som ju tak, ako keď sa očakáva dôležitá návšteva. Vedľa mňa stáli sesternice. V miestnosti bol aj môj otec, jeho päť súrodencov, bratranci, babkina najmladšia sestra...

     Spomínala som si na objatia, ktoré mi približne od dvanástich rokov začali byť nepríjemné. Keď som klopala na dvere domu, priala som si, aby bol uvítací ceremoniál čo najkratší. Najhoršie to bolo, keď som babku vyrušila pri umývaní riadu a oni pribehli spotené v ofŕkanej zástere s pomytkom v ruke a začali ma stískať. Keď pritlačili tvár k mojej, cítila som všetky stvrdnuté chĺpky, ktoré mali nad perami. Nerozumela som vtedy tomu, prečo ma k sebe tak pritláčajú.

     Teraz bezvládne ležali na vedľajšej posteli. Hľadela som cez duchnu ako im ich sestra kontroluje tep. Hlava sa zabárala do veľkých vankúšov. Oči vpadnuté, sánka až neprirodzene spustená, akoby vykĺbená. Vychudnuté telo sa strácalo pod prikrývkou, len ruky s pokrčenými prstami občas zmenili polohu. Čakali sme.

Pri babke som bola už tretí týždeň, boli letné prázdniny. Pomáhala som tete so starostlivosťou . Spočiatku sme trávili čas aj na záhrade, babka oplievali, zberali zeleninu, starali sa o sliepky... No postupne ich stále viac ovládla únava, nechutenstvo a bolesť. Po dvoch týždňoch už len ležali. Chradli.

Dlhé čakanie. Vysaté telo zápasí. Niektorí šli fajčiť, niektorí na kávičku... v tichosti sme sa striedali v hľadení do prázdna.

     V spálni, kde ležali, väčšina prítomných nevedela vydržať dlho. Hoci som aj vetrala, stále bolo cítiť hnilobný zápach, ktorý tam za posledný týždeň prenikol každým povrchom. Smrad sa ťahal hrdlom ako dlhý vlas. Ja som bola už zvyknutá. Presedela som tam hodiny. Keď už babka nevládali chodiť, pýtali si čítať z Biblie. Sedávala som na stoličke vedľa postele tak, aby som im v prípade potreby vedela rýchlo pridržať hlavu nad vedrom. Čítala som. Keď vyzerali, že už spia, prestala som. V tom momente sa prebrali.

     „Ty ši tu? Kedy ši prišla?“

     „Pred týždňom babi.“ Odpovedala som

     „A co tu robiš?“

     „Čítala som vám.“

     „Hej? Ta dobre, ta ľem čitaj dalej.“

     Pokračovala som pomaly. Sledovala som ich dych, ako sa im uvoľňuje tvár, ústa sa otvárajú. Až sa zľakli vlastného zachrápania.

     „A ty tu co robiš? Kedy ši prišla?“

     Sedela som v kuchyni, keď teta zo spálne zakričala: „Už!“

Všetci sme sa navalili do miestnosti. Niektorí vzlykali menej, niektorí viac. Niektorým sa len chveli nozdry. Ja som stála pri posteli s dlaňami rozprestretými na duchne. Hľadela som na nehybné telo. Pozorovala som ako sa zmenilo. Už som ani nepotrebovala plakať.

     Zrazu sa hrudník prudko nadvihol, všetci sme počuli hlasný nádych. Hlavu otočili na bok a môj pohľad sa vlial do hlbokých sklenených očí.

     „Co chceš?“ zasypeli.

     Moje dlane zrástli s celou perinou a nevedela som sa v tom momente pohnúť.