Radka

Vraj to prestane, keď nebudem myslieť na bolesť. Keď si predstavím niečo iné. Keď sa budem viac snažiť. Viac ako doteraz. Myslieť na niečo iné, predstavovať si, myslieť na niečo, nemys...

Vystielam myšlienky jarnou haluzinou. Konárikmi brezy, čo máme pred domom. Naukladané ako do dlaní, pokryjem ich perím. Takým, čo prababka dávala do perín, keď šila mame výbavu. Odrazu je vo mne mäkšie. Veľké prípravy preruší až milovanie. S príchodom dravca je hniezdo razom vyzobané. Perie si prudko vydýchne. Jaro sa ku mne otočí chrbtom. Nebude na mňa čakať večne. Po chvíli zdvihne zo zeme vychladnuté šaty a necháva ma v izbe. „Prídem večer,” zabuchne.

Vraj nie som prvá, ani posledná. Stačí sa len upokojiť. Byť spokojná sama so sebou, prijať sa a všetko bude fajn. Mám tomu nechať čas. Ak by to predsa nešlo, skúsime liečbu. „Hlavne sa teraz musíte upokojiť.” Upokojiť sa, prijať sa, upokojiť sa, prijať...

„Ja ťa potrebujem, rozumieš?"

„Prosím ťa, tichšie," snažím sa Jara upokojiť, prijať ho.

Ráno ho prídem zobudiť. Veľa som toho nenaspala, no aj tak sa zmôžem aspoň na chlieb s lekvárom. Uchlipne si z feniklového čaju a zamračí sa. Chlieb zje cestou do práce. Myslím na to. ako nám bolo dobre na našej prvej spoločnej dovolenke v Chorvátsku. Išli sme tam len tak, na blint, z ničoho sme si nerobili hlavu. Prenajali sme si malý apartmán v rybárskej dedinke, desať metrov od mora. Veľa sme toho nenaspali. Večer sa pre nás končil nadránom. Jaro nám vtedy odtrhol zopár fíg zo susedovho stromu, ktorý k nám prevísal cez plot až dvora. Nakrájali sme si ich do jogurtu a naťahovali sa, kto ich pôjde nakradnúť zajtra. Nakoniec sme misky nechali tak, pod posteľou.

Keď sa Jaro vráti, mám vypraté. Periem takmer každý deň, vždy sa toho nazbiera. Teším sa, že je opäť všetko biele a voňavé. „Mohli by sme si niekam vyjsť, čo povieš? Nechaj to na mňa.” Nechám. Obliekam si červené šaty, jediné slávnostnejšie, ktoré mi sadnú. Na moje prekvapenie sa pod nimi cítim dobre. Nechám Jará, aby mi vzal kabát a usadil ma k stolu. O chvíľu sa už cukor prepadáva kávou. Vychutnávam.

Vraj to prestane, keď nebudem myslieť na bolesť. Keď si predstavím niečo iné. Mám skúsiť myslieť na vodu. Ako obmýva ostré kamene, oblí im hrany.

Napúšťam si vaňu. Jaro vojde do kúpeľne. Po chvíli vysvetľovania už iba rozhadzuje rukami. V tej chvíli som od neho ďaleko. Na hladine sa pohojdáva iba moja tvár, zatiaľ čo zvyšok ostrova je už dávno pod vodou. Jarove ruky sa bezmocne spustia, akoby ma už nemali prečo objímať. Voda ma kolíše. Je ku mne nežná, bráni ma. Tlmí Jarov hlas, mení ho na zvuk. Nenechá, aby ku mne slová doliehali. Narážajú o ňu a trieštia sa na kusy. Plávajú na hladine. Inokedy sa príboj jednoducho spení, rozplynie.

Voda postupne chladne, na bruškách prstov vytvára meandre. Vstanem, aby som sa opäť vrátila do izby. v ktorej ma v postieľke čaká Radka. Zvyšok domu je ako vydýchaný.

Lenka Šafranová

(16.04.1986)

Žije v Košiciach, je študentkou na FFPU v Prešove, odbor slovenský jazyk a literatúra. Píše poéziu a prózu. Členkou klubu je od roku 2009.

Ocenenia

Laureátka Akademického Prešova (2007, 2008, 2009, 2010), súťaže Literární květen 2008Litera 2009Poetická Ľubovňa (2008, 2009, 2011)Literárne šurany 2009 a Rekreatúra 2010Literárna Senica 2009 - Čestné uznanie.

Publikovala

Recenzie v časopisoch Rak a Romboid poéziu v literárnom portáli Knihy na dosah.

Vydala

post partum (Zošity súčasnej poézie - Vertigo 2018)