Nový prírastok

 Ponoril sa do príbehu. Ležal s hlavou podopretou vankúšom a oči mu behali po stránkach. Naučil sa čítať rýchlo a s chápaním podstaty. Pamäť mu ešte slúžila, hoci mal už šesťdesiat šesť. Miloval knihy, mal ich rozčítaných niekoľko naraz. Keďže z dôchodku mu na všetky nevychádzalo, utiekal sa sprvoti do knižnice, potom do kníhkupectiev. Prečítal zo dvadsať strán, a potom, aby ho nevyhodili, sa potichu vytratil. Jeho o deväť rokov mladšia manželka Iveta mu záľubu trpela. Starala sa oňho, ale on toho veľa nepotreboval. V Gráci mali dcéru – Janu. Bola vydatá za úspešného rakúskeho podnikateľa. Nič im nechýbalo, mali dve deti –sedemnásťročného Paula a štvorročnú Suzi. Ivetinu lásku. Dva týždne do mesiaca bola s ňou, dva doma v Poprade. Striedala ju mladá počerná kučeravá pestúnka.

 

Ponorka bola plná. Barman a dve čašníčky mali čo robiť. Vrava sa miešala s hlasitou hudbou. Vychutnával si tieto piatkové chvíle. Konečne mal možnosť porozprávať sa s priateľmi, čo sa udialo za celý týždeň. Nerozprával veľa. Vlastne ani nebolo o čom. Človek sa zavčasu ráno zobudí, umyje sa, spraví si niečo na raňajky a potom kávu. Prečíta noviny, ale zaujímavejšie sú knihy a čo je v nich. O tom rozprával. Keď sa mu zdalo, že už ho nik nepočúva, hodil do pľacu vtip. Peťo a Paľo sa s ním schuti zarehotali a štrngli pohármi. Všetko to zanikalo v nádhernom hluku. Peťo bol od neho mladší o rovných desať rokov, Paľo o štyri. Líšil sa od nich len bielou hrivou. Paľovi umrela žena pred rokom. Deti nemali. Peťo bol slobodný mládenec. Veľa toho nevypili, to je pravda, ale radosti zo stretnutia si užili bohato.

 

Vlak zastal v poli. Chvíľu jej trvalo, kým pochopila, že sa len tak nepohne. V kupé bola horúčava, lebo klimatizácia prestala fungovať. Otvorila okienko, a ofúkol ju horúci vlhký vietor. Chýlilo sa k búrke. Prach zo strniska sa dvíhal, miešal s igelitovými vreckami a vietor ich hnal rovno k vlaku. Bleskurýchlo vytiahla okienko a posadilo ju to do sedadla. Našťastie bola v kupé sama, ináč by skončila niekomu na kolenách. Z reproduktoru sa ozvalo: Vážení cestujúci, vlak z technických príčin zastal mimo stanice, prosíme nevystupujte. Vzniknuté predpokladané meškanie je sto dvadsať minút. Prípoj do Viedne nečaká, použite prosím spoj o šestnásť hodín štyridsaťtri minút." Vytiahla mobil. Ahoj, Janka, prídem až neskoro večer, nemusíš ma čakať, kľúče mám... som v poriadku, lokomotíva sa pokazila, či čo... najem sa vo vlaku... pá... aj ja sa teším, pá..."

 

Stolík s tromi kreslami bol prázdny. Prešiel popri regáli rovno k rozčítanej knihe a už sa aj usádzal. Bol na sto dvadsiate prvej strane, pamätal si to jasne. Pohrúžil sa do čítania. Mladá, asi tridsaťpäť ročná žena s kučeravými vlasmi, stojaca pri časopisoch o bývaní, si ho hneď všimla. Čudák, pomyslela si, a už aj listovala. Mala jasnú predstavu o štýle svojho nového bytu. Zarobila si naň poctivo – pätnásť rokov v Rakúsku. Agentúry sa o ňu trhajú ešte aj dnes. ...takže retro, to dnes letí. Tak je aj oblečená. Vytiahne smartfón a fotí. Šeptne si: „Áno, toto kreslo... Určite." A už ho aj googli na internete. Tu je... a celkom blízko... Poznačí si číslo a pokračuje v listovaní. Mobil zavibruje. ... áno, mami už som v Poprade, len som sa zastavila v kníhkupectve. Už pomaly idem. Zastavím sa u teba, keď si zložím veci... čau..."

 

Zomrela deň pred šesťdesiatkou. Tak veľmi chcela ešte žiť, túlať sa po svete. Ten sa jej ku koncu zúžil na nemocničnú izbu. Sedel pri posteli, díval sa jej do očí, a nevedel pochopiť ako sa to mohlo stať. Veď žila striedmo; nepila, nefajčila a tu – rakovina maternice a voda v pľúcach. Dýchala plytko, keď zašepkala: Paľko, choď už, neseď tu, takto je mi ešte ťažšie." Nezdvihol sa. Pozeral na ňu, akoby si ju chcel takto zapamätať. Pritom mali spoločných zážitkov veľa, veď boli spolu od študentských čias. Spomenul si i na to, ako vážne sa ho opýtala ešte pred svadbou: Chcel by si mať so mnou dieťa?" V poslednej dobe na to vlastne myslel neustále. Pýtal sa v duchu sám seba: „Čo som jej vlastne odpovedal?" Z myšlienok ho vyrušila sestrička: Už musíte, je dávno po návštevných hodinách." Zdvihol sa, naklonil sa nad ňu a pobozkal ju na čelo. Na druhý deň si uvedomil, že to bolo posledný raz.

 

Peter po päťdesiatke akoby omladol. Ženy voňali, robota začala smrdieť. „Čo vlastne z toho mám? Mám trojizbový, moderne zariadený byt, podchvíľou nové parádne fáro, baby - a čo z toho? Zdá sa, že robím len na tie plechy," vraví im, vlastne kričí, lebo Ponorka je už raz taká. Keď mňa hneď všetko omrzí. Len tieto piatky nie, alebo hej? Čo poviete?" zasmeje sa a tí dvaja sa k nemu pripoja. „Čo by si ešte chcel? Mladosť, tú nám nikto nevráti," ozve sa smutne Paľo. „Čo bolo, bolo, každý má teraz, čo si zaslúžil. Len tebe závidím, Patrik..." Ten sa neozve. Obráti do seba krígeľ, utrie ústa rukou a čaká na ďalší. Po chvíli sa ticho ozve znovu Paľo: Ja už mám dosť, idem." Ruku nepodá, neobzrie sa, akoby ich ani nevnímal. Krčma je plná, vyzerá to však tak, že tu zostali len oni dvaja.

 

V histórii ľudstva sa vyskytujú určité rozhodujúce momenty. Populácia stúpa a doprava si vyžaduje nové riešenia. Dnes možno povedať, že to bolo veľmi dávno. Londýn, New York, Paríž ukazovali ako sprístupniť City pre množstvo úradníkov. Niekedy veci treba najprv zmraziť, až potom vŕtať. A ešte predtým projektovať. Bolo nutné postaviť stanicu metra na brehu rieky. Staviteľ bol však dômyselný. Kovová konštrukcia pomaly klesala nadol. Kopať pod ňou do mazľavého kalu! Odporná špinavá drina. Trvalo to rok. Stavba si vyžiadala štyri životy. Hotové peklo.

 

V popradskej ZOO sa narodilo mláďa priamorožca šabľorohého. Priamorožce šabľorohé začali chovať v roku 1989. Tento druh je už v prírode vyhynutý.

 

Je krásne vstávať bez budíka. Aj keď si sám. O seba sa postaráš, už to ani nechceš od iného. Ranná toaleta, raňajky, noviny – akýsi blázon vrazil autom do davu na chodníku... traja mŕtvi, vyše tridsať ranených... vedci sa neustále pokúšajú nájsť liek proti rakovine... vlaky meškajú dve hodiny, samovrah skončil pod nápravou rušňa... korupcia a škandály v katolíckej cirkvi... šialenec sa pokúša o vedecký dôkaz existencie boha... – Knižky sú zaujímavejšie. Už ich zostáva prečítať len niekoľko desiatok. Otvoril tú svoju, hlavu oprel o vankúš a ponoril sa do príbehu.

Dalimír Stano

(10.02.1955)

V súčasnosti je na dôchodku. Žije v Košiciach, venuje sa poézii a začínajúcim autorom. Členom literárneho klubu je od roku 2014.

Ocenenia

Laureát Literárneho Zvolena (1997)

Publikoval

Dotyky, Dielňa Nového slova, Enter, Romboid, RAK, Knižná revue, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Psí víno, Tvar, Host, Kafe, Obrys-kmen, literárny portál Knihy na dosahrôzne zborníky - okrem iných aj v zborníku klubu PARNAS (2016), v Rádiu Východ, v Slovenskom rozhlase.

Vydal

Zbierky poézie Vaša Esencia (Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov 1997), Oxana (Vydavateľstvo Slovo, Košice 1998), Samotka (Vydavateľstvo Vienala, Košice 2001), Kolotoč alfa (VSSS, Bratislava 2003), Žreb môjho bytia (VSSS, Bratislava 2005), Edo je deväť (VSSS, Bratislava 2006), Diabolské balady (VSSS, Bratislava 2007), Flexibuk No.3 (Dive buki, Košice 2014), Nedoručená pošta (Face, Prešov 2014), Láska je retro (FAMA art, Spišská Nová Ves 2017), Očistec /Purgatorio (Vyd. Spolu slov. spis. 2018), To, čo je za očami (FAMA art, Spišská Nová Ves 2019).