Po nemocničnej chodbe sa rozlieha zvuk krokov a spleť hlasov. Ľudia vychádzajúci z lekárne sa pletú pod nohy sestričkám s plne naloženými vozíkmi. Niektorí sa ponáhľajú, iní bezradne civia na ceduľky na dverách. „Prosím vás, mladá pani, kadiaľ...?“

Pred radom výťahov sa zhlukujú ľudia. Jedna skupinka práve nastúpila, iní odchádzajú, nemajú nervy čakať, kým sa došuchce tá spomalená búda, a tak sa presúvajú k druhému, potom k tretiemu výťahu. Pri druhom výťahu postáva osamelá staršia žena a opätkom vyklopkáva o podlahu čoraz divokejšie rytmy.

„Čekace, čekace?“ osloví ju súcitne iná pani, približne rovesníčka. Hneď sa na seba usmejú.

„Šak vidzice.“

„Už mace i nakupeno?“ pohľadom zíde na tašku, ktorú drží v ruke.

„Ňeee, to je cvičebni ubor. Idzem na rehabiľitaciju.“

„Ňehutorce, šak i ja,“ vyhúkne natešene tá, čo práve prišla, a zamáva svojou igelitkou.

Nato podíde bližšie a šepne jej do ucha: „Sluhajce... dňeška je štvartek, ňe? A každi štvartek tam robi taki šumni mladi maser. Šak znace, ktori.“

„Znam,“ prikývne jej nová spriaznená duša.

Júj, moja, už še neznam dočekac!“

Keď výťah stále nechodí, akoby podvedome podídu k vedľajšiemu, stále v družnom rozhovore. Výťah o chvíľu prichádza, je však preplnený. Pani s igelitkou sa ledva natlačí. Pokúša sa dostať dovnútra aj svoju kamarátku, ale je to márne.

„Nehajce, moja, už dočekam, ked som doteraz vitrimala.“

„Uvidzime še hore,“ mávnu si potmehúdsky dvere sa zatvárajú.

...

Nulté podlažie: Klinika rádiodiagnostiky a zobrazovacích metód, magnetická rezonancia a nemocničná lekáreň, ozve sa príjemný ženský hlas, zatiaľ čo pani Marika v prázdnom výťahu skúma svoju tvár v zrkadle. Spoza okuliarov si ju premeriavajú veľké zelené oči orámované hustými mihalnicami. Aj rúž je v poriadku, dokonale ladí s jej červeným kostýmom, hoci onedlho si ho aj tak prezlečie. S prehliadkou okamžite skončí, keď v rohu zrkadla zbadá približujúce sa postavy. Vchádza vysoký muž v sivom obleku, v ruke drží aktovku na dokumenty. Vedľa neho starší pán s koženou taškou, opierajúci sa o palicu. Za nimi kráča žena v dlhých voľných šatách. Výťah sa zatvára.

„Počkajte, prosím, počkajte,“ zvonku počuť beh a prenikavý dievčenský hlas. Dvere sa otvárajú. K cestujúcim sa pridáva ešte zadychčaná slečna a v jej pätách chlapec, ktorý akoby spolu s ňou utekal na hodinu po zvonení. Medzitým sa z reproduktorov znovu ozýva: Nulté podlažie: Klinika rádiodiagnostiky a zobrazovacích metód, magnetická rezonancia a nemocničná lekáreň.

Marika na druhom konci si slabo povzdychne, dvere sa konečne zatvárajú. Aspoň v to dúfa.

Len čo každý zaujme nejaké miesto popri stene tak, aby čo najmenej zasahoval tým druhým do osobného priestoru, nastáva akési trápne ticho. Preruší ho až milý ženský hlas, ktorý oznamuje: Prvé podlažie: Klinika plastickej a estetickej chirurgie, OLM - oddelenie klinickej biochémie. Nikto nenastúpi ani nevystúpi, a tak sa dvere len nehlučne pohnú a výťah stúpa vyššie.

Druhé podlažie: ambulantná časť Kliniky hematológie a onkohematológie, krvná banka. Nikto nenastupuje. Pani Marika si opäť povzdychne, tentokrát z iného dôvodu. Ostatní akoby tomu povzdychu až príliš dobre rozumeli. Ako ozvena ju nasleduje pán dôchodca oproti a potom aj mladšia žena po jej ľavici. Všetci v duchu myslia na to isté. Bodaj by takéto oddelenia vôbec nemuseli existovať. Bodaj by zmizli zo života presne tak, ako teraz oni opúšťajú toto poschodie. Nikto sa ani nepohne, len žena v šatách si sem-tam rozhrnie dlhú ofinu a zhlboka vydýchne, je jej teplo. Mladí na konci výťahu takisto neprevravia ani slova, len na seba zízajú. Lepšie povedané, ona si sústredene prezerá mladíka oproti, on hanblivo skúma jej tenisky.

Tretie podlažie: ambulantná časť Kliniky stomatológie a maxilofaciálnej chirurgie, zubná pohotovostná služba.

Pani Marike sa vracia dobrá nálada. Podchvíľou len tak ukradomky skontroluje svoj profil v zrkadle. Žena vedľa nej nasleduje jej príklad, pričom si neustále rozhŕňa husté vyfúkané vlasy, ktoré ju šteklia na čele i na ramenách.

Štvrté podlažie: ambulantná časť Kliniky ortopédie a traumatológie pohybového ústrojenstva, prehovorí hlas z reproduktorov. Nikde ani živej duše. Výťah tíško zuní, stúpa stále vyššie. Kde-tu si niekto rozopne tašku a kontroluje kartu poistenca či výmenný lístok.

Pán v sivom obleku, ktorý doteraz ničím nedal vedieť o svojej existencii, sa zrazu nespokojne pomrví a fľochne na hodinky.

„Och“, cukne a potom sa opäť vzpriami ako socha na Václavskom námestí.

„Šicko v poradku?“ vyzvedá sa Marika, ktorej už začína to dusné ticho trochu prekážať.

„Ale áno,“ vzdychne ten pán, „len som mal vystúpiť na treťom.“

„Ta še dakus povožice.“

Všetci sa pousmejú. Veď zdá sa, že iné mu ani neostáva.

Piate podlažie: ambulantná časť Psychiatrickej kliniky, ambulancia klinickej psychológie a neurologická ambulancia, oznamuje výťah. Všetkým pasažierom prebehne neviditeľný mráz po chrbte. Je to podobné ako pri onkohematológii. Prajú si, aby toto poschodie neexistovalo.

Poďme, poďme, vysiela myšlienkové povely pán v sivom obleku.

Nič. Kabína sa nehýbe.

„Hm,“ nejaký výpadok? zhodnotí po chvíli žena v dlhých šatách. Najradšej by si už niekam sadla.

„Skúste stlačiť alarm,“ otočia sa všetci smerom k študentovi stojacemu pri tlačidlách.

Mladík skúma veľkú tabuľu s tlačidlami, čoskoro niečo stlačí. Neudeje sa však nič.

„Ukážte“, podíde k nemu pán diplomat, ostatní sa tisnú na ich chrbty.

Nato sa otvoria dvere.

„Hííí!!!“ vykríknu ženy vo výťahu. Všetci sa strhnú a zhrčia na jednu kopu.

Piate podlažie: ambulantná časť Psychiatrickej kliniky, ambulancia klinickej psychológie a neurologická ambulancia.

„Čo je? Nič sa nestalo, len sa otvorili dvere.“ Vysoký muž sa snaží pokračovať v skúmaní tlačidiel. Pritom si pomyslí: Prečo som ja debil nevystúpil na treťom?

„Ja mišľela, že idze dakto zvonka,“ ohradzuje sa pani Marika a mladšia žena súhlasne prikyvuje.

Dievča pri dverách, ktoré doteraz len nezúčastnene stálo a pozorovalo ostatných, si skladá ruksak. Čosi z neho vyberá a dáva si to do uší. Do tváre sa jej vkráda vzrušenie.

„Čččo to máš?“ povie chlapec.

„Načúvací prístroj,“ vysvetľuje ona trochu hlasnejším tónom, „idem na ušnú prehliadku, aby doktor zistil, ako mi pomáha.“

„A, a pomáha?“

„Jasné, s ním počujem oveľa lepšie. Aj ďaleké zvuky sú zreteľné...“

„Ako je možné, že žiadny gombík nefunguje?“ odfukuje pani v dlhých šatách.

„Aspoň, že sa otvárajú dvere a vymieňa sa nám vzduch,“ zhodnotí dedko zo zadnej časti kabíny.

„Robte niečo, skúšajte ešte stláčať.“

Páni teda striedavo stískajú tlačidlá alarm, stopka a otváranie / zatváranie dverí.

Zrazu nastane tma.

„Čo ste to spravili?“ vyhúknu obe paničky naraz. Dvere sa už neotvárajú ani na fotobunku, ani pomocou tlačidla. Celá posádka sa začne chaoticky premiestňovať po veľkej kabíne, narážajúc jeden do druhého.

„Dávajte predsa pozor,“ zvýskne ženský hlas. Namrzená osoba rukami vytvára bariéru okolo svojho pása.

„Prepáčte, prepáčte“, počuť previnilé hlasy. Nikomu neuniklo, že je to budúca mamička.

„Ta co teraz budze s nami?“ lamentuje pani Marika. „Otvor, mila, otvor, už som dluho ňebul, už som vaše vratka otvirac zapomnul,“ zažartuje trápne v čudnom rozpoložení.

Dvere sa skutočne otvoria, svetlo sa opäť rozsvieti.

Piate podlažie: ambulantná časť Psychiatrickej kliniky, ambulancia klinickej psychológie a neurologická ambulancia.

Dvere sa zavrú. Počuť výdychy úľavy, ale výťah sa nehýbe.

„A čo tak privolať pomoc telefonicky? Alebo cez internet?“ navrhne niekto.

Chlapec vyberie mobil, ale po chvíli ho zloží. Žiadny signál.

Dievča sa mierne prihrbí a natŕča uši do malej škáry.

„To je úžasné! Počuješ to aj ty?“ pýta sa prekvapeného chlapca.

„A ččo by som mal pppočuť?“

„Asi myš. Nepočuješ, ako piští?“

„Tu? Vveď sme, predsa sme v nenenemocnici.“

„Veď ja nemyslím skutočnú myš, ale... napríklad takú od počítača, ktorú niekto ťahá za sebou.“

Prečo som len nevystúpil na treťom, pomyslí si pán v obleku. Ani Marike nie je všetko jedno. Rehabilitácie sú len o poschodie vyššie. Mohla by vyjsť hore po schodoch a hotovo.

Z diaľky sa ozve akýsi smiech. Dievča pri dverách je celé bez seba, no zdá sa, že ostatní toto nadšenie nezdieľajú.

„A čo ak sem fakt niekto príde?“ strasie ženu v šatách. „Myslíte, že... sú tam len tak voľne... vypustení?“

„Je to ambulantná časť,“ odvetí pán v obleku, „ľudia tu chodia len na vyšetrenia, nie?“

„Na mňa sa nepozerajte, ja tu nechodím, V živote som tu nebola.“

„Ani ja, tak ako to mám vedieť?“

„No, keď si predstavím, ako sedia v čakárni... A sedia vôbec? Nemusí tam byť aj nejaký dozor? Veď tí... si môžu vzájomne aj ublížiť! Nepozerajte tak na mňa, pán inžinier, profesor, či čo ste.“

„Rudolf.“

„Gizela. Čo ak tam nejaký maniak v slabej chvíľke vytiahne revolver a...“

„Juj, nehutorce take...“ zatiahne pani Marika plačlivo. „Zdravaš Maria, milosci plna...“

„Prečo som len nevystúpil na treťom?“ zahundre Rudolf už nahlas.

„A možno sú to iba smutní ľudia, ktorí potrebujú, aby ich niekto vypočul,“ prehovorí tichým, pokojným hlasom dôchodca.

„Tak. Dobre hutorice,“ prisvedčí Marika.

„Teraz počúvaj! Ty... ako sa vlastne voláš?“ poskočí dievča v podrepe a pozrie na chlapca oproti sebe.

„Dddominik,“ odpovie on, natŕčajúc uši k dverám. „A... a... a ty?“

„Srnka, áno, to bude srnka!“

„Sssrnka? Tto je teda zvláštne meno.“

„Nie ja, ja som Silvia. Tam vonku počujem srnku... Teda asi.“

„Tu predsa nie sú zzzvieratá, nie sme v lelelese.“

„Nie, ale ja myslím na tú brunetu v hnedom župane s bielymi bodkami, vieš, čo beží po chodbe. Štvornožky, naboso.“

„Moje nervy, hentej už šibe. Uh, pani zlatá, nemáte náhodou fľašu s vodou, prosím vás?“ mladá žena zaháňa smäd, horúčavu aj nepokoj. Tri v jednom.

„A zase! Čo to beží? Žeby pes?“

„Ten by asi aj hahahhhavkal.“

„Tak potoom... škrečok?“

„Nnnie, šššškrečok tttakto nnnebeží, ten sa skôr rýchlo kkkotúľa ako také... oooozzzubené koliesko.“

„Ts, že koliesko,“ utiera si Gizela spotený krk. „To vy dvaja máte asi nejaké ozubené koliesko navyše.“

„Prečo som, ja somár, nevystúpil na treťom???!!!“ zavrčí Rudolf. Už má toho dosť.

„No, prečo, prečo ste nevystúpili?“ pokračuje Gizela. „Keď ste taký múdry, vystúpte teraz. Nikto vás tu nedrží. A vôbec, prečo tu stále kysneme? Prečo nejdeme po schodoch? Už sme dávno mohli byť hore. Vie niekto, kde sú tu schody?“

Všetky hlavy sa otočia k chlapcovi, ktorý po celý čas zviera v rukách obal so skriptami, svoj jediný štít.

„Nie ste vy náhodou medik?“

„Aaale v tomto papapavilóne som ppprvýkrát.“

Sklamané pohľady sa uprú opäť na Rudolfa. Ten sa už vážne obáva, že mu dnes ujdú všetky dôležité schôdzky. A to len pre jednu blbú preventívnu prehliadku u zubára, ktorú mohol odbaviť za päť minút. Keby vystúpil na treťom!

„Keď sa tu vyznáte, vy by ste mali byť ten, čo nájde schody a potom nás odtiaľ všetkých vyvedie,“ navrhne Gizela.

„To je pravda,“ skonštatuje Rudolf, „že mi to skôr nenapadlo,“ a zberá sa na odchod.

Kdesi v diaľke akoby čosi zahúkalo.

Dvere sa otvárajú.

Piate podlažie: ambulantná časť Psychiatrickej kliniky, ambulancia klinickej psychológie a neurologická ambulancia.

„Dddržte sa,“ stihne ho ešte pozdraviť Dominik.

Všetci stŕpnu, nikto nevie, čo povedať. Visí medzi nimi divné, nepreniknuteľné ticho.

Vonku to zrazu zaburáca, akoby sa prebudila nejaká sopka. Aj kabína sa otriasa. Silvia si prikladá ruky na ubolené uši, tvár ma pokrčenú v grimase. Gizela a Marika sa objímajú, starček sťažka dýcha opierajúc sa o palicu a Dominik hľadí von s vytrieštenými očami, ale nič, naozaj nič nevidí...

...

Začína sa rozjasňovať. Do kabíny vchádza mladík mohutnej vyšportovanej postavy, celý v bielom.

„Pani Marika, to ste vy?“

Ustráchaná žena pomaly prichádza k sebe.

„Joj, ani še nepitajce.“ Od šťastia zhíkne. „To sce vi, moj zlati?“ Tvár sa jej celá rozžiari. Oči má už síce rozmazané od sĺz, no to ju teraz trápi najmenej.

„Jak sce me našol?“

„Počul som zhora nejaký hluk, tak som sa prišiel pozrieť, čo sa stalo. Veď ste celá bledá, je vám dobre?“ Pohotovo jej meria pulz, prikladá ruku na spotené čelo.

„Ňe je, pan maser! Šak to čista katastrofa, to čista katastrofa!“

„Nebojte sa, už je po všetkom,“ povzbudzuje ju a opatrne dvíha zo zeme. Žena sa tackavo zachytí o ponúknuté rameno. Do druhej ruky berie spadnutú kabelku. Tašku s oblečením jej ako džentlmen berie on. Predsa len tých mladých ešte niečo v škole učia.

Ženy na lavičkách stíchnu, keď prechádzajú okolo. Marike je jasné, že všetky by chceli byť na jej mieste.

„Juj, jak dobre, že sce me našol, že sce me zahranel. To vám ja nikda ňezapomňem,“ zakvačí sa pevnejšie o svalnaté rameno.

„Nebojte sa, pani Marika, už bude dobre, všetko bude v poriadku.“

Drobná žienka priam poskakuje od radosti. Po predošlých starostiach už niet ani stopy. Konečne vchádzajú do ambulancie. Marika sa rozhliada, už sa nevie dočkať masáže. Niečo sa jej však nezdá.

„Pan maser, a maserske ložko a pľenta?“

Namiesto odpovede sa zjaví ďalší muž. Má na sebe biely plášť a v tvári vážnejší výraz.

„Tak, pani Marika, už je dobre. Už vám nikto neublíži.“

Masér ju pomaly púšťa, stále sa však povzbudivo usmieva.

„Sestra, prosím vás...“ Muž v bielom plášti kývne k oknu, potom podíde k Marike a vezme jej obe ruky do dlaní. Ktosi ju chytí za plecia. „Len pokojne.“

Čosi jej navliekajú na šaty, spútavajú jej ruky.

„Čekajce, to co to?! “ pokúša sa vymknúť z ich zovretia. „Pan maser, povece im daco!“

Pán masér je ticho, pani Marika však počuje známy hlas: „Dobrí, moja.“

Vidí, ako sa odo dverí približuje niekto v teplákoch a športovom tričku. Spoznáva pani, ktorú stretla pred výťahom. Pôsobí sviežo, oddýchnuto. Zrejme len nedávno prišla zo skupinového cvičenia. Chvíľu si ju prezerá a snaží sa spamätať, ale tá vec na tele ju sťahuje stále viac a viac. Začína jej to dochádzať. Nie, to snáď nie! V zúfalstve sa obráti na kamarátku.

„Podvece im daco, naj me nehaju, šak ja mam isc na masaž, na procedury, ňe tu...“

„Joj, moja, aľe ja neznala, že vy psichiatricka pacientka.“

„Cooo?!“ Marika sa začne prudko trhať, cíti sa zradená. „Ja?! Ja preci išla na rehabiľitaciju, tak jak vi, co nepametace?“

„No, ja ňeznam, to odbornici muša posudzic,“ povie žena vyhýbavo.

Marika bezvládne klesá v zovretí štyroch rúk. Nato opäť zbadá maséra. Stojí za ženou v cvičebnom úbore. Tá, len čo si všimne jeho prítomnosť, pootočí sa a zachichoce ako malá školáčka.

Tak toto je už priveľa. V Marike vzkypí zlosť. Až teraz pochopila, o čo tu  vlastne ide.

„Už je čas ísť, pani Žofka. Musíme sa ešte zastaviť v ordinácii“ pošepne masér pani v úbore.

„Ta, moja, še trimce,“ stihne ešte zamávať Žofka Marike.

„Ja ci dam, še trimce, hnusobo! Tak ši še me zbavela, co? Bo tebe nestačeli tvojo, ši mušela mac i mojo masaže!“

V diaľke ešte doznieva veselý ženský chichot.

„Len pokojne, všetko bude v poriadku,“ snaží sa Mariku uchlácholiť sestrička.

„Všetko bude dobre“ uisťuje ju aj doktor.

„Nee, nee, to dajaky omyl. Ja ne šaľena! Šak vidzice, to ona...“

Marika sa vzpiera, ale je to márne.

„Šviňa jedna, šicko mi ukradla, aj masera, aj rehabiľitaciu... šicko!!!“

„Nikto vám nič neukradol,“ prihovára sa jej doktor.

Prizrie sa mu bližšie. Má prívetivú, aj keď trochu ustarostenú tvár, ktorú zdobia sivé fúzy a krátka brada, čierne oči obrúbené mnohými vráskami. Cítiť z neho tabak. Ale kde zmizol jeho biely plášť? Teraz má na sebe hnedú vestu a nohavice. Jednou rukou ju pohládza po tvári, druhou sa opiera o palicu.

„Len sa už toľko nebojte.“ počuje sestričku, ktorá ju podopiera zozadu. Ani tá už nemá rovnošatu. Namiesto nej vidí dlhé fialové šaty.

„To, dze som?“ obzerá sa dookola.

„Uviazli sme tu, vo výťahu a teraz čakáme na pomoc.“

„Jáj,“ rozpamätáva sa Marika, „to nedobre. A dze moj maser?“

Dedko s palicou, Gizela aj dvaja mladí si vymenia spýtavé pohľady.

„Pani Marika,“ zakročí Silvia. Predstavte si, že ste ľahká ako vtáčik. Napríklad holubica... Alebo čajka. Áno, čajka!“ usmeje sa a začne chodiť hore-dolu po kabíne, mávajúc rukami.

„Ste nádherná biela čajka, ktorá letí, kam sa jej zapáči. ... piate podlažie ... Nad vami je nekonečné modré nebo, pod vami šíry, azúrovo sfarbený oceán ... neurologická ambulancia ... a vy letíte za slnkom. Taká voľná. ... časť psychiatrickej ... Vlny sa trieštia jedna o druhú, delfíny vyskakujú a robia piruety nad hladinou ... ambulan... a vy letíte stále ďalej a ďalej. ...klinickej... No tak, len to skúste. ... piate podlažie ... Zhlboka dýchajte a mávajte, mávajte. Áno, takto, ... neurologická... výborne!“

„No,“ odfúkne si Gizela, ktorá si postupne urobila provizórnu stoličku z tašiek a kabeliek. „Hlavne kľud. Nejako sa to vyrieši. O chvíľu príde Rudolf a ukáže nám schody.“

„Nnnie sssom si tttým cccelkom istý,“ ozve sa Dominik.

Gizela ho okamžite spacifikuje: „Ticho!“

„Alebo skôr či neskôr si niekto všimne, že ten výťah nefunguje, a prídu po nás,“ povie starček s nádejou v hlase.

„Áno, určite prídu,“ zakončí Gizela rozhodne.

„Ozdaj mace pravdu.“

...

„Akým zvieraťom by si chcel byť, Dominik?“ opýta sa Silvia.

Chlapec chvíľu rozmýšľa.

„Kkkeď ssom bol mmalý, chchchovali sme zzzzajace. Aaale neviem, ččči by som chcel byť zzzajac.“

„Zato ja v tom mám jasno,“ povie ona. „Vždy som chcela byť ako kôň. Divoká a nespútaná. Ach, to by bolo! Preháňať sa prériou s vetrom vo vlasoch. Tá sloboda! Tá voľnosť!“

Rukami blúdi okolo seba, túži čosi nahmatať.

„Áno, už to mám!“ zajasá víťazne. „Bude zo mňa kôň!!!“

Všetci na ňu uprú vyjavené pohľady.

A hneď sa aj stavia na štyri, potriasa hlavou, erdží a odfrkuje. Pritom nechtami driape podlahu, akoby kopytami rozrývala zem. Vo vzduchu víri jej tmavohnedý cop.

„Konečne môžem byť sama sebou. Nič na svete ma už nezastaví... Ideš so mnou, Dominik?“

Dvere sa otvárajú...