Denník okupanta
(venované Katke)

Pondelok
Načo ťa stále chytať za slová,
aj vzduch je iba vietor,
čo sa v tebe dusí.
Pravda sa stratí v hovorovej
láske.
Hlavne, že tu si.
Taká tisícbohová schovávaš
do uličky pražskej
dušu až na mačacie hlavy
rozbitú.
Pofúkaj polievku ústami
rozhorčenú,
maj ženu, tá vie, čo je
správne.
Už k nebu chrámov mieria
chladné hlavne.
Hlavne, že si tu.

Utorok
Oči by jedli, čakáme na
desiatu,
narýchlo odstrelíme starý
most.
Duše rýb bublinkujú
prázdne chorály.
Mám duše dosť,
mám dookola bitku prehratú,
nalačno U2 vyspevuje To youuu!
a oči zjedli, čo ich popáli.

Streda
Ťahá sa mestom skrachovaný
pohrebák,
kohútom vyschlo v krhle,
pisári pália dopletené litánie.
Ak zamrzne mi úsmev,
oblečiem sa len do teba,
so sebou pijem, preto sa
nepopŕhlim.
Večer sa balí do babkinej
placky,
že prehrávam, tak vyznávam
ti lásku iba esesácky.
V záveti toho bude veľa,
však?
Za sebou mesto ťahá pohrebák.

Štvrtok
Keď ja ju žeriem,
úplne som z tej fotky hotový.
Na prsiach chýbajú
k básni len moje dlane.
Potom je pohľad tvoj,
čo prosí zmilovane o život.
Frčku kapitánovi,
ktorý ten obraz schoval pod
výložku!
Zomrel. V kuchyni poľnej
nechty hryziem
trošku...

Piatok
V tej rovine sa každý stratí,
žehlil som včera vypršaný
rozkaz
a stratil v Číne vojaka.
Tak život beží,
že ho nikto nečaká,
to slnko za to môže
a futrá ľudí zo sklenenej vaty.
Že z úst ti pijem noc, čo noc,
fľaštička ploská. Bozkávam,
ostošesť a o pomoc.

Sobota
Už ďaleko sme,
nerozumne ďaleko.
Na tvojich pohľadoch
sa pasie cudzí vojak.
Vojna je ako ty,
bezo mňa stále moja.
V dlaniach ciest celé mám to
ako ten lístok za mlieko,
teším sa, kedy odpoviem: Si best,
si mojim okupantom
a vlastní sa ma boja.

Nedeľa
Vyhráva všetko po zásluhe
bocian.
Kukučka mlčí, keď sedíme
presne
uprostred sveta, ani o tom
nevieme.
Les trieska piesne smutné,
zase len o Vianociach.
tak sa teším na krémeš...
Šúľame z dymu
nepriestrelný val,
sviatočný oblek zostarol mi
v skrini.
Viem, stále útočia tí iní,
ja iba neviem, kto
a proti komu vtedy bojoval.