Martes Zibellina

Veľmi som sa bál. Nielen, keď som našiel ten album. V ten deň som sa akože vybral do lesa, za studeným vzduchom a čudnými vôňami. V skutočnosti som sa bál, že sa mi doma dačo stane, dačo nepredvídané a tak som sa skrýval mimo mesta. Nemal som dôvod. Bola to paranoická chvíľa, ale mne sa už nechcelo vracať. Kráčal som si rozrytými cestami, blato mi ťahalo nohy k zemi a pri ceste som našiel pohodený album. Starý pohodený album. Okolo porozhadzované tvrdé fotky a čierny drevený krížik s okrovým Ježiškom. Ešte tam ležala retiazka, podľa ktorej sa modlí a už tam bolo iba jedno pero bez tuhy. Neviem, skade sa to vzalo, veci majú zložitejšie osudy ako ľudia, ale aj ľudia sú vlastne veci. Je to jedno. Vzal som ho so sebou, aj Ježiška som na veľké prosenie zobral a na kraji lesa som si to poskladal. Zobral som si ho, ako si vysokí muži prirodzene berú nízke ženy a vojaci bajonety, ale odvtedy som sa bál. Najprv toho, že album patril nejakej chorej žene a ten album, ktorý mám teraz pod stolom, je niečo podobné, ako keď sa americký vojak rozhoduje, či si má od usmievavej Vietnamky zobrať misku ryže. Keď som obracal stránky, dával som si pozor, aby som sa nešikovne nenakazil. Ja si totiž pri čítaní dávam do úst ukazovák a cítim sa ako starý knihovník. Ako stará kniha.

V albume bola veľká rodina a cudzie nápisy v zlate, na rámikoch lemovania. Boli tam aj nepekní aj hladkí aj bezfarební ľudia. Boli tam ich roky, chlapec s prísnym pohľadom, mladík s prísnym pohľadom, starec s tými istými očami. Dve sestričky a potom už iba jedna vyrastajúca sestra. Pózy a fúzy, čo menili svoj strih. A čím viac som si prezera1 album, tým viac som si pripomínal Martesa, čo si kúpil malý domček nad Krivým mestom.

Martes si sadol na stoličku, kde si predtým zložil veci. Pozeral sa do prázdna. V tej izbe toho ozaj nebolo veľa. Bolo počuť jeho fučavý dych. Možno by sa aj nenávidel, keby mal možnosť na seba pozerať. Prižmúrené opité oči hľadeli na obrázky na stolíku. Medzi nimi bol aj môj. Martesovi som dal nakreslený strom, vždy kreslím stromy. Na druhú stranu som napísal, že Martesovi od Martesa. Veľmi sa mu to páčilo, ale mlčal o tom, rovnako, ako keď spomeniem, že mám aj iného deda. Turkov nemal v láske. Sibirjak...

Krivé mesto má svoj Denver a svoje Františko a Bronx a Vatikán. Nemá Arbat. Ale má kačky na Irtyši. Má všetko. Vietor. A to je jediné, čo ma z Krivého mesta privádza do šialenstva a do mlčania. Niekedy si myslím, že práve kvôli tomu vetru nazvali mesto Nerovným, vietor ho nachyľoval v očiach obyvateľov ako kyvadlo na pondusovkách, raz bolo mesto vľavo, raz vpravo. Krivé mesto je popálená dlaň boha. Chladí si ju. V Krivom meste som ja a dvaja Martesovia.

Môj dedo Martes priletel ako ťažké jesenné vtáky, unavený, so zaprášeným pohľadom, sivomodrými vlasmi a túžbou po skorom návrate. Potom stretával ľudí, o ktorých vedel, že sa stanú jeho budúcnosťou.

Dedo Martes sa nikdy nehlásil k Rusínom. Vždy,. keď ho spomínam, rýchlo pribehne a počúva. Potom sa mi smeje, že som taký naivný a verím tej pravde. Nemá každý toľko radosti (ako keď čaká padnutie facky), iba on sa smeje vlastnému šťastiu. Martes má hnusné iba to brucho, podobné čínskym divadelným bohom. Naposledy mi povedal:

„Rusíni sú zakliate stromy na manžete strednej Európy.” Videl som, ako sa Simona z ničoho nič rozosmiala...

Simona prišla so mnou včera a doteraz nestihla z môjho nepekného mesta uvidieť nič, iba Martesa a nemého kocúra Wreskota. Preto sa jej to strašne páči. Ráno zídeme z kopca, uvidíme Mesto a budeme sa presviedčať, že je naschvál nakrivo, aby nás užaslo a rozosmialo. Potom nájdem Martesov makovník na Simoniných ústach...

Ale nie je nič horšie, ako čakať znova na svoje príbehy, ktoré ste s pomocou božou zabudli. Martes je zellina. Nikdy som ho nevidel podať ruku. Jeho príbeh je tajne súkromný a práve preto taký smutný. Neviem o tom nič. Ako jeho makovník Sladké Nebo.

Martesove oči mi pripomínajú lumíky, ale on nikdy nemal samovražedné sklony. Nikdy sa u nás dlho nezdržal. Ale akurát na to, aby babke povedal, odkiaľ je a nechal jej ťažobu pod srdcom. Ťahobo moja...

Minule mi povedal, že za obzorom spi zem a vyzerá to, akoby tiekla. Ale to vie každý, kto žije pod lesmi. Martes bol niekedy vojak a prechádzal na juh. Mal kufor, do ktorého si nahádzal onuce a papundekľovú ikonu. Babka ani nedýchala, keď mu mohla ukazovákom rozrážať jeho sinavú hrivu. Hovoril jej, že mu v nej rastú slivky a ona ani nemukla, aj keď ju to veľmi bolelo.

Martes má už všetkého dosť, odkedy prestal starnúť. Nedarí sa mu. Ak by neprechádzal dedinou Beňuš a nestretol tichú Máriu, tak dožije v krajine modrosivých Martesov. Ale dnes na to spomína len s rukou na horizonte. Nemá rád svojich vnukov, ja mu dakedy donesiem slané tyčinky a vtedy mi povie: „Tomé (myslí tým Sao Tomé v Atlantickom oceáne, nechce ma volať po rusky, že Foma), ty si hovno.” Povie to s pretiahnutým o a vtedy viem, že ma má celkom rád. Ja som taký, že keď rozprávam, vyzerá to, že sa rozplačem. A to dedo neznáša. Raz som ho prosil, aby mi dal jednu zo svojich modrých kučier, chcel som sa pochváliť. Nahneval sa a tvrdil, že som hnusná Dalila. Odkedy prešiel cez Slovensko, tak býva stále inde. Chvíľu blbol, že nech idem s ním a tak sa môžem pomstiť svojej mame, ktorú má tiež veľmi rád. Aj keď je učiteľka.

Z tmy na mňa svietia Wreskotove nemé oči...

Martes ži je aj v druhých hodinách. Volajú sa Vilo Červeň, ako sedmová karta. Je to živá reinkarnácia môjho deda. Vždy, keď som s Vilom kráčal pod ružovými čerešňami pri internáte, vravel toto: „Za nami stále pláva Božie oko. Je to normálny kus šliach a buľva, má viečko a môže žmurknúť. Viem to, aj keď ho nemôžem uvidieť. Lebo vždy, keď sa otočím, tak pobehne aj ono. Vždy sa mi pozerá na temeno. Ale myslím si, že raz sa Božie oko neschová za moje tylo a ja v očakávaní, že tam nebude, zomriem od úľaku a úžasu.”

Kráčali sme pod čerešňami, ktoré mi pripomínali japonské filmy, trhali sme opadané kvety a ja som počúval. Keď ma takto presviedčal prvý raz, tak som sa zľakol a odmietal som sa otočiť.

Vilo je reinkarnácia. Možno kdesi ďaleko žijú Martesovia, ktorí sú si podobní, aj keď nemajú všetci popolavomodrú hrivu.

Cestovali sme v malom červenobielom vláčiku, aký sa zvyčajne do Mesta ťahá. Takéto vlaky majú rovnaký pach spotených tiel a rovnakú špinu v koženkových poťahoch. Sedeli sme na konci vlaku, kde bol parádny výhľad na koľajnice a krajinu. Vždy som si myslel, že takto skončený vagón raz otvorím, lebo viete, na konci vagóna sú dvere bez kľučky, iba s dierou a kockatou maticou. Veril som, že raz tam tá kľučke bude a ja sa vo vetre vypozerám na trať a budem počuť silnejšie to klapotanie - ta-dá-ta-dú, ta-dí-ta-dá...

Simona sa postavila k oknu a dýchala naň. Objavila sa nadávka. A za chvíľu schladla. Čítal som noviny a občas som vyzrel z vlaku. Čerešne na kopcoch, kopce na kopcoch, čerešne na čerešniach. Bolo mi dobre, lebo sme v celom vagóne boli sami a neotravoval nás nijaký mladík, čo by pozeral Simone na nohy a mne na červený nos. A neboli tu babky so záujmom o svoje blízke okolie a dedkovia ktorí mi rozprávali o úrovni národa, dedkovia plní národov a návodov. Dokonca aj sprievodkyňa nás obišla, akoby jej intuícia vnukla odbočku práve pred posvätným pokojom v našom vagóne. A mne bolo dobre, predobre z toho, že tu nie sú všetci tí ľudia, z ktorých by to vo mne čkalo a ločkalo a ja by som si po príchode do Mesta nemusel hovoriť, že už sme tu, no to to trvalo... Namiesto toho som si listoval v olovnatých stránkach a hovoril Simone, aby mi nakreslila do svojho dychu srdce a to srdce by potom vychladlo a uschlo. Kým sa vlak zastavil, mal som dvadsaťdeväť vysušených sŕdc a Simona mala špinavý ukazovák, veď z toľkej lásky sa musí človek zašpiniť. Šťavy, čo vo mne na začiatku cesty vreli, odtiahol dajaký mesiac svojou slapovou silou a celé predpoludnie sme zdravo prekráčali k Martesovmu domu za Krivým mestom.

Na túto cestu ma zbaláchala Simona, lebo čítala knižku o Rusku a chcela sa presvedčiť, či národy, ktoré si Rusko celý život prišívajú k hrudi, sú naozaj také, aké si ich predstavuje. A toto všetko mal môj Martes potvrdiť, lebo Simonin úsudok by nenaštrbil ani Antimartes. Simona dobre vie, prečo sa presviedča o novonadobudnutej pravde aj cez protipríklady. Moja Simona nie je hlúpa. Moja Simona nikdy nebola hlúpa. Len by som ju nikdy nechcel zoznámiť s Vilom. Sú typy mužov, ktorí majú zakódované v hlave, že všetky ženy sú ich. Taká choroba - pocit vlastníctva k Jang (alebo to bol Jing?). Ešte pred dvomi rokmi som chodil s Vilom po jeho labyrintoch ženstva, tie slečny akoby mali vyliečiť nejaký Vilov komplex, záhadu, mýtus. A ja by som sa bál nechať Simonu napospas Vilovmu samoliečiteľstvu.

Môj druhý dedo bol Turek, pradedo sa volal Haziri, ale ja som ho volal vždy iba Aram. Zomrel a ani nevedel, že jeho syn urobí to isté v pohanskej krajine, kde trpel za vlasť, z ktorej mal iba zmenené priezvisko. A v poslednom svojom zamestnaní na železnici bude kontrolovať dva hladké, mastné oceľové vlasy zasadené v ťažkom hrebeni. Vlastne len konce tých vlasov, lebo tu končili, nie ako v iných mestách, kde sa len tak prešmykli koncom zástavby a už šagali na cudzích podvaloch.

Aram bol pradedo, ktorý naučil môjho deda, prečo je dobré päťkrát do dňa sa pokloniť Mekke. A dedo sa potom naučil, prečo je dobré zabudnúť, kde tá Mekka je a vôbec mu nevadilo, že má jedno z pohanských dievčat štyridsať rokov vo svojej kuchyni a na svojej vysušenej dlani. Aram mal kozy a krv v očiach, tabak na dvore a dyne vedľa cesty, ale jeho syn mal aj hrubé žlté retiazky, pretože mal aj stroj, ktorý mieša zmrzlinu oveľa rýchlejšie, ako keď to robí jeho žena. A potom, keď odišli slušní nemeckí mladíci v uniformách, ktorí si pýtali šokoláde a pri dverách so zvončekom vraveli ťahavé dankešén, tak potom sa objavili ruskí fúzatí muži. A tí boli fascinovaní náramkovými hodinkami tak, že ich mali na oboch rukách po lakte a tí mali iba tuhú pálenku a vši.

A potom neskôr odišiel dedo Ramiz za svojím otcom Aramom do Macedónska a už nemal hrubé žlté retiazky a ligotavý riad a príbory a už nemal ani zmrzlinový stroj a dom, kde mali všelijaké sladkosti a turecký med. Ten dom mi ukazovala babka, keď som mal desať rokov. Bol to dom, kde mali vo výklade červené pozlacované šálky a kto chcel, mohol si tam prísť dať pozlátiť šálky. A babka hovorila, že tam mali pult a tam boli šťastní a ja som ľutoval, že odišli mladí nemecký chlapci v uniformách, lebo dnes by som im ja predával šokoláde a mne by vraveli denkešén a ja by som mal hocijakú zmrzlinu a koláče, ktoré dnes dražejú rýchlejšie ako zlato.

A keď sa dedo vrátil do pradedovho domu, nemal už nič z tých dobrôt, mal len štyri ďaurské deti a jednu ďaurskú ženu, ktorá vedela urobiť v hrnci zmrzlinu pomalšie ako stroj. A už mal dedo iba zlého brata, ktorý mu vyfúkol dobrý obchod v Kragujevaci a neskôr v Sarajeve. Po dedovej smrti sme to všetci ešte zopár rokov spomínali, najmä, keď sa v osemdesiatom prvom objavil dedov zlý brat Šukri v mercedese a dal nám po jednom balíčku guľatých žuvačiek, zjedol jedno kurča na raňajky, jedno na obed a jedno na večeru a odišiel do Sarajeva. Dnes celá rodina pozerá, či dedovho brata neuvidíme v televízii, lebo už dlho o ňom nikto nič nevie.

Aram zomrel dávno. Ešte videl, ako jeho syn odchádza ďaurmi tam, kde je bežné variť na prasačej masti a dokonca jesť to špinavé mäso. Môj dedo Ramiz rád spieval turecké pesničky a rád vítal doma ľudí a aj tých, čo sa ho v noci chodili pýtať, prečo je Titov agent a prečo vykorisťoval chudobných a kričal, že mu nevrátia zmrzlinový stroj a babka ho ľutovala a tak mu robila zmrzlinu v hrnci. Aj dedovi z tých nočných ľudí prišlo strašne ľúto, tak ľúto, že suseda so zákerným psom raz odvesila popri posteľnom prádle aj môjho deda a vtedy som prvýkrát plakal, lebo babka veľmi plakala a ja som prvýkrát počul o tom, že dakto tak odišiel. Odvtedy, keď niekto okolo mňa umrie, neplačem, lebo som sa veľmi vyplakal už. vtedy. A nebudem, ani keď uvidím, že neviem nájsť Martesa. Budem sa pozerať na Sibír v očiach všetkých Zibellinov, ktorý tu ešte zostali...

Martes sa blížil k obzoru a s hnevom sa mu vlasy zapálili modrým plameňom. Zahrnul si ich dlaňami. Mal ich suché, popukané, liezli mu po nich muchy, ale dlhé nechty boli čisté, pestované. Nohy necítil. Dosiahol okraj lesa, zvykol si na chlad. Takto si to predstavoval. Nepôjde dnu, nechá si les za chrbtom ako stenu a bude strážiť to, kade prišiel. Je najstarší. Modrý oheň zhasol za obzorom.

Ráno som sa zobudil s gučou smradu na nose. Sliepky nič necítia. Možno je to pomsta za kradnutie vajec. Martes mi položil na stôl mlieko v kanvičke a obitý hrnček. Vlastne nie, židen hrnček a nijaká kanvička. Martes mi položil na stôl mlieko v modrom vrecku a šesť krátkych rožkov. Simona si ma spýtavo prezrela a potom bez slova jedla. Hltavo pila, mlieko jej logalo v žalúdku a iba trošku jej zbehlo z kútikov po krku dolu. Kohút Figo si hlasno vynucoval pozornosť. Zobral som papuče a čaptal a vychutnával nahú ozvenu a nové vône a smrady, za každými dverami aspoň päť.

Martes bol na dvore, holil sa. Zbadal ma a po chvíli sa usmial. Hanblivo. Príliš filmové...

Martes mal na dvore sud. Umýval sa v ňom. Sud každý rok natieral, vždy inou farbou. A najviac sa tešil, keď tam mohol maľovať kvietky. Mal potom z farby rozkvitnutú celú tvár aj ruky a odkvital celý týždeň, ešte stále v eufórii nového vykveteného suda. Najradšej sa tam holil. Mal starú špongiu, vydratú štetku a holil sa obyčajným mydlom. Holil sa dlho, pena zaschýnala, oproti malé zrkadielko so scenériou mesta, bolo to predtlačené v strede zrkadielka; gilletka behala po kostolnej veži, po stromoch, po ubitých strechách historického centra. A keď Martes zholil celé mesto, vzal starú špongiu, ktorá si zatiaľ voľkala v sude a nasávala. Zotrel včerajšiu tvár a novú, mokrú ako novorodenec v doktorových rukách, si nechal voľne osúšať vetrom a slnkom. Takto naplnil každý druhý deň karmu a vždy to bol nový Martes ako ten sud, ktorý mal raz za rok nové kvietky.

„Do Krivého mesta vedie rovná cesta.” Do krivého mesta vedú samé rovné cesty. Mesto je krivé odjakživa. Martes sa chodí pozerať na mesto raz z jedného, raz z druhého kopca a vraví, že je v ňom aj vzduch vždy trochu našikmo. Vilo Čé mi stále dokazuje, že on pochopil, čím je mesto krivé. Že aj mnou a že práve preto to vraj nikdy nepochopím. Vilo je prirodzená autorita a má rád, keď mu to opakujú dievčatá, ktoré hladká po ramene a verí, že je vtedy pánom situácie. Keď na neho pozerám, mám zatajený dych z iného dôvodu.

Martes nás viedol skratkou, do Mesta sme vošli uličkami plnými ošumelých domov. Najviac mi padol do oka taký s oblúkovitým priečelím, židovské ornamenty na stenách, krútená hrdzavá bránička, zarastený plot. Rýchlo sme prebehli tie fúzaté uličky, kde nikto nebol, (ale možno bola nedeľa) a vošli sme do parku. Vytrhli mu najkrajšie zubisko z jeho starej papule. Teraz stál naprostriedku peň, kde sme vyliezli a hrali sa na Noemovu archu, čo potešilo najviac červené mravce. Behali nám po chodidlách a trovili nevytrhnutý ostatok veľkého stromu. Obďaleč sa ukázali novomanželia. Fotograf, o ktorom som si myslel, že je odmietnutý pytač, ich bez okolkov sekýroval a stále nachádzal krajšie a krajšie miesto a polohu pre vzácny obrázok. Pomyslel som si na starý album. Ešte tie fotky celkom nezožltli. So Simonou sme sa potom radšej hrali na to, že kto viac vydrží na Noemovej arche robiť lastovičku. So smiechom a s Martesom sme utekali ďalej, Wreskot si musel zvykať, že na mojich rukách je to pekný kolotoč. Ticho trpel.

Vlastne ma sem donútila prísť Simona. Vždy posadnutá po sebapoznávaní ma hnala sem, lebo – „Najlepšie sa spoznám vo svojom okolí a v tebe, miláčik...” Vo vlaku mala rozkošný klobúčik, tie dvadsiate roky na nej žiarili ako Ježiško zo 16. storočia (neznámi Holanďan).

Na stred mesta postavili vtedy stan. Prednú stenu odkryli a hrali tam divadlo. Prvý vystúpil trinásťročný hanblivý chlapec Eric. Recitoval báseň: „Do nosa ma uderila včela, nepichla ma, ani nebolela...” Rukami robil silený teatrálny pohyb, prešiel po javisku a sadol si na zem. Nohy vystrel pred seba a zopakoval rým. Alebo ho skôr zaspieval.

Edita stála v treťom rade a nič z toho sa jej nepáčilo. Myslela na svoje prvé dieťa a holo jej pri tej myšlienke horúco, ale domov nešla.

Druhá vystúpila postaršia pani a kreslila na papier na stojane tmavé kruhy. Vysvetľovala obecenstvu, že modra je farba reality. Potom si pomaľovala šaty a odišla. Chlapec sa vrátil ruka v ruke so svojim mladším bratom a zarecitovali druhú báseň.

Edita sa pretlačila davom a kašľala na to, že budú ešte veštiť z ruky. Napravila si blúzku a keď kúpila štyri pomaranče pre svoje najstaršie dieťa, spokojne prebehla námestie a cupotala popri rieke domov. Chlapec vyberal do klobúka...

Simona dostala z Krivého mesta horúčku A celú noc kričala nejaké slová. Nad ránom sa utíšila a horúčka prekvapivo zmizla.

Martes sedel na stole, fľaša sa kotúľala po zemi, vonku bolo veľa slnka, málo pijakov. Spýtal sa ma, či mi nevadí, že bude fajčiť. Ani som nemrkol, on ma stále chcel takto vyprovokovať. Kedysi som skúšal fajčiť, ale potom som požičal fajku a dodnes mi ju nevrátili. Bodaj zdochli na rakovinu jazyka!

Na dvore behala biela a čierna sliepka, ktosi mi povedal, že odkedy chovajú sliepky, tak ich neje. Mne je to fuk, máme ich aj tak len na vajcia. Martes mal k sliepkam a kohútovi Figovi celkom ľahostajný, vzťah. Sem-tam o nejakú zakopol. Obidvaja sme nemali radi, keď prišiel Albín a vytruboval, že „Jsou to posvátné kury, kuřata.” Najviac sa mu páčila čierna, ja nám radšej červenú leghornku, to je ten Figo. Nie je celkom červený, vlastne je žltý, s červeným koncom. Albín má rád tú čiernu, myslí si, že je zázračná. Ja som mu však povedal, že čarodejná sliepka je zmok a to je vlastne čert, ale Albín sa nahneval a kričal na mňa, že nemám zmysel pre nič, čo je aspoň trochu inteligentné.

Martes Zibellina je územčisté zviera. Predtým žil skoro v celej severnej Európe a Ázii, ale neprestajne ho prenasledovali a zahnali ho do tmavých lesov severovýchodnej Ázie. Jeho kožušina je krajšia, ak je hustejšia, jedno farebnejšia a modrosivejšia... (Encyklopédia zvierat)

Martes sedel na stole. Aram by takto nesedel. Aram by si položil zvráskavené tabakové listy na stôl a dlaňami by to lístie mrvil a voňal vôňu macedónskej zeme, takej podobnej zemi otcov, kde nikdy nebol. Aram nevie nič o pyšných Osmanoch a voňavé ulice pozná len ako fatamorgánu z tabakových listov. Aram vie iba to, že krajina, v ktorej mu ľudia pripisujú k priezvisku -ič a -ovič, nie je krajinou, kde fajčil jeho pradedo. Aram rád sedí pred domom a pozerá na čistú oblohu s veľkým slnkom a malým minaretom. Keď mal tri roky, videl padať sneh, ale odvtedy sa mu to, našťastie, nestalo. Aram nečíta, nepíše a spieva si sám a s chuťou.

Vilo, hneď potom, ako som sa s ním rozprával, zmizol. Až neskôr som si uvedomil, že to bolo po stretnutí s Martesom. Zoznámil som ich, ale netvárili sa bohvieako šťastne. Krátke stretnutie bez myšlienok a emócií. Ale Vila som uvidel až o dva týždne. Veselý, červený v tučných lícach a znova ma zasypal lavínou pozvaní a návrhov. A Martes sa medzitým stihol otočiť. Tak rýchlo, že uzrel Vilove božie oko...

Simone horúčka uschla ako tie palcom kreslené srdiečka vo vlaku. Popraskané pery mi znovu prekráčali tvár a mne bolo ľúto povedať: „Pozri, vlastne neviem, či ťa mám rád. Nechajme si to len tak...” Simona však donucovala bez slova.

Martes vedel, že vo mne nežije žiaden čert Figo, jeho Sibírske oči vedeli loviť rovnako dobre ako Vilove rozosmiate. Martes bol zellina a infarkt, čo ku nemu prišiel, poslal ho určite môj pradedo Aram, ktorý závidel ľudom, že majú lepší tabak ako on. Martes len sedel na svojom diváne a ja som pozeral, ako Wreskot ticho reve, keď vidí to, čo ja - že modrá Sibír z Martesových vlasov sa lenivo rozlieva na jeho tvár a oči a líca a jazyk...

Na druhý deň prišla Martesovi pohľadnica zo Sibíri. Že ich má prísť pozrieť. Nebolo tam meno, len to Nás. Možno tam, v tých modrých lesoch ich sobolie povahy vytušia...

Tak sme teda ja a popukaná Simona naložili Martesa do vlaku a poslali ho po dvoch vlasoch železnice tam, kde ho všetci čakali. A mne sa zdalo, že vidím pri trati prechádzať deda Ramiza, kontroluje Martesov pokoj, alebo nepokoj a mňa si nevšíma. A ako to jeho zlato, čo sa mu zo sladkostí premenilo na červené šálky v zlatom župane, tak aj Martes sa vracia na miesto činu trochu inak, ako to všetci čakajú.

A mne zostal iba album, do ktorého sa poskladala jedna celá rodina. Možno v nich vidím Simonu, popraskanú a cudziu. Alebo to bolo inak? Neviem, Simona sa teraz rozpráva už iba s Wreskotom, nad takého farára niet. Včera som stretol Martesa, hovoril, že prestal jesť syrové tyčinky a sliepky zabil a nechal si iba Friga. Vilo má problémy so ženami a ja sa pripravujem, že urobím album. Možno už nijaký, nenájdem.

Krivé mesto nemám rád, Vilo hovorí, že je také aj mojou vinou. Ja viem, že klame, on dobre vie, že to ten vzduch v ňom. Ale nabudúce ma už Simona ku žiadnym sliepkam nedostane!

Tomáš Repčiak

(07.03.1972)

Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov. Členom literárneho klubu je od roku 1993.

Ocenenia

Viacnásobný laureát Wolkrovej PoliankyAkademického Prešova a Literárneho Zvolena, laureát literárnej súťaže Rubato1998, Moravského festivalu poézie1997, ocenený na Jašíkových Kysuciach a ďalších literárnych súťažiach.

Publikoval

Dielňa Nového slova, Dotyky, Literárny týždenník, Literárne kroky, Slovenský rozhlas literárny portál Knihy na dosah  a zborníky Pánska jazda (1994), Presýpacie more (1996), Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Autor rozhlasového kabaretu Pánska jazda (SRo, marec 2003 - január 2005) a autor zábavnej relácie Vlak (SRo apríl 2008 - december 2009). Debutoval knižkou krátky humorných próz s názvom Zo života Karčiho Vešeľaka (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2013), v tom istom roku vydal jej pokračovanie Na krok od raja (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), Tajomstvo kľúča (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Robte cirkus! (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Na vydaj (FAMA art, Spišská Nová Ves 2015) Zobrané z PC (FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Vyčítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Čítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2019).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Martes Zibellina17.4.1996; 9,30; Rádio Regina;
Pánska jazda 1/2003 (Hymnus)8.3.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 1/2003 (Felicia)8.3.2003; 20,00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Už som tu)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Pascha)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Keby tu bul Feri)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 5/2003 (Lengvartská univerzita)11.9.2003; 20:00; Rádio Regiona
Pánska jazda 8/2003 (Druhá svetová)4.12.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 1/2004 (Vydra)29.1.2004; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 10/2004 (Grófky)26.12.2004; 11:05; Rádio Slovensko
Pánska jazda 10/2004 (Akvárium)26.12.2004; 11:05; Rádio Slovensko
Zberatelia (rozhlasová poviedka)16. 5. 2008, 9,00; Rádio Regina
Viktorka25. 2. 2020 - RTVS Rádio Regina Košice