Ako dvanásťročný som spadol na hlavu. Odvtedy si svoje halucinácie zapisujem.

Najznámejší obchodník v našom meste bol Polák, Lorbert na bicykli predával cigarety, Lintner, u Ferenca, tlačiara sa kupovali knihy, bezruký žid predával zmrzlinu. Bulgar bol záhradník.

Ocec naš, co ši na poľu

od vidzim do nevidzim

budz roľa tvoja

daj nam neškaj hľeba

a odpušč nam našo viny

jak aj my odpuščame totym

co su nam vinovate.

Bodka.

Náš byt hol vždy zásobený drobnou elektronikou. A nielenže podvečery u nás bzučali kuchtou, ale aj rádijkami, lepkavým cucnutím pájkovačky a čerkotom tranzistorov. Otec sa krčil pod lampou v zajatí malých tiliputánov, ti si ho na celý život zviazali viac ako marksleninizmus, čo ho učil. Do mágie strojčekov zasväcoval mladšieho brata, preto tieto vecičky ostali pre mňa posvätné a neznáme. Skriňa v obývačke vŕzgala pod ťarchou vedeckých argumentov a zaklínadlá čakali v magazínoch ako je Amatérske rádio. Otec sa týmto veciam venuje doposiaľ, lebo alchýmia akéhokoľvek druhu si vyžaduje vernosť. Takto náš byt nepoznal piatok alebo sviatok, kedy by strojčeky nevydávali varovné signály o tom, že je tu inakší svet, taký, čo si v ňom aj Čechoslováci dovolili poslať človeka do kozmu. Radšej by som však porozumel princípu konektor – emitor – báza ako starému zákonu: „Z pôdy si a na pôdu sa vrátiš”. Nemal som však na výber a tak som mnohé soboty a nedele trávil na záhradke, v pote tváre svojich rodičov. Vždy som túžil po sláve, ale bol som od druhej triedy ZŠ necvičiaci. Svoje recitačné úspechy som začal výstrelom z básne Aurora. Bol som oblečený v modrom priliehavom overale, aký by mi určite závidel aj československý kozmonaut. Vážil som 19 kíl netto.

„To si čo napísal?“

Mama sa zvykla k problému priplichtiť akoby len tak, upratala stolík aj knihovníčku, ponúkla koláč, olovrant, jablko alebo úplatkový dezert.

„Čo?”

„Toto.”

Medzi všeobecnou výčitkou, ktorá je koniec koncov na mieste vždy, a medzi ukazovákom, čo zľahčí výčitku iba na jedno, prebehne vždy toľko času, že sa človek nepotrebuje ani kajať. Prvotný hriech je šuvix.

„To je životopis.”

Moja odpútavacia akcia, akože niečo hľadám v šuflíku už na ňu nezaberá.

Zodvihla zo zeme papier: „Toto?“

Napravila rozlietané knihy pekne do šóru: „Už sa daj konečne do poriadku. Človek nevie ako ti to má...”

Prešla ku kazetám: „Len si tie sprostosti vymýšľaš." Stôl, ceruzky: „Keby si aspoň vydal...," pokrčila papiere, „knihu."

Na zemi našla špinku: „Z oca si len srandu robíš."

„Nerobím!"

„Veď to." Dvere sa bezhlučne zatvorili.

Na literárnu súťaž ide vlak. Vezú sa v ňom vrabce, stredoškoláci, choré tuberácke vrany, nemecké orly, ďobkajú desiate alebo noviny, šuchoria si páperové vetrovky, ženy kontrolujú červené pazúry.

Chata Hniezdo sa zatvorí na tri dni do seba a len keď sa všetci vyberú na prechádzku, spadne z nich cigaretový dym a falošná Depresia. A tam, kdesi za Tatranskou Poliankou, poniže domov, drobných ihličnanov, barov a snehu, sme osídlili čistinku pri potoku. Ja a Ondrej. Feri Bartaloš tam už nejaký ten rôčik býva, v kolibke z machu. Vo vôni vody a kameňov žije vymyslený Feri Bartaloš, bez tváre a minulosti, bez súcitu a šťastný. Raz za rok sa, ja a Ondrej, pokúšame zastihnúť ho. Ale tak, ako pre mešťana nie je súdené uvidieť Tatry ozajstné, ako nepreložíte slovo tetelit se, tak my vieme, že Feri nezostal tam, kde sme ho zasadili, kde mu je dom a čistinka. Lebo sú na svete veci, ktoré sú blízko a nemožno ich vidieť. Ako môj dedo, na neďalekom cintoríne z vojny. Stalo sa to dávno.

Ak veľmi chceš, zapni vecičku s jemnými žilkami slaboprúdu a otáčaj gombíkom. Možno budeš mať šťastie. Možno to bude žblnkať, pukať a kvíliť, ale sa nedaj odradiť. Založ do rádijka počúvatko a začuješ Hviezdu aj Vltavu.

Zaspávalo sa na Mikuláša ťažko, všetky blížiace sa zimné sviatky vzrušujú snehom a jemnými zvukmi televízneho programu. Ležal som na poschodovej posteli a som si myslel, že spím, lebo nevládzem vytiahnuť slúchadlo z ucha. A vtedy, keď sa už bojím otvoriť oko, aby som neuvidel iné, ozval sa mi cez šumenie éteru dedo, dedo Štefan, a tak ho počúvam, ako mi tú cestu opisuje stále a donekonečna.

Strážil vtedy letisko, čo ho v 39-om zbombardovali, ale zle a bomby padali na tehelňu a jeden dôchodca dostal infarkt. Strážili ho aj keď začalo povstanie a on sa vracal zo služby domov. Okolo kaplnky, dneska tam stojí most, skoro taký aký môj dedo Štefan staval v Brezne. Utekal domov, myslel na Veronku a nohy mu robili ľavá, pravá samé od seba a zastali až na sekané Hande hoch!. Môj dedo sa bránil, môj dedo má ženu a syna, môj dedo nie je ako ja, môj dedo JE vojak. Slovenský vojak. A potom ho zobrali a tou svojou precíznosťou ukazovali celému mestu, musel stáť na transportéri, videl – Garbovňa, papiernictvo u Strakovej, železiarstvo Kuštár, kamenárstvo Petrík. Najznámejší obchodník v našom meste bol Polák. Lorbert na bicykli predával cigarety, Lintner, u Ferenca tlačiara sa kupovali knihy, bezruký žid už nepredával zmrzlinu. Bulgar bol záhradník. Namiesto domu smútku stála požiarna zbrojnica. Nestrieľajte, nestrieľajte, kričal môj dedo Štefan na novovešťanov a mal o päť rokov menej ako ja dnes. Tak nestrieľali a zavreli ho v Kežmarku do tábora. Pôjde do Reichu!

Keď sa chlapec kotúľa, to je paráda ! A ani nevie, či je to do kopca alebo dolu. Iba raz som to vyskúšal. Nad susedovou parcelou, nad výkopom, tri metre sekal sused skalu, aby tam postavil daču. A tak som konečne nebol bojko, necvičiaci a som sa gúľal a bolo to vynikajúce, svet bol hore aj dolu, kopec bol deka, prevaľoval si ma v zelených ústach a oči som nezavrel a trávy som sa chytil včas.

„Čo si vymýšľaš?“

„Si nevymýšľam."

Koľko máš rokov, pýtala sa ho Viera, keď sedeli v chate Hniezdo.

„Dvanásť."

Pohladkala ho.

„Z toho vyrastieš."

„Z čoho?"

Pohladila ho ešte raz.

„Ty si moja pravá Viera,” povedal ticho.

Tak ho pohladkala ešte raz.

Otec práve zmontoval plašič na myši podľa príručky a dúfal, že pred ním zdúchnu aj všetci Cigáni. Som slávnostne vstúpil do obývačky a oznámil, že budem slávny, lebo som vyhral literárnu súťaž. Mama bola na chvíľu rada. Otec prišiel celkom blízko a povedal: „Babkin guľomet." Myšiplaš sa rozvrieskal. Išiel som spať. Zase bolo všetko po starom. Keď sa môžu, vecičky sa popsujú. Viera neodpísala na žiaden z listov, škola ma nebavila viac a viac a potil som sa, lebo som klamal.

„Asi ujdeš, povedal dedo Štefan z rádijka, „ako som ja ušiel z Kežmarku. Doniesli mi normálne šaty.”

A ja som zaspával a nechcel som už nič počuť, ani ako sa dostal domov, okľukou cez Kežmarok, tak ako sa dostávajú domov synovia. A nepočul som ani to, že s frontom prišla branná povinnosť a môj dedo si nezohnal papier, že má sračku, nezohnal si ho tak ako strýko, ale išiel s nimi, išiel zomrieť k Strečnu, presný Hans ho trafil vo chvíli, keď vysvetľoval Dežovi princíp zákopu. Môj dedo išiel, lebo ho zahanbili a ja hanbu nemám a od roboty mám ruky Hande hoch a keby bol zbabelý ako ja, tak môj otec nesedí na Mikuláša bez otca a ja mám deda.

Ale také reči vravím iba preto, že som sa vtedy, na susedovej parcele gúľal, chytil sa trávy ako moja mama koberca, keď z neho zbiera špinky a tráva mi ostala v dlaniach a ja som padol zo skaly, na tri metre sekanej skaly a z ucha mi dačo tieklo. Nepočul som nič, bolo ticho, ako vo vecičkách, keď sa im do žíl nepustí šťava.