Tajomstvo kľúča (úryvok)

Prvý deň / Vzdušné hrady

 

Takmer letné prešovské popoludnie. Neskoré. Pred činžiakom vyvádzajú deti, počuť štekať psov.

Karol Vešeľak senior sedel v kresle s ušami a čítal internetové noviny, keď ho vyrušil zvonček. Lenivým otcovským krokom podišiel k dverám a bez toho, aby skontroloval identitu návštevy, siahol na kľučku. Na prahu stál mladý muž v čiernom, s bielym golierikom.

„Som Karička, cirkevný poradca pre Náročne objasniteľné skutočnosti,“ kývol hlavou na pozdrav.

„Vešeľak.“ Domáci pán pokrčil obočie a pevnejšie sa zahryzol do svojej elektronickej cigarety. „Predpokladám, že ide o naliehavú záležitosť.“

Karička ešte raz kývol hlavou. Karol V. odišiel za ženou, vymenili si zopár nervóznych slov, zbalil si tašku, obul sa a vyšiel z bytu k pátrovi čakajúcemu pri zvončeku. Po ceste do auta si vymenil s mobilom niekoľko ďalších nervóznych slov a spolu so zapadajúcim slnkom sa stratil za dverami čierneho auta.

Mesto ich vypľulo na výpadovku a jazykom diaľnice sa vyniesli do kopcov veľmi podobných kanibalským lesom Kysaku.

„Ide o Levoču. Neobvyklý prípad, určite poznáte legendu o tom, že Júlia Korponaiová odovzdala kľúče od mesta nepriateľom, za čo ju neskôr popravili. Sú indície, že kľúče sú ešte stále v meste.“

Karička hovoril ticho, sústredil sa na cestu.

Karol V. bol na tieto situácie pripravený, bol známym konšpiračným detektívom východného Slovenska, účastný kauzám ako Sabinovské zjavenie panny alebo Dobšinský ľadový muž. Bol pripravený okamžite vyštartovať ku každému prípadu. Ako polovičný zamestnanec štátnej správy mal dosť neplateného voľna, ktoré venoval výlučne takýmto prípadom. Informácia z úst pátra ho však prekvapila:

„Chcete povedať, že ste ma vytiahli z kresla iba kvôli nejakému hrdzavému kľúču?“ elektronická cigareta zastala v ruke ako pero umierajúceho spisovateľa. Za dymovými sklami auta sa zotmelo o čosi viac.

„Nerozumiete, kľúč je mystériom. Podľa historických záznamov ho priniesli Sasi pozvaní do Uhorska. Patril k pokladu Nibelungov a má schopnosť prinášať majiteľovi nevídanú slávu a bohatstvo. Práve kľúč spravil z Levoče významné sídlo plné peňazí. Ak by sa dostal do nepovolaných rúk, mohlo by to znamenať nešťastie pre všetkých na východe. Navyše má veľký religiózny význam, preto má cirkev záujem zaradiť ho medzi svoje relikvie.“

V tichu, ktoré nasledovalo, vkĺzol automobil do Braniského tunela, čo sa ako had zvíjal v útrobách hory. V jeho polovici, pri soche Panny Márie, sa Karička prežehnal a onedlho zbadali na konci tunela svetlo.

„Spiš,“ poznamenal stručne Karička.

„Nespím,“ kontroval Karol V. Netušiac, čo má čakať, venoval sa pohľadu na vysvietený hrad, ktorý visel vo vzduchu ako symbol sily a večnosti tohto slávneho kraja.

Po uličkách Levoče išlo auto opatrne. Ako ihla v jemnej výšivke prechádzalo presne určenú trasu k cieľu. Na budove, pred ktorou zastalo, bola tabuľka Oblastný reštaurátorský ateliér Levoča.

„ORA at labora,“ precedil cez zuby detektív Karol.

„Tu budete bývať, máte k dispozícii poradcu. Pán Kura, poďte, prosím, k nám!“

Vysoký štíhly mladík sa usmial a úprimne podal Vešeľakovi ruku. Izba, do ktorej detektíva zaviedol, bola skromná, ale za hrubými múrmi mal Karol V. pocit panciera korytnačky, ktorý ho chráni pred neznámym svetom. Lampa na stole bola vybavená nadštandardným nočným motýľom. Vešeľak sa po hodine štúdia miestnej histórie zahĺbil do najobľúbenejšej činnosti muža – do spánku. Snívali sa mu hrady lietajúce v povetrí, z ktorých padali na zem veľké kľúče, ľudia ich zbierali a mávali nebu na pozdrav.

Ráno ho v kancelárii čakala káva a koláče. Kura, skoromenovec známeho bratislavského herca, pôsobil ako študent, ale vykľul sa z neho odborník na veci historické, miestopis aj poradca pri bežných každodenných starostiach.

Karol zvedavo zišiel po schodoch a nakukoval do miestností. Ateliér mu pripomínal hŕbu stredovekých dielní, činorodých, plných majstrov i učňov. Kamenári, maliari, tesári, všetci, okolo ktorých prechádzal, mu len letmo, kývnutím hlavy odpovedali na pozdrav a venovali sa svojej robote. Riaditeľ Ivan ráznym krokom zhodnotil stav vecí, sarkasticky niečo poznamenal na margo konšpiračných teórií a šiel zháňať obchodných partnerov, ktorí pomáhajú zachraňovať pamiatky. Zjavil sa Karička:

„Je čas pozrieť sa na miesto činu.“ Viedol ho len niekoľko metrov. Zastali pred kostolom, obkľúčenom plotom a malými domčekmi.

Kostol pôsobil hrozivo, interiéru vládla kombinácia čiernej a zlatej. Karol si mimochodom spomenul na film Kladivo na čarodejnice. V tretej lavici od konca bolo na zemi niečo prikryté koberčekom. Karička zdvihol behúň a Karol uvidel čiernu mačku, teraz už iba bezduchú hmotu, ktorá z nej ostala. Pod ňou bol zažltnutý hárok papiera. Opatrne ho vytiahol spod zdochliny a zahľadel sa na tri písmená: EAT. „Nechutné,“ zamyslel sa Karol, keď mu došlo, že po anglicky to znamená jesť.

„Telo sme objavili včera ráno, ešte nezasmradlo, je tu zima. Okamžite som vyštartoval za vami, keďže už niekoľko mesiacov vieme o kľúči. Podľa mňa to s ním súvisí. Mačka je symbol pekla a bojím sa, že zlé sily sa snažia získať moc nad mestom a ľuďmi žijúcich v ňom,“

Karičkov hlas sa počuteľne roztriasol a bolo v ňom cítiť hrôzu.

„Odpracte tú mŕtvolu!“ Karola obraz nijako zvláštne nedojímal. Spomenul si na pravekého jaštera zo Zemplínskej šíravy, kedy musel každý deň vyberať bruchá rýb a hľadať v ich útrobách nevábne dôkazy.

Kura sa rozhodol, že najlepšie bude Vešeľakovi v krátkosti predstaviť námestie. Od Levočáku prešli uličkou k divadlu Tatra, k Okresnému úradu a cez park zase naspäť. Ľudia mali svoje pokojné tempo, kráčali na obed alebo sa zamyslene dívali do výkladov. Turistov od domácich bolo možné odlíšiť ihneď – turisti pozerali hore, miestni väčšinou do zeme.

Jedli zemiaky na kyslo s fašírkou. Kura chvatne ako človek, ktorý pozná cenu voľného času, Karol V. brázdil tanier vidličkou sem a tam akoby čakal, že vyloví z prívarku perlu. V hlave mu svietili tri písmená, ktoré mali odkryť pravdu vedúcu k mystickému kľúču.

„Ako sa tu žije?“

Otázka bola viac formálna, každému bolo jasné, že mesto netrpí blahobytom.

„Dá sa, ale predtým bolo viac roboty. Kríza.“

Kura sa snažil hovoriť stručne, mal plné ústa fajnoty. Ľudia v jedálni hovorili máločo, štrnganie príborov sa zlievalo do jednej veľkej žalúdočnej symfónie, ktorá mala na konci tympany grgania. Bruchá sa naplnili, myseľ prešla do nočného režimu.

V ateliéri ich čakalo prekvapenie. Vedľajšia izba mala otvorené dvere, naplno z nej Ivan Tásler: „Hraj srdcom, hraj mu, len hraj!!!“ Nedalo mu, prekročil tabu súkromia a zbadal plavovlasé dievča v nohavičkách, ktoré si žehlilo veci.

„Prepáčte, nevedel som, že tu niekto je.“

Karol habkal ako malý chlapec, aj sa trochu začervenal, keď si uvedomil, kam celý čas hľadí. Dievčina sa nezľakla, naopak, usmiala sa, svoju obnaženosť nebrala ako nevýhodu. Sebavedomo podišla k Vešeľakovi a napriahla ruku:

„Sme susedia, som Soňa. Som tu na praxi, študujem kunsthistóriu.“

Karol zaspätkoval, niečo zabrblal a už ho nebolo. Ale vtedy mu zasvietilo: „Jasné, veď EAT je iba prešmyčka, slovná hračka. Je to návod. ETA je značka spotrebičov, teda aj žehličky. Som tupec, veď to bije priamo do očí, papier musím prežehliť, je napísaný neviditeľným písmom, ktoré sa objaví až pri vyššej teplote!“

Chtiac-nechtiac zaklopal na dvere susednej izby. Soňa už bola v nohaviciach, s úsmevom vypočula prosbu a požičala mu žehličku. Papier položil na stôl, položil na neho ďalší a opatrne ho prešiel ešte stále horúcou žehličkou. Po niekoľkých pokusoch sa na žltom pozadí objavil latinský nápis:

CLINODIUM BEATRICIS REGIE

Aspoň som o krok ďalej.

 

Kura býval v meste sám, a tak mu nerobilo problémy venovať sa vzácnemu hosťovi. Vzal ho do krčmy, kde to vrelo. Chlapi pozerali televízor, z ktorého sa nervozita prenášala priamo na štamgastov a zafajčená miestnosť sa menila na úľ nervóznych včiel. Po druhom pive si Karol na to zvykol.

„Život je jak Archimedova šrubka, na prvý pohľad ide do hora, ale furt aj tak stojí na jednom mieste,“ konštatoval.

„Mne je to jedno, ja žijem ako príde. Dakedy je fajne, dakedy ešte lepšie.“

„Si mladý, o živote vieš prd!“

„Vy ste starý, o mne viete prd!“

Ku stolu podišiel Róm: „Za všetko možu farari. Nechcu priznať, že bratanec Ježiša bol Cigán, zato ho potom pokrižovali.“

„Bratanca?“ nerozumel Karol.

„Ne, Ježiša. Bo boli všetci rasisti a zato my, Cigani, najvecej ľubime Krista. Jak vlastneho.“

„Horváth, iď het, neotravuj!“

Kura však nevyzeral nebezpečne, a tak Horváth pokračoval: „A my sme zobrali Ježišovi klince, žeby ho nebolelo. Zato všetko nosime do zberu, na pamiatku Ježiša!“

Kuru to očividne dožralo, dvíhal sa na rukách do svojej skutočnej výšky. Horváth pochopil a šiel vzdelávať iný stôl. O hodinu už Kura s Vešeľakom riešili celkom iné veci. Najviac farbu spodnej bielizne mladej kunsthistoričky. Karol bol za to, aby nosila len historické čipky a Kura odmietal nohavičky anblok. Normálne anblok. Mala by chodiť naostro.

Horváth v duchu ranného kresťanstva trpel za svoj názor. Niekto ho chytil za kabát a vyhodil von. Dvíhal ruky hore, vyzeral ako tvrdé Y, ale nepomohlo. Krčma sa zdula ako krava, zrazu tu bolo tesno a Vešeľakovi sa začalo zívať. „Platím!“

 

Po ceste do ateliéru sa bavili o tom či Američania pristáli na Mesiaci abo ne. Kura tvrdil, že keby tam boli, tak už je dávno predaný. Karol ale vie, že sa to nikdy nestalo, iba v Hollywoode... A na Mesiac sa ísť nedá, lebo sú tam takzvané Van Allenove pásy a žiarenie by zabilo aj koňa, a to ešte neskúsili.

Kôň na Mesiaci sa Kurovi páčil, až kým sa mu nezačalo čkať, a tak povedal, že už ide domov.

Karol kráčal k izbe už zo zvyku ticho. Navyše tajne dúfal, že susedné dvere budú otvorené. Neboli. Aspoň, že má nápis, a to je do zajtra jeho jediné potešenie.

Tomáš Repčiak

(07.03.1972)

Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov. Členom literárneho klubu je od roku 1993.

Ocenenia

Viacnásobný laureát Wolkrovej PoliankyAkademického Prešova a Literárneho Zvolena, laureát literárnej súťaže Rubato1998, Moravského festivalu poézie1997, ocenený na Jašíkových Kysuciach a ďalších literárnych súťažiach.

Publikoval

Dielňa Nového slova, Dotyky, Literárny týždenník, Literárne kroky, Slovenský rozhlas literárny portál Knihy na dosah  a zborníky Pánska jazda (1994), Presýpacie more (1996), Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydal

Autor rozhlasového kabaretu Pánska jazda (SRo, marec 2003 - január 2005) a autor zábavnej relácie Vlak (SRo apríl 2008 - december 2009). Debutoval knižkou krátky humorných próz s názvom Zo života Karčiho Vešeľaka (FAMA art, Spišská Nová Ves, 2013), v tom istom roku vydal jej pokračovanie Na krok od raja (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), Tajomstvo kľúča (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Robte cirkus! (FAMA art, Spišská Nová Ves 2014), Na vydaj (FAMA art, Spišská Nová Ves 2015) Zobrané z PC (FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Vyčítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2018) Čítanky (Vlastným nákladom, FAMA art, Spišská Nová Ves 2019).

Ukážky z tvorby pre rozhlas

Martes Zibellina17.4.1996; 9,30; Rádio Regina;
Pánska jazda 1/2003 (Hymnus)8.3.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 1/2003 (Felicia)8.3.2003; 20,00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Už som tu)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Pascha)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 2/2003 (Keby tu bul Feri)24.4.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 5/2003 (Lengvartská univerzita)11.9.2003; 20:00; Rádio Regiona
Pánska jazda 8/2003 (Druhá svetová)4.12.2003; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 1/2004 (Vydra)29.1.2004; 20:00; Rádio Regina
Pánska jazda 10/2004 (Grófky)26.12.2004; 11:05; Rádio Slovensko
Pánska jazda 10/2004 (Akvárium)26.12.2004; 11:05; Rádio Slovensko
Zberatelia (rozhlasová poviedka)16. 5. 2008, 9,00; Rádio Regina
Viktorka25. 2. 2020 - RTVS Rádio Regina Košice