KOŠIEĽKA

Košieľka
Košieľka mokrá, v
zafúľaných časoch
ženiem sa ozlomkrky za
tebou,
to aby sporáku jazýček lačný
nevyhasol
a z tvojho áno neostalo alebo.
Z bútľavej lásky kosil by som
horu,
z maličkých hriechov skočil
na veľké,
že som ťa nechal z planých
sľubov chorú,
tak drepím suchopárne v
mokrej košieľke,
hladím jak perieš, ruky z
vody mäkké,
na hrudi osúšaš si srdcom
sporáka.
Hladím a dúfam zakuklený
v deke,
že nakoniec tie časy
poplákaš.

Z cudziny
Benátske noci nežiarili viac,
Neapol bledne v prudkom nepokoji
aj Florencia skryla krásu za mesiac,
keď vidím pohľad tvoj
a sa ho bojím.
Miláno odhodené vonku, vo dvore,
už lačný nie som ani za Toscánskom,
len preto, že som k Tebe
zahorel
láskou talianskou.
Palermo vášne - tebe uverím
a o chvíľu mi more nehy chýba
až vtedy celkom zbytočný je
Rím,
bo všetky cesty k Tebe vedú
iba.

Slnečná
Podobné sú ruky rukám,
keď sa stretnú.
V zrkadle sa máš
a vo mne Etnu.
Slnko, k milej
na chvíľu sa zohni,
veď aj tak mám ruky
na nej
v ohni.
Podobné sú slnká slnkám,
hasíš ma, až slzou žblnkám.

Starenky
Z chladných rán
na vzdychy spomínam si
žien, ktorým nie je do spevu.
Slzy sú drobný ľad
a tráva ako absinth,
starenky (veľké deti)
nahlas nerevú.
Prešli sa ránom
a pozdravia sa: ,,S pánom..."

Po plači kráčam,
strhávam zo snov chrastu
a ťažšie sa mi ide
s Tebou na duši.
Starenky lásky
o hlavu neprerastú
môj ranný kašeľ,
čo ma spevom zahluší.

Tá báseň padá
posledným šeptom muším
na sveta hlavu lysú
z chladných rán.
Menej viem, radšej tuším
zámkou dokorán,
že veriť sa dá
nad ránom na Denisu,
vtedy so mnou Pán.