Hrušov

Do Hrušovských polí sa včesáva dážď.

Stohy rozmočeného sena sú ako kukučie hniezda po búrke.

Na družstve je okrem plechovej strechy každý ticho.

Životodarné kvapky vytvárajú na konskej šiji chodníček.

Vo vzduchu je cítiť hnoj a tisíckrát zmáčanú omietku.

Košík naplnený prezretými hruškami je schovaný za odkvapom.

Na ďalší deň ho príde vyzdvihnúť jedenásťročný chlapec.

Keď mu znova spadne reťaz z otcovho bicykla,

usmeje sa a zahryzne do prvej Williamsovej hrušky z košíka.

Február

Na ešte zamrznutej februárovej lúke stojí chlapec.

Horúce čelo tlačí o kôru planej jablone.

Ráta rýchlejšie od sekúnd a rýchlejšie od pravidiel hry.

Nechtami drapká vyvretú studenú smolu.

Keď sa rozbehne hľadať,

nad jeho hlávkou preletí kŕdeľ dážďovníkov.

Večer sa vráti s bodľačou na nohách do dediny povedať otcovi,

čo vyplašené vtáky videli už na obed.

Jeho priateľa ovíja pod stráňou divá lieska.

Vápenka

Odtrhnutá vápencová stráň vrhá ticho na dospievajúceho chlapca.

Naposledy takto vysoko sedel pred niekoľkými rokmi.

Biely prach je ako mĺkvy vták, čo sa bojí zosadnúť.

Z trhlín vápencovej skaly veľkej ako dve päste tu rašia suché kvety.

Pľúca pália tak ako páli, keď matka nepríde načas z linky.

Ruksak má plný učebníc,

možno ju konečne poteší jednotkami.

Keď sa zodvihne,

na podrážkach má všetky svoje odpovede.

Cestou domov si v duchu skúša,

ako by jej povedal, že to dnes zvládol sám.