Minieme sa raz

Minieme sa raz.

Okolo našich

uprataných stolov,

podláh,

utretých obrazov,

na ktorých je leto,

kolotoče,

detský plač,

opustené stromy,

dážď, dážď, dážď,

aj vypískané pľúca.

Minieme sa raz

na stanici,

ktorá ma kedysi

objala tak silno,

že bolo jasné –

tu sa dá zomrieť

bez výčitiek,

ako bez vyhrnutého goliera,

lebo oproti kráčala jar

a pospevovala si.

Minieme sa raz.

Prejdeme okolo seba unavení,

poznačení úsmevmi plnými jesene

a bude nám smutno

iba tak na polovicu,

ako keby sme sa večer

nedomilovali

a ráno sme už stáli

pred obchodom s teplým pečivom,

ako sa stálo

pred bránou Mathausenu,

na koncerte Beatles,

alebo len tak na kolotoč,

cukrovú vatu

a u zubára,

ktorý si umýval ruky ako Pilát

a hľadel mame do výstrihu,

kým ty si mala

celý svet na krajíčku

a vedela si už,

že ťa raz budem čakať

na stanici,

ktorá ma objíma,

lebo len tu sa dá

zomrieť bez výčitiek,

uprataných stolov,

umytých obrazov

a goliera

vyhrnutému proti vetru

povyše pokrčených pliec.

Minieme sa raz....

a kolotoče nezastanú.

Dážď,

neviem.