Nad Levočou
Cestou na púť
sa ťahá ruženec
s krížikom v autobuse,
babky šliapu
Márii na krk.
Ja už sedím hore.
Mesto mi hádže
SOS,
uprostred neho
je môj Levočský múr
vyskladaný z krížov
od každého rezbára,
čo sa zastavil.
Raz ho zbúram,
keď ho uvidia
zo svojich vesmírov.
Ale až keď mi začne
amenopauza.
xxx
Ráno je hmla,
aby som ľahšie zmizla.
Zaborím sa do nej mäkko
ako lyžica,
čo nosím vo vrecku,
lebo vždy jem s vlastnou,
iba teba si naberám
rukami.
Si kniha,
z ktorej vždy musím
vytrhnúť pár strán,
aby mi niečo povedala.
Na somárskych ušiach
sa usadil rúž,
len o západ slnka tmavší
ako môj.
Nadýchnem sa hmly.
Vlhkosť vyčistí
ruky aj lyžicu.
Z ďalšieho muža
už ochutnám
ako dáma.
xxx
Už bolo skoro ráno,
keď si mi do rúk vtisol
tabatierku.
Vraj ti pripomínam
cigaretu,
lebo vždy spravím srrrp,
keď si zo mňa potiahneš.
Hej. Keď horí hrdosť,
popol vždy padá
do lona.
Ostávajú po ňom jazvy,
ktoré obkresľuješ
naslineným prstom
a zakaždým sa pýtaš,
z čoho sú.
Nikdy si ťa odtiaľ
nevydymím.
Len vlastná vlhkosť
ma bude chladiť,
keď zas budeš
odchádzať
a pripáliš ma
ako rozlúčkovú.
Čím viac zo mňa svietiš,
tým skôr.