Nad Levočou

Cestou na púť

sa ťahá ruženec

s krížikom v autobuse,

babky šliapu

Márii na krk.

Ja už sedím hore.

Mesto mi hádže

SOS,

uprostred neho

je môj Levočský múr

vyskladaný z krížov

od každého rezbára,

čo sa zastavil.

Raz ho zbúram,

keď ho uvidia

zo svojich vesmírov.

Ale až keď mi začne

amenopauza. 

xxx

Ráno je hmla,

aby som ľahšie zmizla.

Zaborím sa do nej mäkko

ako lyžica,

čo nosím vo vrecku,

lebo vždy jem s vlastnou,

iba teba si naberám

rukami.

Si kniha,

z ktorej vždy musím

vytrhnúť pár strán,

aby mi niečo povedala.

Na somárskych ušiach

sa usadil rúž,

len o západ slnka tmavší

ako môj.

Nadýchnem sa hmly.

Vlhkosť vyčistí

ruky aj lyžicu.

Z ďalšieho muža

už ochutnám

ako dáma.

xxx

Už bolo skoro ráno,

keď si mi do rúk vtisol

tabatierku.

Vraj ti pripomínam

cigaretu,

lebo vždy spravím srrrp,

keď si zo mňa potiahneš.

Hej. Keď horí hrdosť,

popol vždy padá

do lona.

Ostávajú po ňom jazvy,

ktoré obkresľuješ

naslineným prstom

a zakaždým sa pýtaš,

z čoho sú.

Nikdy si ťa odtiaľ

nevydymím.

Len vlastná vlhkosť

ma bude chladiť,

keď zas budeš

odchádzať

a pripáliš ma

ako rozlúčkovú.

Čím viac zo mňa svietiš,

tým skôr.