Pondelok

Oľga blúdi očami po izbe a hľadá všetko, čo môže vyhodiť. Dodatočne zisťuje, že sa jej páčia taniere, z ktorých je už viac ako polovicu života. Ak človek vyhadzuje, musí to robiť v amoku. Oľga zatiaľ vládze.

Náhodne otvára rozmanité diplomovky svojich študentov. Biely papier, Times new roman, žltý papier, strojové písmo, textilná čierna väzba, zlaté písmenká, falošné kožené väzby, červená väzba. Niektoré z doktorandských prác boli asi prínosné. Berie do ruky jednu z najstarších, otvára ju, a trhá všetky strany von z väzby. Diplomovka je nahá. Dosky aj strany končia v koši. Po chvíli rozmýšľa, ide naspäť do izby ku košu, vyťahuje odpad na stôl. Berie do ruky kalendár. Smetiari prídu po papier až v pondelok. Chvíľu s tým musí počkať. Uvažuje, že bude čakať na smetiarov a následne im skompletizované diplomovky odovzdá. Keď oddelí väzby, tak za všetky dostane rolku toaletného papiera, alebo kuchynské utierky. Ako by sa dalo obhájiť, keby niekto v kontajneri našiel desiatky diplomoviek? Tieto nie sú žiadne plagiáty. Spomína, ako študentov tlačila k výkonu. Chvíľu sa baví predstavou, že sa niekto pri kontajneri proti svojej vôli vzdelá. Znova berie do ruky kalendár a pripisuje do pondelka k smetiarom slovo papier. Rovno pod slovo chemoterapia.

Akože Viedenčan

Arpád si kupuje na vlakovej stanici šál. Vojde do metra a vystupuje až na Volkstheater. Prechádza pomedzi ľudí akosi vystretejšie, než obvykle. Vníma ruch a obzerá výklad. Veci, ktoré by doma jeho pozornosť nebudili, sú vo Viedni dôvod na fotku. Pred umenovedným múzeom vyhráva akordeonista s konskou hlavou. Arpád sa usmeje, ale len trochu. Prechádza brány Hofburgu. Tlačí sa pomedzi turistov. Počuje aj češtinu, slovenčinu. Slovenčina prestáva znieť spriaznene. Na dav navoňavkovaných slovenských dievčat v bundách z umelej kožušiny sa díva rozladene. Takmer každá z nich drží napodobeninu drahej hnedej kabelky. Umelé mihalnice, umelé pery a zvyšok asi tiež umelý. Za Hofburgom stoja kočiare. Koninu cítiť až k cukrárni. Arpád vyťahuje foťák. Penis koňa sa vysúva a močí. Žltú mláku kočiš splachuje pripraveným vedrom vody. Vedľa Demelu je Rolex. Arpád sa díva do výkladu a hrá sám na seba divadielko. Žobrák s holými nohami. Je ich tu niekoľko. Arpád je prekvapený. Je december. Do plastovej nádobky padá päťdesiat centov. Nechty sú ale príliš čisté, koža na chodidlách príliš mäkká, ale žulové kocky stále ľadovo studené. Vo výklade vidí nádherný kašmírový kabát a vlnený oblek. Cenovky mu hovoria jasnou rečou – vypadni odkiaľ si prišiel a nevracaj sa. Napriek tomu Arpád prezerá oblek, akoby si ho chcel kúpiť, akoby ho skutočne zaujímali miery a látka podšívky. Pozerá dovnútra a predstavuje si seba, ako stojí na starožitnom praktikábli a necháva si brať miery. Okolo Stephansdomu sú Vianočné trhy. Sŕkači punču, lacní turisti – hovorí si Arpád. Pri poslednom stánku si kupuje punč a je fakt chutný. Stojí za stolíkom a sŕka. Dvojica ľudí sa pridávaj k jeho stolíku, bavia sa rýchlou nemčinou. Pán sa očami zastaví na Arpádovi a ako naňho pozerá, niečo hovorí svojej polovičke. Arpád nadvihuje obočie. – Čo? Teda, was? – Rakúšan ukazuje na jeho šál. – Das Preisschild hängt bei Ihnen heraus. – Wie? – Opakuje Arpád a nerozumie nemecky. – Das Preisschild von ihnen. – Hnedá rukavica ukazuje na kartónovú visačku s krikľavou zľavnenou cenovkou.

Albert a Astor

Tlačí do izby nový trenažér. Vyzlieka sa do trenírok a hneď šliape na pedále. Sleduje ho pritom Astor – čierny ruský teriér, veľký ako teľa s výrazom – veď to ťa prejde ty športovec. Pes sa vyvaľuje v pelechu pod sochou na polici, ktorá ho zobrazuje veľmi štýlovo a až neuveriteľne hrozivo. Albert si hovorí, že prichádza čas na zmenu, alebo aktualizáciu. Čo pozeráš ty skeptické psisko? Na druhý deň ráno znovu šliape do pedálov trenažéra, potom sa napcháva stratenými vajcami, dokonca začína jesť ovsené vločky. Albert vychádza zo záložne s ďalšími pokladmi. Karlovarský porcelán, dva čajníky, zrkadlo so zlatým rámom, samovar, sada príborov a ikona so svätým Antonom. Peugeota šoféruje prirýchlo.