Domov
Rovina.
Len miestami
popŕhlená žihľavou.
Uprostred dedinka. Kľačí
opásaná zásterou, poplátanou
a nariasenou pluhmi.
S jednou cestou vbok,
druhou viedla mňa
k dvoru, ktorý
na zeleno osvetlený hruškami
už pomaly zhasínal.
Otec ešte vzduchovkou
odblšil vysoký orech
a žienky motykami
hnali slnko za plot.
Po daždi
Strhávajú sa plátna
z obrubníkov –
mestá v alla prima
nahodené na chodníkoch.
A smútok naďalej
stojí modelom.
Tí hltači slnečných mečov,
ktorí s chátrajúcimi
mozaikami tvárí,
vo svetle prenikajúcom
vitrážami listov
posedávajú na posledných
lavičkách v parku
Na pleciach
vlastným tieňom,
z prachu a v prachu
vstupujúc
do spovedníc stromov,
s životom ťažkým ako viečka
odriekavajú dážďové
ružence trávy
Každý deň
po pár servusov.
Chlapi
Vtedy berú
lopaty
a pred domami narobia
biele mohylky.
Slnko ešte
prešmykuje za lesom,
keď napadne snehu
napadať.
Je pekný
a môže byť,
keď nestojí v ceste.