Prach

Ústa, plné prachu.

Slnko z nás ako kožu

sťahuje tieň.

Ukladá na zem,

jeden vedľa tvojho,

kde nám už plazy

podsunú

svoje kroky.

Prierez

Na ložiskách očí

sa krúti zem.

Hlboký

až po krv v korienkoch,

zlomený na kolene vody,

hľadám

v priereze hladiny

aspoň úlomok vetvy.

Neprekročia

Na slnku aj domy vrtia tieňmi,

komínmi prestanú liezť si do vlasov

a mávajú si bielizňou.

Biele ako stena, jeden k druhému

neprekročia cestu.

A plačú do odkvapov,

keď sa z neba púšťa sivá.

V jednom piští noc a chodník sa drobí

v ďalšom akoby naposledy vydýchlo.

Každý dom u niekoho býva.

Medzi

Zem morzeovkou púpav zobúdza

plaché púčiky na stromoch.

O nebo sa obtierajú biele mačky

o okná oblaky.

Jablone fúkajú do jabĺk

a my, niekde medzi

nebom a básňou

ostrým slovom

pílime si konár pod sebou.

Ináč dolu nevieme.

Tentoraz

Okrem mŕtvych v hroboch

sa už asi nikto

neobráti.

Nikto neprečíta

tú kaligrafiu

bleskov.

Nad všetko sa povznes

a sledujme

zvieratá.

Možno nás

dovedú k arche.

Ale tentoraz

po nás nesmie zostať

ani list.