Nedeľný obraz

Kostol vrazený do vrchu.

Koniec, bránka vrzla.

Po trhline do dediny steká

dlhá čierna slza.

Medzi

Zem morzeovkou púpav zobúdza

plaché púčiky na stromoch.

O nebo sa obtierajú biele mačky 

o okná oblaky.

Jablone fúkajú do jabĺk

a my, niekde medzi 

nebom a básňou

ostrým slovom 

pílime si konár pod sebou.

Ináč dolu nevieme.

Leto

1.

Tých rakiet kukurice,

hlavíc makových.

Pšenice šípov

nastrieľaných do zeme.

Tých jahôd v zálohe a

pozorovateľní paradajok.

Zemiakov v zákopoch,

výsadkárov paprík.

Tých ponoriek cukiet

a ťažkých heliem melónov

a guľometov hrachu

a vzducholodí uhoriek.

Všetko pod palcom

mojej mamy.

2.

Po celé leto,

keď Boh nad tebou

žongluje so slnkom

motykou pretkávaš zem.

Na čele,

(mojom múre nárekov)

staršia o pár rolí,

z ktorých klíči pot

pýtaš sa

prečo

iba zem vracia

čo do nej vložíš.

Ticho

Pomedzi domy na mieru,

ako náhrobky,

o chodníky sa rozbíja dažďový krištáľ.

Mihnú sa len blesky 

zaliate do okien.

Súmrak upcháva škáry svetla.

Je čoraz tichšie.

Ešte porozmýšľať, 

čím naplniť budúci deň

ako kufor

pred odchodom.

Na posteli, čo ešte drží 

spánok nad zemou.