Náhodné zrazenie dlhého nosu a veľkých pŕs

 

Stretli sa na rohu Mäsiarskej a Poštovej. 

Rohlíky, mäkký syr, pretlak..., premýšľala ona. 

Zase sme prehrali. Tí sráči vôbec nevedia brániť, letelo hlavou jemu. 

Takmer do seba vrazili. Chvíľu stáli v tichosti a preleteli toho druhého očami.

„Ahoj,“ povedali súčasne. 

Pousmiali sa. Hľadali ďalšie slová. Ich mlčanie sprevádzal ruch ulíc. Boli však príliš ticho, aby ho počuli. 

„Vyzeráš dobre,“ osmelil sa. Ešte lepšie ako kedysi, pomyslel si.

„Aj ty.“ Tá briadka ti pristane. A ako. 

Kývol hlavou ku kaviarni. Jemne prikývla, hoci nemala čas.

 

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi študovala na obchodnej akadémii, nachádzala nadšenie v účtovaní a grafoch dopytu a odbytu. On exceloval na matematickom gympli, cestoval na svetové kolá matematických súťaží a vymýšľal matematické vtipy. Vo voľnom čase hral na gitaru v rockovej kapele, kde zo seba vybil všetky vzorce. V tom čase chodila s Pavlom, vysokým svetlovlasým spolužiakom. On si požičiaval porno a ženy od seba odrážal ako loptičky. O rolu playboya nestál. Počula o ňom, on ju raz zahliadol, ale bližšie ako na dvadsať metrov sa k sebe nedostali.

 

Sadli si za drevený stôl v rohu kaviarne. Voňala mafinami a kapučínom. Na stenách viseli obrazy kávových plantáží, černochov vo farbe kávy a hrnčekov, z ktorých sa parilo. 

Objednala si latté, on presso bez mlieka.  

„Ako kedysi.“ Usmiala sa. 

Ticho prikývol a obzeral si ju. Mala ešte väčšie a pevnejšie prsia ako pred rokmi. Znenazdajky sa mu vybavili nahé. Dotkol sa ich. Stisol bradavky. Ticho preťala ona banálnou otázkou. 

„Ako sa ti darí?“

Zháčil sa, vrátil ruku k telu a oči zvrtol k jej tvári. 

„Dobre,“ odpovedal. Na hovno, pomyslel si. 

„A tebe?“ odrazil otázku na ňu.

„Fajn. Nemôžem si sťažovať,“ zaklamala i ona. Presvedčivo. 

„Máš rodinu?“ spýtal sa. V skutočnosti chcel vedieť, či s niekým spáva.

Prikývla.

„Máme s Richardom dve deti. Staršia Anička chodí na strednú, Janko ešte na základku.“

Zúčastnene prikývol a zadumal sa. Očakával protiotázku. Odpovedal skôr, ako ju položila.

„Žijem s priateľkou. Päť rokov. Nemôžem si sťažovať,“ ukradol jej vetu. „Obaja sme dobrodružné povahy, máme radi hory, surfovanie a dobrý starý rock,“ dodal, aby to vyznelo presvedčivejšie. Ale je to nuda. Sex len dvakrát mesačne. A kvôli prachom nikam nechodíme.

„A čo robíš?“ Spomenula si, ako chcel byť vedcom a vyriešiť záhady svojho odboru.

„Hm. Momentálne som na voľnej nohe. Bol som manažérom jednej banky, ale nebavilo ma to, tak som odišiel. V mysli už ale mám vlastný projekt.“ Mal ho v hlave už desať rokov. Po ôsmich zistil, že je nepoužiteľný. Po deviatich ho vyhodili z banky a začal piť. Keď mal v sebe pár panákov, projekt rád oživoval a premýšľal nad ním, akoby bolo len otázkou času, kedy s ním uspeje. 

„Erika je učiteľka,“ dodal.

Usmiala sa. Zas. 

„Ja robím účtovníctvo malým firmám.“ 

Prišiel čašník a doniesol im kávu.

 

Pred dvadsiatimi tromi rokmi sa spoznali. Na jednom matematickom sústredení. Očarila ho svojou jednoduchosťou a nevšedným citom pre riešenie integrálov. Na čas si nedali. Vyspali sa spolu už druhý deň. Hneď dvakrát. Raz v lesíku za ubytovňou, druhýkrát večer na izbe, keď jeho spolubývajúci slopali v spoločenke. Mala veľké prsia, ktorých sa rád dotýkal a znamienko na vnútornej strane stehien blízko pohlavia, ktoré ho vzrušovalo. Ju na ňom vzrušovalo takmer všetko. Najviac dlhý nezvyčajne tvarovaný nos, ktorý ju fascinoval. Bolo ho vidieť už z diaľky. Nos, ktorý sa vymykal všetkým matematickým štatistikám. 

 

Ako tak v tichosti sedeli, pozorovala ho. Za tie roky sa vôbec nezmenil. Mal ten istý tvar i dĺžku ako kedysi. Len na špičke chýbala malá červená bodka, ktorá pred rokmi bila do očí. Všimol si, že na neho hľadí a zasmial sa. Sklopila oči, ale zasmiala sa tiež.  

„Erike sa nepáči. Vraví, že je nemotorný.“

Nos jej manžela bol malý a nevýrazný. A vídala ho čím ďalej tým menej. V práci trávil stále viac času, zvýšil sa i počet služobných ciest. 

Mal chuť povedať, „mám sa nanič“ a vyrozprávať sa jej ako kedysi. Aj ona. Obaja ale mlčali a sŕkali z kávy.

 

Pred dvadsiatimi rokmi odišla na vysokú do Prahy. Odvtedy sa nevideli. Prvých pár rokov o sebe počuli od známych a kamarátov. Potom informačné kanály utíchli. Ako keď sa po koncerte všetci postupne rozpŕchnu a po hudbe a hlasoch ostanú len spomienky.

 

Čo si robila po výške? chcel sa spýtať, ale aký by to malo zmysel? Celé stretnutie malo akúsi nezmyselnú pachuť. Mohli by zájsť do najbližšieho motela a vyspať sa spolu. Ale to by bolo ako z lacného filmu. Mohli sa poprechádzať a dopodrobna si vyložiť svoje životy. Mohol hovoriť o nedokončenej výške, o cestách po svete, o všetkých tých premrhaných rokoch či o cudzinkách, ktoré spoznal. 

Čo si robil celé tie roky? mala na jazyku nevyslovenú otázku ona. Chcela vedieť milión vecí. O jeho kapele. O snoch. O miestach, ktoré navštívil. Vedela však, že by sa jej potom pýtal on. Čo by povedala? V piatom ročníku na výške, keď som sa raz ožrala, ma pretiahol jeden doktorand. Dcéra je jeho, ale nevie o tom. Stretla som mladého obchodníka, ktorý mi ponúkol istotu. Dal mi syna a roky, keď sme žili z mála, lebo budoval firmu. Roky blahobytu, keď sa mu začalo dariť. A roky osamelosti, keď prestal mať čas.

Dopili a pozreli si na chvíľu do očí. 

Zaplatil.

Stáli na rohu Mäsiarskej a Poštovej a lúčili sa. 

„Ak by si ničo potrebovala, ozvi sa“, podával jej svoju vizitku. Schovala si ju do vrecka.

Usmiali sa a každý šiel svojou cestou. On po Mäsiarskej k obľúbenej krčme, ona po Poštovej smerom k Tescu. 

Večer sa dovliekol domov a zvalil sa na posteľ. Priateľka šla do Tatier navštíviť kamarátku. Ona došla domov do prázdneho bytu. Deti si na víkend vzali jej rodičia a manžel bol pracovne v zahraničí. Ležal a myslel na jej jednoduchosť a malé bradavky na veľkých prsiach. Sedela a myslela na jeho nos. Vybrala z vrecka vizitku, položila ju na stôl a v tichosti na ňu hľadela. 

Lucia Kmeťová

(05.06.1985)

Narodila sa v Kežmarku, vyrástla a žije v Košiciach. Vyštudovala medzinárodné vzťahy v Prahe. Pracuje v IT sfére. Venuje sa prozaickej tvorbe. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

Viacnásobná laureátka Oravskej poviedky a Literárnej súťaže Jána Kollára. Ocenenia zo súťaží Literárny ZvolenJašíkové KysucePoetická ĽubovňaLiterárna SenicaKrídla Ivana LaučíkaMladá slovenská poviedkaMuzaikaLiterárne Topoľčany a iné.

Publikovala

Dotyky, Zrkadlenie - Zrcadlení, Studentský list, rôzne zborníky. Okrem iných zborník klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).