Bergmanova lavína
Dnes som ju znovu videla. Vracala som sa z mesta, keď sa mi mihla pred očami. Koľká už? Zrýchlil sa mi tep. Otočila som hlavu a zabodla oči do chlapa, ktorý si sadal na sedadlo v zadnej časti autobusu. Videla som mu priamo do tváre. Jemu nepatrila. Sklamane som sa odvrátila a krútila hlavou sama nad sebou. Nič iné som ani nečakala. Ale nezastavím to. Spleť spomienok sa chrlí, akoby ich niekto hádzal dolu strmým zrázom. Sú príliš nesúrodé, aby tvorili film. Len akýsi narýchlo spáchaný dokument. Ba ani to nie. Nemajú štruktúru. Valia sa bez logiky z rôznych bodov minulosti. Spustia sa takmer vždy, keď ju zbadám. Zakaždým v inom zložení, poradí i množstve. Strhnú ma so sebou a ťahajú späť... Tak ako dnes...
Vracala som sa z premietania filmového klubu, dávali Bergmana. Sedela som v poloprázdnej sále, ktorú som hneď v úvode prešla pohľadom. Zazrela som pár známych tvárí, stálych návštevníkov, plus hŕstku ďalších, väčšinou starších pánov, ktorí na ňom ako mladí frčali a jednu zvláštnu mladú ženu s červenými vlasmi s kamarátkou. Pred trinástimi rokmi som v tom kine zazrela jeho. Vonku skuvíňal zimný vietor, dlážka kina bola špinavá od roztopeného snehu. Sedel dva rady predo mnou. Pár minút pred začiatkom filmu sa otočil a pozrel dozadu.
„Jeden môj známy tvrdí, že som pre normálny život úplne nepoužiteľný, pretože som videl jeho filmy až príliš veľa krát,“ povedal mi neskôr. Tým veľa myslel násobky desiatky. Bez problémov citoval tú ktorú postavu. Raz sme sa skoro pohádali, keď som sa odvážila podotknúť, že Bergman je síce skvelý, ale podľa mňa bol najväčším filmovým géniom Tarkovskij.
„Aký film dávali?“ spýtala sa ma sestra, keď som sa vrátila domov. „Prameň panny,“ odvetila som s kúskom nostalgie v hlase. Nič nepovedala, ale vyčítavo pokrútila hlavou. „Ja viem,“ odvetila som takmer previnilo, akoby som zhrešila a mala sa kajať.
Zomrel pred desiatimi rokmi na konci januára. Náhle, nečakane a ani nie stopercentne, čím to naveky ostalo neuzavreté, aby ma mohla po všetky roky nahlodávať mizivá a trýznivá nádej a slovo pokoj sa stalo takmer archaizmom.
Chodili sme spolu rok, jedenásť mesiacov a dvadsať jeden dní. Na verejnosti ma nikdy nepobozkal, za ruku ma držal len výnimočne. Prvé tri mesiace mi vykal, a keby som ho dva z nich nepresviedčala, aby s tým prestal, neskončilo by to. Vykal všetkým ženám. Kolegyniam v práci i kamarátkam. Bez rozdielu. Jeho „slečna...“ mi stále rezonuje v ušiach.
„A čo práca?“ zmenila sestra tému. „Dobre, ide to. Dnes sme mali uzávierku. Na poslednú chvíľu som dokončila ten článok o Kambodži. Zabudla som v ňom tri gramatické chyby, ako mi potom oznámila editorka. V tých istých slovách ako minule.“ „Si psychopat. Zabudni už konečne na Áziu. Dofrasa, si vážne blbá. A potom mi tu budeš plakať na kolene a budiť sa uprostred noci. Raz ju z teba vybijem...“ „Už sa nebudievam. Už ani neplačem. Je to dávno...“ „I tak ale robíš hlúposti. Ako včera. Čo to má znamenať? Sakra, veď bol na teba taký dobrý. Rodinný typ, starostlivý, verný. Dokonca i inteligentný.“ „Ja viem,“ odvetila som zas trochu previnilo, ale vedomá si svojej pravdy. „Ale...“ „Aké ale? Prečo si stále nejaké hľadáš? Čo tentoraz? Nemal rád toho idiota Bergmana? No a? Ani ja ho nemám rada. Neznášam ho a i tak sa so mnou bavíš. Nebol vášnivý cestovateľ? Len dobre. A Boba Dylana mal za nevýrazného nudného speváka? Veď iným to meno ani nič nehovorí!“ Mlčala som a hľadela do prázdna.
Dva roky sme spolu žili v malej izbe v prenajatom byte a spávali na zemi na karimatkách. Prišlo mu zbytočné kupovať posteľ. A mne to bolo jedno. Po stenách nám viselo plno drevených políc obložených knihami a cd-čkami. Po večeroch sme si čítavali a počúvali hudbu alebo zašli do kina. Miloval filmy, ale díval sa na ne len na veľkom plátne. Obrazovka môjho notebooku mu nestačila. Za celý ten čas sme na nej zhliadli len tri kúsky, ktoré sme strašne túžili vidieť, ale nikde ich nedávali. V hudbe uprednostňoval originály, rád si listoval v booklete, prečítal ho odpredu dozadu, u mnohých obľúbených albumov poznal i mená hudobníkov, ktorí na nich hrali. Napálené CD bez knižočky bolo neúplné, ako špenát bez volského oka, chutný, ale k dokonalému zážitku mu niečo chýbalo. „Je divný,“ tvrdila sestra. „Čo na ňom vlastne vidíš? Veď ten človek nie je normálny.“ A to sa krotila. Tvrdšie poznámky si silou vôle odpustila. Vedela, že ho mám rada a tiež, že by to nemalo zmysel. Nevidela som ho cez ružové okuliare, takže nebolo čo zhadzovať. Tie som mala prvé mesiace, čo som ho poznala, ešte skôr, než si so mnou niečo začal. Ďalší polrok som strávila tým, že som na ňom hľadala všetky možné chyby, aby som sa zbavila tej neutíchajúcej náklonnosti, ktorú som voči nemu pociťovala. A keď sa mi to už takmer podarilo, zavolal ma na výlet. Keď sme dosiahli vrchol kopca, na ktorý sme pol dňa šliapali, a celí prepotení sa vydýchavali, len tak z ničoho nič sa spýtal: „Slečna, môj spolubývajúci odchádza, nechceli by ste so mnou bývať?“
Včera som sa rozišla s Petrom. Po štyroch mesiacoch. Rozmýšľam, či to bolo správne. Sestra premýšľať nemusí, podľa nej bol skoro každý z mojich rozchodov za posledné roky hlboký omyl. „Uznávam, Aurel nebol nič moc, to som ani nemukla. Marek bol prípad, to som sa dokonca potešila, keď si ho poslala k vode. Ale čo tí ostatní? A Peter bol z nich všetkých najlepší. Ideálny pre život. S nohami na zemi. Práca. Byt. Srdce. Dokonca prečítal všetky knihy Murakamiho a pri Nórskom dreve plakal. Čo by si viac chcela?“
Mal rád deti. Vždy, keď nejaké malé uvidel, oči mu tak zvláštne očarujúco zažiarili. Nikdy sme nehovorili o rodine, ale vedela som, že po nich niekde v kútiku srdca túži. Vyznačoval sa hŕstkou divných vlastností, ale aspoň nebol všedný. Mohla som sa s ním rozprávať hodiny a stále ma to bavilo. Nemala som chuť prelepiť mu ústa ako Marošovi, keď po pol hodine vyčerpal znesiteľné témy a skĺzol k monotónnej nude. Vždy vycítil, do akej hĺbky môže ísť, aby ma to zaujímalo. Rozprával k veci a pútavo, ba dokonca i vtipne, ak sa to hodilo. Neraz sme ležali na karimatkách a rozprávali sa, až pokiaľ sme nad ránom nezaspali. Brával ma do prírody. Často krát i na náročné túry, vysoko nad môj kondičný level, nechal ma trpieť a funieť, frflal, keď som zaostávala, ale hoci to znelo vážne, ja som vedela, že to len tak, z princípu. Naučil ma chodiť na snežniciach a bežkovať. Vzal ma i s tromi jeho kamarátmi v lete na Island, hoci vedel, že ich budem neustále brzdiť a bezo mňa by prešli dvakrát viac. A šporil na byt... Sestra ho však napriek všetkému po celý čas neznášala.
„Mala by si ho pochovať. Chápeš? Vykop jamu a všetko to tam nahádž. Nájdi si niekoho úplne iného....“ Rozprávala a rozprávala, dokola to isté, len v iných formuláciách, blablabla a pritom vedela, že je to úplne zbytočné.
Niekedy som na neho i celé dni nemyslela. Možno preto som s Pavlom vydržala až pol roka, čo bol rekord. Smeroval moje myšlienky úplne iným smerom. Trikrát do týždňa ma brával plávať. V sobotu sme chodievali do divadla. V nedeľu na obed k jeho rodičom na vidiek. Rozprával mi o vesmíre a planétach, mal doma dokonca veľký ďalekohľad, ktorým pozoroval oblohu. Páčila sa mi. Byť s ním bolo príjemné a hrejivé. Po čase to ale začal byť stereotyp. Všetko sa krásne opakovalo. A tak som znovu začala chodiť do filmového klubu. Raz som vzala i jeho, dávali Bergmanovu Siedmu pečať. Už od polky filmu som cítila, že by najradšej odišiel. Nechala som ho vytrpieť si to až do konca a týždeň na to som sa s ním rozišla. Sestru som ešte takú nahnevanú nevidela. Vynadala mi a niekoľko dní so mnou potom nehovorila. Nechýbali mi ani hviezdy, ani bazén. Len ten pocit ľahkosti a uvoľnenosti, ktorý som prvé mesiace nášho vzťahu cítila.
Je zvláštne, že pokiaľ som bola s ním, nikdy som si ju zvlášť nevšímala. Nebola nijak výnimočná. Až neskôr som si uvedomila, ako veľmi je s ním spojená. Ako sa automaticky vždy strhnem a otočím za každým, kto má podobnú. A pritom ho nijak špeciálne necharakterizovala. Kúpil si ju len preto, že bola vo výpredaji a on nerád rozhadzoval peniaze za oblečenie. Nikdy si na ňom nepotrpel. Nosil ju však skoro stále...
„Napíšem ti inzerát do zoznamky. Nájdeme ti niekoho, kto sa k tebe hodí, ale...“ Môj pohľad ju zastavil. Kypela vo mne zlosť, rýchlo ako kvások, keď má navôkol dobrú teplotu. Radšej zastala, skôr ako pretiekol cez okraj hrnčeka.
Balím si batoh do školy. Hádžem tam všetko jedno na druhé. Papiere, na ktoré budem písať poznámky, pero s logom redakcie školských novín, učebnicu ekonómie, puzdro na okuliare... a dva balíky hygienických vreckoviek. Počúvam ‘Lovesick‘ od Boba Dylana, už tretíkrát za sebou. Na stole vedľa počítača kvočí hromada špinavého riadu a dva prázdne obaly od čokolády. Predvčerom prišla pošta. Našla som ju medzi novou várkou reklamných letákov. Poslal ju pred šiestimi týždňami z malého mestečka pod Himalájami. Dívala som sa na mohutnú osemtisícovku pokrytú snehom. Chytila som ju do ruky a otočila. Zdravím, počasie je krásne, i predpoveď na najbližšie dni je priaznivá. Zajtra vyrážame. Panoráma, ktorá sa vypína pred nami, je úchvatná. L.
„Už mám toho dosť!“ skríkla odrazu, ako sme stáli v kuchyni a chystali si večeru. „To musí skončiť! Odjebala si si už desať rokov, koľko ďalších chceš pridať?“ Zúrila. „Nie si normálna! Stále ho hľadáš! Vidíš ho vo všetkom. V každej červenej bunde, v každom filme Bergmana, i v každej poondiatej piesni Dylana. Akoby ho tá lavína roztrieštila do milióna kúskov a ty ich chceš čo najviac. Každý vzťah ukončíš, pretože mu nie sú dosť podobní. To chceš vážne nájsť jeho kópiu? A čo potom? Budeš šťastná? Možno by sa i mohol volať rovnako, aby si sa náhodou nepomýlila, keď ho budeš oslovovať. To chceš?!“ Prvýkrát za tie roky som ju skutočne počúvala. Slzy mi tiekli z očí ako kamene padajúce z útesu.
Keď mi povedal, že pôjde koncom januára na expedičnú výpravu do Himalájí, nenamietala som. Ako keď iní vyhlásia, že idú s kamošmi na pár dní na chatu. Už som si zvykla. Neprišlo mi to ako niečo neobyčajné a už vôbec nie nebezpečné. Mal za sebou už nejednu podobnú akciu. Vždy sa vrátil s úsmevom na perách, ošľahaný horským vetrom, občas trochu doudieraný a vychudnutý, ale šťastný. Keď šiel na akýsi krkolomný výstup prvýkrát, šialene som sa bála. Zľakla som sa každého zvonenia telefónu v obave, že mi oznámia čosi tragické. Nemohla som sa na nič sústrediť. Niekoľkokrát denne som kontrolovala mailovú schránku. Nič sa nestalo. O nejakú dobu šiel zas a ja som ho prehovárala, aby ostal doma a neriskoval. Pohádali sme sa, plakala som, ale i tak šiel. Sestra ho za to ešte viac znenávidela. „S takým chlapom chceš žiť? Veď je nezodpovedný a necitlivý. Je mu jedno, ako sa budeš cítiť ty a ostatní jeho známi, ak sa mu niečo stane.“ Skoro ma nakazila. Ale časom som pochopila. Dokonca som sa prestala báť. A tak, keď mi jedno januárové popoludnie zavolal jeho kamarát a povedal tú správu, myslela som si, že je to len blbý vtip. Keď však prišiel i osobne so strnulou tvárou a keď jeho mama u nás v kuchyni plakala, vyzeralo to už nepríjemne vážne. A keď v cestovateľskom časopise, v ktorom často publikoval, vyšlo oznámenie, už to bolo ukrutne skutočné. Len jeho telo sa kamsi stratilo...
Chvíľu bolo ticho. Držala som v ruke tvrdý syr a ona dusenú šunku. Potom na moment odbehla a vrátila sa s telefónom. „Zavolaj Petrovi,“ povedala rozhodne a podávala mi ho.
