Chlap s harpúnou, hovädzia polievka a 4-týždňová rastlina

   To popoludnie, keď priplávali k brehu, sme sedeli v tieni na kameni. Len konce mojich dlhých nôh sa opekali na slnku. Čítala som časopis, mamka nový hit Evy Urbaníkovej a ocko Alicu v krajine zázrakov. Malý čitateľský krúžok na pláži.
   „Pozrite,” prerušil ocko literárne ticho medzi nami.
Naše oči sa vrhli k pobrežiu. Dvaja muži v neoprénoch vykladali veci z červeného motorového člna.
   „Harpúny,” dodal ockov hlas s odtieňom neskrývaného úžasu.
   Jednu po druhej ich vyložili na kamenné mólo tri. Nasledovali štyri skutočne veľké ryby. Najväčšia mohla mať cez pol metra, zvyšné okolo tridsiatich centimetrov. Stačili by na večerné menu menšej reštaurácie.
   Keby som mala okuliare, povedala by som, že ujdú. Naslepo som videla len dve telá v čiernom odeve s malými rozmazanými hlavami.
   „Taká partia by sa hodila,” prehodil odrazu ocko.
   „Mohol by nás zviezť na člne,” dodala mamka, „a pozvať na rybaciu večeru.”
   Tvárila som sa ako hluchá žirafa. Naťahovala som krk a sledovala kamenné mólo.
   „Nože sa im choď prihovoriť,” pobádal ma otec.
   Stiahla som krk, pozrela na ocka, vypľula na neho ironické „haha” a potom som zrak vrátila k mólu. Jeden z chlapov, „sú to Nemci," odpočúvala medzitým mamka, odplával s člnom k bójke a priviazal ho. Pripomenul mi scénu z jedného sna, kde chlap prišiel s člnom k červenej bóji, skôr, ako ho k nej uviazal, zaspal. Keď sa zobudil, pršalo a breh pokrýval miesto kameňov piesok. Zoskočil z člna a doplával k nemu. Zistil, že je v úplne inej krajine. Ticho stal a kukal. Potom som sa zjavila ja a podala tanier hovädzieho vývaru.
   Nemec s plutvami na nohách priplával k mólu. Nestál a nekukal, ale obratne zdvihol harpúnu a prehodil si ju cez plece. Do druhej ruky chytil ryby. Keď sa priblížil ku schodíkom, rozoznala som i bez okuliarov črty jeho tváre. Mal ju opálenú, s jemnou briadkou a tmavými očami, v ktorých sa zrak strácal ako v hlbokej studni. Hľadel na mňa, ale videl len žirafu v bledozelených plavkách. A možno ani to nie. Boli príliš bledé, takmer bez farby. Vzdychla som a vrátila sa k časopisu. Zaujal ma článok na dvadsiatej ôsmej strane.

   Toho dňa večer som zasadila semienko do malého kvetináča. V jednom sne mi ho darovala mamka ako odmenu za dobre uvarenú a zjedenú hovädziu polievku, tak som si ho ráno zobrala. Mamke som to vysvetlila slovami „však si mi ho dala”, na čo si ona vôbec nespomínala a rozhodne s tým nesúhlasila. Ani jedna z nás nevedela nič dokázať, tak sme sa dohodli, že mi ho nechá, ale môžem ho začať používať, až keď uvidí naživo harpúny alebo keď uvarím hovädziu polievku, po ktorej sa oblizne. Všetky moje pokusy sa však končili v záchodovej mise.

   Presne o týždeň prišli chlapi s harpúnami zas. Sedela som sama v tieni na našom obľúbenom kameni. Zvyšok čitateľského krúžku šiel do obchodu. Nasadila som si okuliare a neoprény sa razom zmenili v mladých mužov. Raz, dva tri... počítala som harpúny. Nič sa na ich počte nezmenilo. Nasledovali ryby. Menšie ako minule, ale mali ich viac. Tentoraz šiel k bójke druhý z Nemcov. Ten, čo plával ako muž zo sna, na móle osamel. Spoločnosť mu robili len štyri mŕtve zvieratá so šupinami. Mohla som sa dvihnúť a narušiť tú intímnu atmosféru.
   „Ahoj,” povedala by som.
   Dvihol by hlavu a zamumlal to isté.
   „Čo je to?” spýtala by som sa prihlúplo a ukázala na harpúny.
   „Harpúny,” odvetil by rozmrzelo.
   „Aha.”
   „Sú veľké,” dodala by som po desiatich sekundách.
   „Hej,” odfrkol by a hľadel na mňa tak, že by som túžila mať v ruke polievku a podať mu ju, aby som vyzerala viac ako blázon než ako hlupák.
   Na hovädzej polievke je dobré, že pekne vonia. Cítiť ju i na vzdialenosť niekoľkých metrov.
   „Čo je to?” spýtal by sa.
   „Hovädzia polievka,” odvetila by som pokojne.
   Šok by umlčal polovicu nadávok, ktoré by ho za bežných okolností napadli. Druhú polovicu by umlčala vôňa.
   „Nemám rád hovädziu polievku,” mohol by však povedať a to by bol môj koniec. Tak som radšej ostala na kameni a nenápadne ho pozorovala ako duch bezhubej žirafy, ktorý je Nemcom neviditeľný.
   Večer som skontrolovala kvetináč. Zdalo sa mi, že už z neho čosi zelené klíči. Poliala som ho a spokojne sa usmiala.

   Prišli i nasledujúcu sobotu. Všetko sa opakovalo. Harpúny boli tri, rýb zas o jednu viac a čitateľský krúžok bol opäť v plnej zostave.
   „Ahoj,” zopakoval by sa i úvod rozhovoru.
   Týždeň som premýšľala, akou vetou začať.
   „Pekné ryby.” Táto prehrala, ale v tej chvíli mi ostatné vypadli z hlavy. Asi k tomu došlo na ceste a prešlo ich auto, pretože som mala pocit, že sú v nenávratne.
   Chlap by len pokýval hlavou.
   „Ako hlboko sa potápate?” napravila by som si reputáciu. Chlapa by tá ro-zumná otázka natoľko prekvapila, že by sa chvíľu podobal rybe a mlčal.
   „Hlboko,” zmohol by sa nakoniec len na strohú odpoveď. Odzbrojila by ma svojou chabosťou a vzala mi slová z hlasiviek.
   „Aha,” ostali by len tie tri písmená. S prázdnymi rukami by som tam už nemala čo robiť, chabo by som sa usmiala, čo by ním nijak nepohlo, a stratila sa vo vlnách.
   Rozmýšľam, vedia žirafy plávať?
   Po troch týždňoch by už rastlina bola vo fáze rozpuku. Kde sú tie časy, keď to obdobie prežívala moja slovná zásoba? Keď som mala dvanásť, ľudia odo mňa utekali, lebo nemohli zniesť ten príval slov. V štrnástich som vyhrala triedne slovo súťaže, kto povie viac rôznych slov za minútu. A na strednej som viedla rečnícky krúžok.
   Sedela som v bordových plavkách, ktoré mi na tú príležitosť požičala sestra. Harpúny meškali, ale nakoniec dorazili. Toho dňa boli len dve. Rýb však mali sedem. Efektivita práce s poklesom harpún vzrástla. Môjmu učiteľovi ekonómie by sa tento jav nepáčil a musel by mi pripočítať pár bodov k písomke z prvého ročníka. Nič by sa tým nezmenilo, ale ja by som sa bavila.
   Náhodou, ktorú možno pochopiť vzhľadom na okolnosti, ale nemožno ospravedlniť, som sa zamyslela nad Adamom Smithom a jeho hrubou bichľou, ktorú som musela pred rokmi celú prečítať. Napriek toľkej námahe som si pamätala len pár grafov, dva vzorce a malú hŕstku poučiek. Keď som opustila svet ekonómie a vrátila sa na kameň v tieni, chlapi s harpúnami boli preč. Pre svet, ktorý mi svojho času pôsobil silné bolesti hlavy, a nepríjemný pocit v žalúdku som prišla o možnosť ďalšieho trápneho komunikačného cvičenia. Mrzelo to i rodičov, ktorí sa zas nepovozili na člne.

   Hľadela som na rastlinu. Uplynuli presne štyri týždne. Nastala tá správna chvíľa. Mala pár centimetrov a tri lístky. Obzrela som si ju zo všetkých strán. Neprišla mi ničím výnimočná, ale to ešte nič neznamenalo. Ovoňala som ju. Nosové bunky zaregistrovali jemný pach, ale taký slabý, že ho nemožno nijak opísať. To stále nemuselo nič znamenať. Príčinou mohla byť nádcha.
   Rodičia popoludní spali. Vzala som kvetináč do ruky a išla s ním na pláž. Sadla som si na svoje miesto v tieni. Niečo bolo iné. Cítila som to v ovzduší i napriek plnému nosu. Zrazu som si nebola ničím istá, ani farbou svojich plaviek. Chytila som rastlinu pevnejšie a sledovala pobrežie. Opakovala som si „dnes je tá správna chvíľa” stále dokola, až som nadobudla pocit, že sa mi vrátili rečnícke schopnosti.
   „Ahoj.”
   „Ahoj,” odvetil milo a usmial sa. Podávala som mu rastlinu. Nechápavo na ňu hľadel.
   „Čo je to?” banálnu otázku položil tentoraz on.
   „Rastlina,” odpovedala som s úsmevom.
   „Aha.” Stáli sme uprostred desiatich sekúnd ticha, on si prezeral výhonok, ja jeho.
   „Prečo mi ju dávaš?”
   „Je to rastlina pre šťastie.”
   „Prosím?”
   „Má priniesť šťastie.”
   Rozmýšľal, či šibe mne, alebo jemu.
   „To máš odkiaľ?”
   „Z časopisu.”
   „Veríš tomu?”
   „Nie.”
   Chlapa to zarazilo. Jeho pochybnosti o mojom psychickom stave sa pravdepodobne zvýšili.
   „Tak prečo mi ju dávaš?” nechápavo sa spýtal.
   „Nepoviem.” Tvárila som sa záhadne, čo mi len pridávalo na vyšinutosti.
   „Čo písali v tom časopise?” Snažil sa na to ísť z iného smeru.
   „Jeden chlap v Texase ju mal v byte. Jedného dňa nastal v jeho dome požiar. Na poslednú chvíľu utiekol a prežil.”
   „A rastlina?”
   „Zhorela. Ale chlap sa zachránil.”
   „I môj kolega utiekol požiaru a prežil. A v jeho byte nebola žiadna rastlina.”
   „No hej. Takých je veľa.”
   Na stupnici bláznov som pekne postupovala. Blížila som sa ku kritickej hranici.
   „Poznáš niekoho osobne, komu tá rastlina šťastie priniesla?”
   „Nie.”
   Chlap začal strácať trpezlivosť.
   „Vieš čo, daj mi pokoj. Ja ju nechcem.”
   „Dobre,” povedala som a otočila sa na odchod.
   „Počkaj,” zakričal na mňa. „Ako sa volá?”
   „To nikto nevie.”
   Bolo na ňom vidieť, že je viac ako zmätený. Zadíval sa na ryby, akoby v nich hľadal stratenú rovnováhu. Znovu som sa otočila a chcela sa vrátiť k svojmu tichému tieňu.
   „Počkaj,” ozval sa znovu. „Vezmem si ju.”
Podišiel bližšie ku mne. Stáli sme oproti sebe, vlny narážali do kameňov, on s harpúnou v ľavej ruke, ja s rastlinou v pravej. Toľko romantiky som nezažila od pätnástky.
   Vzal si bez slova rastlinu a obzrel si ju zo všetkých strán. Potom ju ovoňal.
   „Ďakujem,” povedal a pohľadom sa rozlúčil.

   Slnko pieklo ako šialené, z môjho miesta v tieni sa stala rozpálená plocha na opekanie, hlava i plecia mi horeli. Dve hodiny som tam sedela ako pripečená, hypnotizovala kamenné mólo, ale toho dňa neprišli. Rastlina sťažka dýchala, chcela vodu.
   „Au,” odlepila som sa z karimatky ako palacinka, ktorú smažia na panvici bez oleja.
Vrátila som sa do bytu a hodila obsah kvetináča sklamane do koša.
   „Nikdy nezahadzujte rastlinu,” písali v tom článku. „Prináša to nešťastie.” Mala som chuť ten časopis odniesť na rozpálené kamene a nechať sa uškvariť slnečnými lúčmi. „Čakajte štyri týždne...” Blablabla...
   Podišla som k sporáku a na najväčší horák položila veľký hrniec s vodou. Prihodila som zeleninu a mäso.
   „Hovädzia polievka aspoň pekne vonia,” pomyslela som si a zapla horák.

Lucia Kmeťová

(05.06.1985)

Narodila sa v Kežmarku, vyrástla a žije v Košiciach. Vyštudovala medzinárodné vzťahy v Prahe. Pracuje v IT sfére. Venuje sa prozaickej tvorbe. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

Viacnásobná laureátka Oravskej poviedky a Literárnej súťaže Jána Kollára. Ocenenia zo súťaží Literárny ZvolenJašíkové KysucePoetická ĽubovňaLiterárna SenicaKrídla Ivana LaučíkaMladá slovenská poviedkaMuzaikaLiterárne Topoľčany a iné.

Publikovala

Dotyky, Zrkadlenie - Zrcadlení, Studentský list, rôzne zborníky. Okrem iných zborník klubu PARNAS (2016).