Tieňohra

„To bol naozaj sprostý nápad,” povedala polohlasne.

Slnko ťahalo svoj žeravý prst po obrysoch predmetov. Niektoré nechtom zvýraznilo, vyrezalo, takže ostro vystupovali do popredia, iné bruškom ukazováka rozmazalo, rozochvelo v mäkkom mihotavom opare.

„To bol ssskutočne sssprostý nápad,” zopakovala vetu, pritláčajúc jazykom na podnebie hlásku s tak, ako to robil ten nepríjemný redaktor z vydavateľstva. Keby nebola sľúbila, že mu do septembra odovzdá rukopis prekladu, mohla sa teraz, rovnako ako ostatní ľudia, vyvaľovať niekde na kúpalisku. Keby aspoň nebolo tak horúco...

Bublinky z minerálky na jej stole vyskakovali von ako ryby z teplej vody a lapali po dychu. Na čistý papier napísala veľkými tlačenými písmenami MONIKA HENSSEN. Na „O” si sadla mucha a chvíľu sa tam vyzývavo pretŕčala. Rozťahovala nohy a veľavýznamne sa usmievala. Nemusela čakať veľmi dlho, pretože zo vzduchu sa k nej okamžite zniesol muší samček. Spolu sa presunuli na ONI a začali kopulovať. Pelešili sa, mechrili a zúrivo pri tom bzučali, keď bolo po všetkom, samček ihneď odletel hľadať si ďalšiu partnerku. Mucha sa blažene pomrvila, pretiahla, narovnala si pokrčené krídla, prestrela oči a vzlietla aj ona.

Žena sa pozrela na hodinky, päť a ešte stále je tak dusno. Znovu sa zadívala na papier a perom obkreslila, muchami znesvätené, meno autorky – Monika Henssen. Najradšej by to všetko zabalila, ale čas sa krátil, vydavateľstvo čaká a ona zatiaľ na papieri nemá ani jednu básničku, hoci v hlave ich má preložené už všetky. To bol stupídny nápad, nechávať si to na dovolenku. Spočiatku mala veľa práce a potom sa jej nechcelo. Stále si hovorila, zajtra, zajtra... Celý deň sedí nad prázdnym hárkom a čaká. Tá beloba ju desí! Možno, keby si na chvíľu oddýchla, nadýchala sa... Vstala a prešla sa po izbe. Ponaťahovala si stŕpnuté kríže, potom pod-išla k oknu. Vzduch sa plazil po ulici ako smädný po púšti. Bol taký hustý, že zo svojho štvrtého poschodia v ňom dokonca videla plávať špinavé, mastné škvrny, v ktorých sa chodci pražili ako rybie filé.

Vrátila sa k prekladu a chvíľu sa pohrávala s odrazom slnka, ktorý vrhal lesklý vrchnák jej čínskeho pera. Prasiatko skákalo po nábytku, odrážalo sa od stien ako pingpongová loptička. Svetelný bodík, malý braček slnka, alebo jeho syn?, rovnako žiariaci a horúci, bláznivo krúžil na jej stole. Keď ju hra prestala baviť, sledovala moľu, ktorá vyletela zo šatníka. Inokedy by zúrivo vyskočila a prenasledovala dovtedy, kým by ju nerozpučila v dlani, ale teraz iba ospanlivo sedela a pozerala, ako moľa ťažkopádne poletuje po izbe. Jej medeno-zlaté krídla sa vznešene leskli. Moľa vletela do roja múch. Vyzerala medzi nimi ako nejaká dáma, ktorá sa v bohatej a ťažkej karnevalovej róbe prediera pomedzi svoje čierne otrokyne. Žena ešte raz obkreslila písmena na papieri, potom hrotom pera začala pichať do knihy básní ležiacej pred ňou.

Moniku Henssen obdivovala, milovala ju. Vždy sa s ňou chcela stretnúť, túžila po tom, ale autorka tvrdohlavo odmietala akýkoľvek kontakt. Uzavrela sa pred svetom, nenávidela novinárov a zvedavcov. Aby im ušla, každú chvíľu menila miesto svojho pobytu, neustále sa sťahovala, blúdila po sveta a nikto netušil, kde sa práve teraz nachádza.

Kniha sa pomaličky kĺzala po sklenenom povrchu stola.

Milovala jej poéziou, každý verš. Neraz si pri čítaní jej básní aj poplakala. Henssenová písala o nej a jej živote, všetko bolo tak dôverne známe... I tak sa však miestami nemohla zbaviť akéhosi neodbytného pocity, že jej predsa len čosi z autorkinej poetiky uniká.

Keď kniha narazila na prekážku a zastala, zaprela sa do jej odstávajúcej obálky a zatlačila. Kniha sa znovu pohla.

Aby ešte lepšie pochopila Henssenovej básne, minulé leto sa vybrala po jej stopách.

Kniha sa približovala k okraju stola, ale ona neprestávala tlačiť.

Navštívila tie isté mestá, bývala v tých istých hoteloch, jedla v rovnakých reštauráciách, zostávalo už len jedno...

Zaujatá pohybom pozorovala, ako sa kniha vysúva najprv jedným rohom a potom celou svojou polovicou ponad stôl. Postrčila ju ešte trošku, kniha sa pomkla, na chvíľu akoby zostala visieť vo vzduchoprázdne a potom sa s rachotom zrútila na zem. Na toto tupé buchnutie sa prebrala.

Milovala Moniku Henssen, zbožňovala ju...

Zodvihla knihu, oprášila a namiesto ospravedlnenia pohladila, z obálky sfúkla vlas. Nakoniec starostlivo prezrela dvojstránku, na ktorej sa kniha pri páde otvorila:

Schattenspiel

Mir sagt er

       Lebewohl

und verschwindet hinter der Tür

und schickt von Reisen

mir nur Karten

(Madrid, Paris, Zürich)

Grüße Dich herzlich

        es geht mir fein

(Helsinky, Moskau, Kiel)

und so treibt er nur sein Spiel

er weiß ich warte auf ihn

und ich weiß

werde ich das Licht anmachen

muß er

zurück zu mir

       Mein Schatten.

Pri čítaní jej napadlo, že by mohla začať s prekladom práve tejto básne, je to predsa jej najobľúbenejšia. Vzala do ruky pero a pod meno autorky sa chystala nadpísať názov. „Schattenspiel”. Ako ho najlepšie preložiť? Tieňohra? Alebo hra tieňov? Oba názvy sa jej páčili a odrazu sa nedokázala rozhodnúť. Pero odložila späť na stôl a začala sa pomaly prechádzať po izbe, pričom si nahlas opakovala: „Tieňohra, hra tieňov, tieňohra, hra tieňov, tieňohra...” Počúvala ozvenu svojich slov a typovala, ktorý z názvov znie lepšie. Na chvíľu sa pristavila pri okne a zadívala sa von. Neďaleko, niekoľko metrov, od jej paneláku stavali akýsi obchodný dom. Velikánsku mnohopodlažnú budovu zo skla a železa. Stavba rástla každým dňom, neuveriteľnou rýchlosťou, ako pleseň požierala vysušený trávnik, nezadržateľne sa šírila a zväčšovala. Z hodiny na hodinu bola krajšia a dokonalejšia. Robotníci na nej pracovali celé dni, dvadsaťštyri hodín, dokonca i teraz, v tejto neznesiteľnej páľave. Pozerala sa na nich a mala pocit, že keby vystrčila ruku, mohla by sa ich dotknúť. Slnko zmenilo vzduch na obrovské zväčšovacie sklo, priblížilo ich k nej ako fatamorgánu. Robotníci jej pripomínali žaby, ropuchy, nahé chrbty mali hnedé, opálené do čokoládova, ale bruchá smotanovo biele.

Názov si nechá na záver, potom sa rozhodne, či to bude Tieňohra alebo Hra tieňov. Pustila sa do prvých veršov, ani sa nemusela pozerať do knihy, poznala ich naspamäť:

„Mir sagt er Lebewohl und verschwindet hinter der Tür...” Na papier napísala prvý, hrubý preklad: „Povie mi zbohom a zmizne za dverami...” Neskôr sa so slovami ešte trochu pohrá, aby boli hladšie.

„...und schickt von Reisen mir nur Karten...”, „...a pošle mi z ciest iba pohľadnice...” Lepšie by možno znelo: „...a z ciest mi pošle iba pohľadnice...” Pre istotu si zapísala oba varianty.

„...(Madrid, Paris, Zürich) Grüße Dich herzlich...” Zastavila sa, pretože narazila na rým. Musí popremýšľať. Rozčuľovali ju kolegovia, ktorí tvrdili, že najľahšie sa prekladá voľný verš. Možno, ale iba vtedy ak sú to verše nejakých slabých autorov, určite nie Moniky Henssenovej. V jej básniach voľný verš predsa vyjadruje autorkin neviazaný život, nespútanosť, písal o tom vo svojej štúdii písal istý rakúsky literárny vedec. Jej verš obsahuje aj množstvo skrytých obrazov, metafor a okrem toho, nie je až taký voľný, často sa v ňom vyskytujú zradné, nečakané rýmy, tak ako teraz...

„...(Madrid, Paris, Zürich)

Grüße Dich herzlich

         es geht mir fein...”

Z pohára vyliala vyvetranú minerálku a naliala si čerstvú, z mrazničky do nej vhodila tri kocky ľadu. Ľad praskal ako na Mateja a rozpadával sa na drobné kúsky. Orosený pohár si priložila na čelo. „...Srdečne zdravím, mám sa fajn...” Čo sa rýmuje so slovom zdravím?

Na chvíľku sa opäť pristavila pri okne. Obloha bola jedovato modrá a murári na obchodnom dome ešte stále pracovali. Robili po celý deň, ba i v noci. Vtedy im na prácu svietili obrovské reflektory. Jeden z nich bol namontovaný akosi čudne a svietil jej priamo do spálne. Pred mesiacom sa na to bola sťažovať, sľúbili, že to dajú do poriadku, ale zatiaľ sa nič nezmenilo. Spočiatku kvôli tomu nemohla spať, pretože izba bola v noci plná modrobieleho svetla, nepomáhali ani závesy. No postupom času si na to zvykla a začalo sa jej to páčiť. Kým zaspí, pozerá sa na stenu oproti oknu. Mihajú sa na nej tiene. Keď popred reflektor prejde niektorí z robotníkov, akoby prešiel aj cez jej spálňu. Vždy má izbu plnú hostí. Prichádzajú ihneď po západe slnka. Raz sú vysoký, od podlahy až po strop, inokedy maličký ako nočný stolček. Sú to príjemní návštevníci, zdvorilí, slušní, nenároční. Tiene na jej „premietacom plátne” každý večer len pre ňu predvádzajú nemé divadlo, ukláňajú sa, kývajú rukami, podskakujú, tancujú. Zaspáva s pocitom bezpečia, pretože vie, že tiene ju strážia. Vôbec netuší, že keď zaspí, jeden tieň sa zastaví pri jej posteli a dlho sa na ňu díva, veľmi, veľmi, veľmi dlho a uprene.

Rím! So zdravím sa rýmuje Rím.

„...(Madrid, Paríž, Rím)

Srdečne zdravím,

          mám sa fajn...”

V Ríme ešte nebola, ale pred dvoma rokmi strávila dovolenku na Rimini. Úžasné. More. Zlatožlté slnko a biele čajky – nebo ako pápežská vlajka. A čašník! „Bonjorno, sinorina.” Každý večer špagety. Vždy sa na ňu usmieval. „Pasta?” Spod košele mu presvitali tmavé hroty bradaviek ako čierne olivy. Extra Vergine di Oliva. „Buenno notte.” „Buenno notte, Giuseppe.” Niektorí si z hotela odniesli ručník, iní župan, ďalší zas popolník, či striebornú lyžičku z jedálne, ona sa vyspala s čašníkom.

Pozrela sa na muchy, ktoré krúžili okolo lustra, jej mama ich nazývala meteorologičky, pretože vraj dokážu predpovedať počasie. Naďalej pekne a teplo. Aj murári na stavbe sa ako veľké rosničky šplhali po rebríkoch k slnku.

„...(Helsinky, Moskau, Kiel)

und so treibt er nur sein Spiel...”

Znovu rým. „...a tak sa so mnou zahráva...” Kiel – Spiel. Všetky mesta spomenuté v básni sú hlavné, prečo tu Henssenová odrazu použila bezvýznamné severonemecké mestečko? Žeby len kvôli rýmu? To by sa na ňu nepodobalo. Na okraj papiera napísala kratučkú poznámku a slovo zisti podčiarkla dvakrát. Potom sa zamyslela: ako by sa tieto verše dali, čo najlepšie preložiť do slovenčiny? Kiel bude musieť nahradiť asi niečím iným, čo sa môže rýmovať so zahráva? Ktoré mesto? Darmo premýšľala, na nič si v tej chvíli nedokázala spomenúť. Akoby slnko nevysušilo iba zem, ale aj jej myšlienky. Práve chcela vybrať z knižnice atlas sveta, aby sa pozrela do registra, keď v zámke zaštrkotali kľúče. Dvere sa otvorili a do predsiene vošiel akýsi muž. Zložil si baranicu, z topánok otriasol sneh a do kúta postavil konopným špagátom zviazaný stromček.

„Tak som ju napokon zohnal. Ako si chcela,” usmial sa na ženu, „ale tiež si mohla povedať skôr, že chceš jedličku a nie smriečok. Skoro všade už mali vypredané.” Začal si rozopínať kabát.

„Kto ste?!” vydralo sa z úst prekvapenej ženy.

Muž sa prestal hrať s gombíkmi a nechápavo zodvihol hlavu.

„Kto ste?!” zopakovala.

„Čo?”

„Čo tu chcete?!”

Muž na ňu zarazene hľadel a potom sa rozosmial: „dobrý fór,” zohol sa a rozviazal si šnúrky na topánkach. Len tak v ponožkách stúpil na koberec. „Kde mám papuče?”

„Stojte!” vykríkla žena.

„Tak fajn, zasmiali sme sa...” vykročil k nej, ale ona uskočila dozadu. Chrbtom narazila do stola. Rukou zašmátrala za sebou a do dlane uchopila prvé, čoho sa dotkla, prázdnu fľašu od minerálky. „Stojte!!!” Zodvihla ju hrozivo nad hlavu.

„No, dobre, dobre, bol som von trochu dlhšie, ale kvôli tomu nemusíš robiť taký cirkus. Stretol som kamaráta a zastavili sme sa na pohárik...” Muž sa pohol k nej.

„Nepribližujte sa!”

„Dávno som ho nevidel...”

„Stojte!!!” zajačala žena, ale muž sa nezastavil. Prudko kmitla rukou a fľaša sa mu šuchla tesne okolo ucha. S rinčaním sa roztrieštila o stenu.

Muž skamenel a neveriacky sa díval na črepiny, smaragdovú krv rozbitej fľaše, potom sa pozrel na ženu: „Vždy si bola hysterka, ale toto už preháňaš. O čo ti ide?!”

„Kto, do čerta, ste?!” vyštekla žena, „vravte, lebo začnem kričať a o chvíľu sa tu zbehne celý panelák!”

Muž sa na ňu mračil.

„Počítam do troch,” upozornila ho, „raz, dva...” nadýchla sa, „tri.”

„Nebuď sprostá, čo robíš divadlo!”

„Kto ste?!”

Ešte stále nechápal o čo ide: „Ja som predsa ja!”

„Kto ja?!”

„Tvoj manžel!”

„Ha!” vybuchla.

„Aké ha?”

„Ja som slobodná!”

„Načisto ti preskočilo?!”

„Nepribližujte sa ku mne!” opäť vykríkla žena a zo stola schmatla nôž na otváranie listov. Zašermovala ním pred sebou ako stredoveký rytier a potom jeho hrot namierila na mužovo srdce. „A teraz pravdu, kto naozaj ste a čo tu hľadáte?”

„Stratila si pamäť? Alebo ma chceš dráždiť? Som tvoj muž a basta! Asi pred tromi hodinami som šiel do mesta, pretože si si na poslednú chvíľu vymyslela, že na Vianoce chceš mať jedličku...”

„Nerozprávajte somariny. Ak ste ma chceli okradnúť tak máte smolu, prichytila som vás. A okrem toho, v peňaženke mám len stovku. Je tamto v kabelke, zoberte si ju a vypadnite!”

„Ale ja som skutočne... pozri sa, pozri...” muž zasunul ruku do kabáta.

„Čo to robíte! Nechajte to tam!” zajačala žena a v panike sa naňho zahnala nožom, ktorý zvierala v pästi.

„Prestaň! Hľadám doklady.” Muž naozaj z kabáta vytiahol kožené puzdro a z neho občiansky preukaz. „Tak?”

Žena nechápavo hľadela na lesklú kartičku. Bydlisko bolo rovnaké a dokonca aj mužovo priezvisko sa zhodovalo s jej menom.

„Tak?” opýtal sa netrpezlivo muž. „Už si sa upokojila?”

„To môže byť náhoda...” zahabkala žena.

„Aká náhoda?!”

„Presťahovala som sa sem len nedávno, možno ste tu bývali predo mnou.”

„Bože,” zaúpel muž, „a čo meno? Prečo by som sa volal ako ty?”

„Skúste si otvoriť telefónny zoznam, ľudí s takým menom sú tam dve strany...”

„Ale ja tu skutočne bývam a som tvoj...”

„To ste už vraveli!” skočila mu do reči žena. „Ak nie ste zlodej, tak kto vás poslal? Karol? To by sa naňho podobalo.”

„Nepoznám žiadneho Karola! Prestáva ma to baviť a je mi teplo!” muž si vyzliekol kabát a prehodil ho cez operadlo stoličky. „Neviem, čo sa tu deje... Človek pol dňa hľadá po meste vianočný stromček a doma zatiaľ...”

Pokým rozprával, žena si ho pozorne prezrela. Mohol mať asi štyridsať, nebol škaredý, hoci vlasy na temene mu už pomaly začínali rednúť. Zdalo sa, že ráno sa nestihol oholiť, pretože pokožku na tvári mal modrastú od vyrastajúcich chĺpkov. Keď gestikuloval, všimla si, že i chrbty rúk má pokryté tmavými chlpmi a rovnaké mu vykúkali i spod goliera. Na hrudi musí byť ako medveď, napadlo jej. „Ak ste skutočne môj manžel, ako tvrdíte, tak to dokážte,” navrhla.

„Ako, keď ti nestačí občianka?”

„Skúste,” hra ju začínala baviť, ale nôž na listy aj tak nepustila z ruky.

Muž vložil ruku do vrecka nohavíc a usmial sa, „mám predsa kľúče od bytu!” Zodvihol zväzok do vzduchu a zaštrngal ním.

„Minulý týždeň som ich stratila. Asi ste ich našli...”

Muž znechutene hodil kľúče na stôl. „Načo sa tu s tebou naťahujem?! Otvor skriňu a uvidíš, či som tvoj muž alebo nie.”

„Prečo skriňu?” nepochopila žena.

„Sú v nej predsa moje veci.” Nečakal, kým to žena urobí a sám sa pohol ku skrini. Prudko otvoril dvere a zostal stáť ako omráčený. „Kde si ich dala?!” Poličky boli plné dámskej bielizne, na ramienkach viseli šaty, sukne, blúzky, kostýmy... „Kde sú moje nohavice?! Košele?! Čo si s nimi urobila?!” reval rozčúlene muž.

„Nikdy tu neboli,” odsekla.

„Zmizli aj moje tričká, trenky, ponožky! Snáď si ich nevyhodila?! Dokonca aj svetre? Veď si mi ich sama plietla!” Muž sa zúfalo prehraboval v ženinom šatstve.

„To by stačilo!” prudko pribuchla dvere na skrini. „Dúfam, že ste sa už konečne presvedčili, že tu nebývate a konečne by ste mohli vypadnúť. Sranda sa skončila, mám ešte prácu!”

„Počkaj! A čo poháre pod posteľou?”

„Aké zas poháre?”

„Vždy ich tam nechávam, keď sa večer pozerám na televízor. Ty sa na to strašne hneváš...”

„Odkiaľ viete, že mám televízor v spálni?” opýtala sa prekvapene žena, ale muž jej neodpovedal. „Včera večer dávali hokej a pil som pivo. Určite tam pohár ešte bude!” S istou nádejou sa muž rozbehol do spálne, ale ani pod posteľou nenašiel, okrem chuchvalcov prachu, nič.

„Dovidenia!” Žena ukázala špičkou noža na dvere.

„Skúsme niekomu zavolať.” Muž sa potil, na čele sa mu objavovali obrovské kvapky, ktoré sa spájali a stekali mu dole mostíkom nosa. „Všetci ti dosvedčia, že som tvoj manžel.”

„A komu mám zavolať?” zaškerila sa žena.

„Hoci tvojej matke.”

„Je v kúpeľoch,” zasmiala sa škodoradostne, „okrem toho, ja doma vôbec nemám telefón.”

„Možno susedia...”

„Odkedy tu bývam, videla som dvoch. Tu nikto nikoho nepozná.”

Muž si zhlboka vzdychol, „ale ja som skutočne... Na dnes si si zobrala dovolenku a včera sme boli spolu v meste. Zastavili sme sa v obchodnom dome, kúpili sme jablká, ale zabudli sme na toaletný papier, museli sme si so servítkami...”

Žena sa zamyslela a snažila sa spomenúť, čo robila včera. Celý deň trčala v robote, o štvrtej si pobalila veci, na vrátnici sedel ten milý starý pán, pozdravila ho, opýtal sa, či jej už padla, chvíľu spolu žartovali, potom mu zaželala príjemnú službu a išla domov. Po ceste sa skutočne zastavila v obchode a kúpila jablká a až keď prišla do bytu zistila, že zabudla zájsť do drogérie. „Špehovali ste ma?”

Muž si sadol a privrel oči. „Pred dvoma rokmi sme sa takmer rozviedli. Ani na to si nepamätáš?”

„Prečo sme sa chceli rozviesť?” opýtala sa so záujmom žena.

Trel si unavene čelo: „kvôli dovolenke a tomu čašníkovi.”

„Akému čašníkovi?”

„Vysoký, čierny, celý čas si sa naňho lačne usmievala, posteľovo...”

„Ja?”

„Strašne sme sa pohádali, ale ty si mi tvrdila, že medzi tebou a ním sa nič nestalo.”

Žena si ho podozrievavo premerala.

„Mal som taký pocit, ale keď si prisahala, uveril som ti.”

„Odkiaľ viete o Giuseppem?!” opýtala sa ho žena pomaly a dôrazne.

„Takže sa volal sa Giuseppe? Hm, ty si ešte pamätáš jeho meno?”

„A prečo nie?”

„Napokon... Možno sa predsa len niečo stalo.”

Žena chvíľu váhala a potom rovnako ako pred chvíľou, pokojne a pomaly povedala: „Vyspala som sa s ním.”

„Takže som sa nemýlil,” muž otvoril oči, leskli sa mu. „Celý čas som to tušil.”

„Ale už mám toho dosť!” vybuchla žena.

„Prisahala si mi a ja som ti uveril...”

„To by hádam stačilo!!!”

„Prečo si mi to urobila?” opýtal sa smutne.

„Vypadnite a okamžite!”

„Veril som ti...”

„Vypadnite!” jačala „Okamžite vypadnite!”

Muž sťažka vstal. Zo stoličky si zobral kabát. „miloval som ťa...”

„Zmiznite, zmiznite!” ziapala žena, bordová od zúrivosti.

„Celý čas...” zašepkal a vsunul nohy do topánok, ani si ich nezaviazal a pomaly vyšiel von. Dvere za sebou pribuchol. V rohu predsiene nechal stáť nerozbalený vianočný stromček. Aj žena chvíľu bezradne stála uprostred prázdnej izby, potom si sadla k stolu. V hrdle mala sucho, napila sa vyvetranej minerálky a vzala do rúk pero.

So slovom zahráva sa predsa rýmuje mesto Otava.

„...(Helsinky, Moskva, Otava)

a tak sa so mnou zahráva...”

„...er weiß ich warte auf ihn

und ich weiß

werde ich das Licht anmachen

muß er

zurück zu mir

            Mein Schatten.”

„...vie že ho čakám

a ja zas viem

že keď zažnem svetlo

musí

sa ku mne vrátiť

         Môj tieň.

V izbe sa akosi zošerilo, vstala a podišla k oknu. Na zem sa ako veľké tučné muchy zlietali snehové vločky. Konečne sa rozhodla. V lete pôjde do Španielska a aby už definitívne a dokonale pochopila Henssenovej básne, splní to jediné, čo jej ešte zostávalo urobiť. Nájde si v Madride milenca. Rovnako ako ona, nie nejakého čašníka, ale toreadora.

Peter Karpinský

(03.11.1971)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa próze a poézii a z teoretického hľadiska i komiksu. Je vedúcim Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológia, rétorika a dejiny a teória komiksu) a šéfredaktorom literárneho zábavníka pre chlapcov a dievčatá – Zips. Členom literárneho klubu je od roku 1994.

Ocenenia

Laureát súťaží Literárny Zvolen, Jašíkove Kysuce, Rubato ´98, Poviedka 2003 a Moravský festival poézie. Získal tiež mimoriadnu cenu poroty v súťaži Slovenska poviedka ´97, Prémiu ceny Ivana Krasku za debut v roku 1998, cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu – 2001, 2007, 2011. Cenu dieťaťa 2011 na 7. roč. lit. súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2010 bol finalistom súťaže Anasoft Litera.

Publikoval

Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Vlna, Literika, Bibiana, Knižná revue, Slovenský rozhlas a v zborníkoch literárneho klubu., naposledy PARNAS (2016).

Vydal

Zbierku poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1997), knihy rozprávok Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (Mladé letá, Bratislava 2001), Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (Mladé letá, Bratislava 2007), knihu poviedok Nanebonevzatie (Pectus, Košice 2009), knihy rozprávok Sedem dní v pivnici (Perfekt, Bratislava 2011), Kde asi rozprávka býva (Perfekt, Bratislava 2013) a knihu povestí Skala útočiska (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), knihu poviedok pre deti Adela, ani to neskúšaj! (2016) a knihy rozprávok Teta Agáta a jej mačacia sedmička (Perfekt, 2017), Med z ľadových kvetov (Perfekt, 2019). Je autorom cyklu rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2004), cyklov Celestín (2009), Povesti zo Spišskej Novej Vsi (2011), Príbehy o bratoch Konštantínovi a Metodovi (2013) a rozhlasových rozprávkových hier Koruna času a modrá koza (2000), Med z ľadových kvetov (2005) a Diablova skala (2011) a rozhlasovej hry pre mládež Adela (2015). Pre Slovenskú televíziu napísal scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí Spišský Štvrtok (2010) a Mikova (2011). Je zostavovateľom antológie súčasnej slovenskej prózy 5x5 (2011) a anglickej antológie slovenskej prózy The Dedalus Book of Slovak Literature (2015). Napísal monografiu Spojky a spájacie prostriedky v slovenčine (2013) a Poetika komiksu v texte a kontexte (2014).

Ukážky z tvorby pre rozhlas