Virgem do rosário

Náhle prišla jar. Úplne nečakane, hneď po Vianociach. Zostala visieť nad stromami a každý ju cítil. Dokonca i kone zvážajúce z hory drevo, vymiškovaní, mocní huculovia, inokedy pokojní, sa teraz začali vzpínať. Veľkými chlpatými nozdrami vetrili vo vzduchu, fŕkali a nervózne hrabali kopytami v ihličí. Umŕtvené pohlavie sa im nalievalo krvou. Raz jeden, raz druhý vykrikoval do diaľky svoju túžbu. Lesní robotníci najprv nechápali, čo sa to s koňmi deje, ale aj oni pociťovali zvláštny nepokoj, akúsi triašku, napätie. Ráno sa prebúdzali vzrušení a vlhkí, s lepkavými škvrnami v rozkroku ako chlapci a akási zvláštna sila ich vábila preč. Až sa napokon, postupne, začali strácať. Každé ráno jeden robotník v maringotke chýbal. A keď v sobotu okolo poludnia, posledný z nich utekal popri lese, cez chatovú osadu do dediny za svojou manželkou, veselo zakričal: „Jar je tu!”

„Vieme,” zamávalo mu dievčatko, ktoré stálo pred jednou z chatiek.

„Marika! Vieš, že sa nemáš zhovárať s cudzími mužmi,” napomenula ju mama, „mohli by ti ublížiť. A poď už dnu, ideme obedovať.”

Dievčatko previnilo sklopilo oči.

Rovnako ako ostatných mestských ľudí, aj ich, vylákala nečakane skorá jar cez víkend na chatu. Žena položila na stôl dusené mäso, zemiaky a kompót. Po jedle poslala dcéru opláchnuť mastné taniere do neďalekého potôčika. Marika si špinavý riad porozkladala na brehu a práve sa chystala namočiť ruky do studenej vody, keď jej vietor dovial k nosu ťažkú, opojnú vôňu ruží. Marika zmeravela, dlane niekoľko milimetrov od trblietavej poskakujúcej hladiny a chvíľu do seba hlboko vdychovala tú nádhernú vôňu. Potom vstala a ako omámená sa ňou nechala viesť. Vôňa ju chytila za ruku a ukazovala jej cestu. Dievčatko sa pomaly vnorilo do húštiny. Ešte urobilo pár krokov po sýtozelenej tráve a prekvapené zastalo stáť. Na veľkom, machom pokrytom kameni, ukrytý v tieni stromov, tam totiž ležal muž. Úplne nahý. Pravú ruku podloženú pod hlavou, ľavá mu voľne visela na zem. Nohy rozhodené. Jednu pokrčenú v kolene a druhú vystretú pred seba. Pohlavie, ako biely zvädnutý kvet, mu odpočívalo v tmavých kučeravých chĺpkoch. Podobne tmavé a kučeravé mal aj vlasy a na nich veniec z listov hrozna. Možno, snáď, keby bola Marika trošku staršia a skúsenejšia, určite by ho spoznala. Bol to Faun a práve, v neskorom popoludní, odpočíval v ich lesíku. Hruď sa mu pravidelne nadvihovala a cez pootvorené ústa sa ozývalo tiché chrápanie. Marika sa naň uprene dívala a pritom si tíško opakovala: „Fuj, fuj, fuj...”. Tak, ako to vravievali jej rodičia, keď sa večer do potôčika pri ich chatke prichádzali kúpať chlapci a dievčatá z neďalekého kempu. Nedokázala od ležiaceho Fauna odtrhnúť oči, hoci srdce jej splašene bilo a ona mala pocit, že sa musí každú chvíľu odtrhnúť. V ústach mala lepkavo. Po chvíli nehybnosti sa osmelila a opatrne vykročila k lesnému bôžikovi. Puk, suchá vetvička pod jej nohou hlasno zapraskala a Faun sa pohol. Preľaknutá Marika sa zvrtla a okamžite sa rozbehla preč.

„Kde si tak dlho? A kde si nechala riad?” privítala ju matka.

„Tam,” ukázala Marika smerom k potoku.

„A prečo?”

„Pretože ...” Dievčatko zaváhalo: „lebo tam bol veľký pes.”

„Poď, odoženieme ho a riad si vezmeme,” usmiala sa na ňu matka.

„Nie!”

„Nesmieš sa báť psov,” dohovárala jej. „Keď na nich zakričíš, nespravia ti nič.”

„Nie,” trvala na svojom Marika.

„Poď,” mama ju chytila za ruku, ale ona sa zaťala. Matka napokon sama vykročila k dverám, Marika jej však zastala cestu. „Nechoď!”

„Nerozumiem, prečo robíš taký cirkus, kvôli jednému psovi. Pusť ma, prinesiem ten riad.”

Marika v kuchyni na chvíľu osamela a ružová vôňa sa k nej neustále vracala ako neodbytná hudba.

„Už sa nemusíš báť.” Matka sa konečne vrátila s riadom v náručí a pokúšala sa dcéru upokojiť. „Už tam nebol.”

„Škoda,” povedalo smutne dievčatko.

Obloha vyzerala ako šachovnica. Obláčiky sa sformovali do štvorcov takmer pravidelne rozmiestnených na modrom podklade. Kdesi na E1 svietilo Slnko ako biely kráľ.

Kveta sedela v okne, nohy spustené do ničoty pod sebou. Len čo sa vonku oteplilo, robili to tak všetci obyvatelia internátu, posedávali na rímsach a ukazovali sa slnku.

„Aha, teloši zasa utekajú,” zasmiala sa Kveta.

Z izby za jej chrbtom sa ozvalo zahmkanie.

„Ten čierny vyzerá dobre. Poď sa pozrieť.”

„Zajtra mám skúšku,” odbila ju Marika.

„Len sa poď pozrieť, tá chvíľa ťa nezabije, aj tak už všetko vieš.”

Marika neochotne vstala a podišla k oknu: „Ktorý?”

„Tam vpredu, v tých vypasovaných trenírkach. Má dobrý zadok, nie?”

Marika znovu zahmkala a vrátila sa späť na pohovku, k učebnici.

„Tebe sa nepáči?” opýtala sa prekvapene Kveta.

„Ale páči, no musím sa učiť.”

Kveta nechápavo potočila hlavou a ešte hodnú chvíľu sa dívala z okna, až kým jej telocvikári nezmizli za ohybom ihriska. Potom zliezla z parapetu: „Idem von, vrátim sa až v noci. Nečakaj ma.”

Marika ležala v posteli a s doširoka otvorenými očami sa pozerala do tmy. Zdalo sa jej, že sa hýbe, prelieva ako káva v šálke, že sa rozdeľuje na pruhy, ktoré sa neskôr navzájom prepletajú ako vrkoče. Vždy, keď bola Kveta preč, sa Marika sama trochu bála. Dievčatá vraveli, že komusi z internátnej izby ukradli peniaze aj vkladnú knižku a okradnutý pritom v izbe pokojne spal. Zlodej možno práve teraz chodí po chodbe. Často počúvala hrôzostrašné veci o tom, čo dokáže muž urobiť osamelej žene. Kveta je krava, prečo nenosí so sebou kľúče, ona teraz nemôže zamknúť dvere. Nevedela, ako dlho už takto leží a nemôže zaplašiť myšlienky, čo by sa stalo, keby zlodej prišiel k nej. Možno by ju aj... Odrazu v chodbičke čosi zavŕzgalo. Zmeravela, načúvala, či sa jej to iba nezdalo. Chvíľu sa nedialo nič a potom sa potichučky otvorili dvere na izbe. Cítila, ako sa jej prudko rozbúchalo srdce. Tápala pohľadom v temnote, aby zistila, kto to vošiel. Chcela sa opýtať: „Kveta, si to ty?”, ale hrdlo mala úplne stiahnuté a jazykom nevládala pohnúť.

Kveta by si iste zapálila malú stolnú lampu. Vždy to tak robievala. Neznámy sa však pohyboval po izbe po tme, počula len jeho plíživé kroky. Paplón si pritiahla až k nosu a zaťala zuby, aby jej nedrkotali.

„Poď dnu.” Začula tichý hlas, chválabohu je to Kveta, ale prečo si nezažne? Po chvíli Marika začula ďalšie kroky a akési šuchotanie. Kveta sa tlmene zasmiala: „Počkaj, ešte nie.”

Opatrne vystrčila hlavu spod paplóna. Kto to prišiel s Kvetou?

Buch, ozval sa rachot.

„Pst,” zasyčala Kveta, „radšej si sadni, nech nič nerozbiješ.”

Marika zacítila, ako si niekto sadol na jej posteľ,   opatrne sa odtiahla, aby sa jej nedotkol. Tmavá postava na jej posteli prenikavo páchla.

„Kde si?” opýtala sa Kveta.

„Tu,” odpovedal jej akýsi hrubý hlas. Panebože, Kveta si sem doviedla chlapa!

„Tam spí Marika, rýchlo vstaň, lebo ju zobudíš. Vieš, ako by vyvádzala?!”

Muž ihneď vstal a vzal zo sebou aj svoj smrad. „Už?” naliehal na Kvetu.

„Počkaj!” Ozvalo sa šušťanie šatstva. „Už ...”

Potom zavŕzgala posteľ, zastonala pod váhou dvoch tiel. Marika začula syčivé šuchotanie tela o telo a konečne pochopila, čo sa deje. Celá rozhorčená chcela vyskočiť, zapáliť svetlo a oboch ich vyhnať z izby, ale iba čo si ešte viac zatiahla paplón na hlavu.

Ráno sa aj napriek zastretým oknám dostalo do izby slnko. Marika sa prebudila. Od nevyspatosti ju bolela hlava a rezali oči. Nahnevane sa pozrela na Kvetinu posteľ, jej spolubývajúca ešte spokojne odpočívala v mužovom náručí. V izbe bol neporiadok, po dlážke sa povaľovalo oblečenie, dokonca jednu mužovu ponožku zbadala i na svojej posteli, s hnusom ju zhodila dole. Muž sa pomrvil, Marika sa preľakla, že sa zobudí, ale on sa len prevrátil na chrbát a spal ďalej. Bol holý, iba bedrá mu zakrýval cíp obliečky paplónu, ktorý vyzlečený rovnako ako muž na posteli, ležal po búrlivej noci skopnutý na zemi.

Potichu vstala a zo stoličky si zobrala veci pripravené na skúšku. Prezlečie sa v kúpeľni. Muž sa znovu pohol a jediný kúsok posteľnej bielizne, ktorý ho zahaľoval, sa mu z tela začal pomaly šmýkať dole. Najprv sa objavil bok, potom slabiny, chĺpky na nich... Marika vykročila k dverám, za sebou počula, ako sa obliečka zošuchla na zem, ale neobzrela sa.

Keď sa vrátila zo skúšky, izba už bola uprataná a Kveta opäť sedela v okne: „Tak, ako?”

„Dobre, za jedna.”

„Blahoželám, mali by sme to ísť osláviť.”

„Dnes sa mi nechce, možno zajtra,” odmietla ju Marika. „Som unavená. Asi sa pôjdem na chvíľu prejsť.”

„Do lesa?” opýtala sa Kveta.

Marika prikývla.

„Nechodíš tam pričasto? Keby som ťa nepoznala, povedal by som, že sa tam s niekým stretávaš ...”

„Ešte to tak,” Marika sa začervenala. „Chcem len nazbierať nejaké rastliny. Krausovi som ešte stále neodovzdala herbár. A okrem toho, začína kvitnúť Rosa canina.”

„Kto?” so záujmom sa opýtala Kveta.

„Ruža šípová.”

„Aha...” zatiahla Kveta sklamane.

„Budem o nej robiť diplomovku.”

„O šípovej ruží?”

„Náhodu, je to veľmi zaujímavý kvet. Napríklad...”

„V poriadku, ja ti verím,” prerušila ju Kveta, „bež už, nech ti neodkvitne.”

 

„Ruža šípová (Rosa canina) je náš najobyčajnejší divo rastúci druh rodu ruža (Rosa). Ale s rozorávaním medzí jej, bohužiaľ, ubúda a pohľad na jednoduchú krásu rozkvitnutého kra a neskôr na červenú záplavu šípok sa tak stáva v niektorých krajoch čoraz zriedkavejším.”

 

Už na chodbe počula, že majú opäť nejakú návštevu. Kveta sa hlasno smiala. „Ahoj, už si späť?” obrátila sa k nej, keď vošla dnu.

Spolu s Kvetou tam boli dvaja chlapci, sedeli na posteliach. Marika s prekvapením zistila, že obaja majú na sebe iba nočné košele a dokonca jedna z tých košieľ patrí jej.

„To je Marek a to Kamil, študujú na výtvarnej,” predstavila ich Kveta. Potom si všimla Marikin vyčítavý pohľad. „Nemohla som ich vyhodiť,” povedala potichu. „Dnes mali skúšku, trochu sa opili a rozhodli sa, že budú brodiť rieku. Prišli sem úplne mokrí, ako vodníci.” Kveta sa znovu hlasno rozosmiala. Aj chlapci sa smiali a hanblivo si preťahovali okraje košieľ cez nahé stehná.

Marika si mlčky vzala knihu a sadla si na svoju posteľ. Nevnímala však, čo číta, slová sa jej zlievali a písmená sa navzájom preskakovali. Jeden riadok čítala dokonca päťkrát, kým si uvedomila, že je to stále o tom istom.

„Asi pôjdeme,” ozval sa po pol hodine ten, ktorý mal oblečenú Kvetinu nočnú košeľu.

„Ale veci vám ešte nevyschli,” protestovala Kveta.

„Nevadí, aj tak je už neskoro, ešte nás tu vrátnik zamkne.” Chlapci si vzali svoje veci a odišli sa, tak ako Marika ráno, prezliecť do kúpeľne.

„Čo sa ti stalo?” opýtala sa jej Kveta. „Tvárila si sa ako na pohrebe.”

„Musela si im dať nočné košele?!”

„A čo si mali obliecť, všetko mali mokré a v skrini som nič inšie nenašla? Mala som im dať minisukňu?”

„Ale prečo moju?”

„Čo také zlé som zas urobila?! Jeden z nich si obliekol tvoju nočnú košeľu. No a čo? Veď ti ju nezašpinil.”

„Bol pod ňou holý!”

„Panebože!!! O toto ti ide?! Kvôli takej somarine vyvádzaš, akoby ti šibalo?!”

„Už toho mám dosť! Stále sú tu nejakí chlapi!” vykríkla Marika.

„Aj ty by si si mala nejakého nájsť, lebo ti to už lezie na mozog. Bol holý!!!” posmievala sa jej Kveta. „Mám taký pocit, že sa chlapov bojíš. Aj tvoji spolužiaci vraveli, že si akási netýkava. Nie si náhodou vadná?”

„Prestaň!”

„Vieš, ako ťa všetci na inťáku volajú?! Panna s ružami! Si vraj taká cudná ako to zjavenie vo Fatime.

„Vieš čo si ty...?!” zasyčala Marika, pripravená na Kvetu skočiť a vyškriabať jej oči.

 

„Ruža stolistá (Rosa centifolia) Ker z čeľade ružovitých (Rosaceae) dosahuje výšku až tri metre, má hojné, každoročne vyrastajúce prútnaté konáre, na ktorých sú ostré nadol zahnuté tŕne, vajcovito, ostro pílkovité listy a bledoružové, niekedy aj biele kvety. Plody sú vajcovité, spočiatku oranžovožlté, v čase zrelosti leskločervené šípky s tvrdými špicatými nažkami.

 

„SOM NA č.d.477. prof. KRAUS“ našla Marika na dverách pripichnutý lístok, keď prišla za profesorom kvôli konzultáciám. Diplomovú prácu mala takmer hotovú, ale on jej ešte sľúbil nejakú novú literatúru o ružiach. Premýšľala, či ho má ísť hľadať, alebo za ním prísť zajtra. Potom si však spomenula, ako jej profesor vravel, že zajtra cestuje preč.

Nemala ani potuchy, kde sa miestnosť číslo 477 môže nachádzať, možno na štvrtom poschodí, v tých končinách ešte nikdy nebola. Dokonca ani vrátnička jej nevedela poradiť: „V tom číslovaní je taký bordel...”

Výťahom sa vyviezla až celkom hore a potom, poschodie po poschodí pátrala po štyristosedemdesiatsedmičke. Konečne našla záchytný bod. 401, tu niekde by to malo byť. 402, 403... Marika kráčala po chodbe a ticho si pre seba čítala čísla dverí. 413, 414... Ako sa vzďaľovala od hlavného schodiska, chodba tmavla. 424, 425... Ponárala sa do šera. 435, 436... Chodba sa odrazu rozdeľovala. Marika zostala bezradne stáť. Kam teraz? Napokon vykročila vpravo. 446, 447... Ďalšia križovatka. Temnotu chodby narúšali iba červené svetielka nad dverami: NEVSTUPOVAŤ! Výstražne žiarili a stenám dávali krvavý nádych. 457, 458... Chodba sa znovu vetvila. 468, 469... Už je to blízko! <st1:metricconverter w:st="on" ProductID="470 a">470 a</st1:metricconverter> koniec. Chodba sa náhle končila. Otočila sa a po svojich stopách sa vracala späť. Tentoraz zabočila vľavo. 518, 519... Skúsila ísť rovno. Opäť križovatka. 620, 621... Pomaly sa začínala zamotávať v pavučine chodieb. Už nevedela kam vlastne kráča. Zbadala schody, možno teraz nájde to, čo hľadá. Vybehla po nich hore, no na mieste, kde by malo byť ďalšie poschodie, bol iba múr. Musela sa vrátiť a celkom zúfalá sa pokúsila vybrať si správnu cestu. Ešte chvíľu tápala, kým konečne pochopila, že sa v tomto labyrinte stratila. Bezradne sa rozhliadla okolo seba. Bolo to desivé. Odrazu si spomenula na príbeh, ktorý jej rozprávala Kveta, keď ju chcela nastrašiť: „Pred mnohými rokmi, keď dokončili stavbu našej univerzity, prišiel architekt, ktorý ju projektoval, s návrhom, že si chce budovu sám, osobne prezrieť. Vošiel dnu, ale von viac nevyšiel. Počas prehliadky kdesi v jej vnútri zablúdil a cestu späť už nenašiel. Iní zas vravia, že ho tam zavreli za trest, lebo vymyslel takéto univerzitné monštrum... Jedno je však isté, niet ho, napriek tomu, že ho hľadali policajti i vojaci, nik ho viac nevidel. Vraj sa teraz šialený túla pustými chodbami a počas bezmesačných nocí od strachu zavýja. Údajne sa živí zatúlanými študentkami a študentmi...” Neverila jej ani slovo, ale keď sa škola večer vyprázdnila a obloha bola tmavá, často bolo z horných poschodí počuť akési žalostné vytie.

Bŕŕŕ, až ju striaslo. Má však ešte jednu možnosť. Vojde, i napriek ohnivo žiariacemu zákazu, do niektorých z týchto dverí a opýta sa na cestu. Napríklad do týchto, 664, stlačila kľučku, cvak. Dvere boli zamknuté. 665, aj tie. 666, silno na ne zabúchala. Mala pocit, že v tom okamihu vo vnútri všetko stíchlo, počula ich však dýchať. Čakali kým odíde. Bohvie, čo sa tam deje. Už pred tým sa bála, ale teraz ju začal opantávať pocit nevýslovnej hrôzy. V panike sa naslepo rozbehla preč. Oproti nej, na konci chodby sa odrazu zjavila akási postava. V krvavom príšerí výstražných svetiel vyzerala údesne. Marike sa na chvíľu zastavilo srdce, celá zmeravela. Postava sa pomaly blížila k nej.

„Ahoj, hľadáš niečo?”

„Ja... ja...” vykoktala zo seba Marika, „som tu zablúdila.”

„Ty si tu prvýkrát, však?”

Marika prikývla.

„Aj ja som tu prvý raz zablúdil. Môžem ti nejako pomôcť?”

„Hľadám miestnosť <st1:metricconverter w:st="on" ProductID="477.”">477.”</st1:metricconverter>

„To je tu, za rohom. poď, ukážem ti.”

Marika ho nasledovala. Na dverách našla ďalší odkaz: “SOM NA č. d. 132.“

„Pomôžeš mi dostať sa odtiaľto von?” zaprosila Marika.

„Samozrejme.” Sebaisto ju viedol spleťou chodieb a chodbičiek, až kým sa v diaľke neukázalo denné svetlo.

„Ďakujem,” konečne si svojho záchrancu mohla prezrieť. Mal dlhšie vlasy farby medeného plechu, briadku a iskrivé oči.

„Ja ťa odniekiaľ poznám,” povedal mladík, „už viem. Od Kvety. Ja som Kamil. Mal som oblečenú tvoju nočnú košeľu. A ty si sa preto nahnevala, prepáč.”

„Vôbec som sa nenahnevala,” usmiala sa Marika.

 

„Ruža plstnatá (Rosa tomentosa) rastie v Európe najčastejšie na okraji lesov a na slnečných stráňach. Kvitne v júni, takisto ako väčšina druhov tohto rodu.”

 

„Nemáš chuť ísť do lesa? Dozrievajú šípky,” navrhla Marika.

„Tak, šípky?” lišiacky sa zasmial Kamil.

Jeseň bola ešte teplá. Spolu kráčali po lesnom chodníku až na akúsi čistinku. Tam sa k nej Kamil naklonil a pobozkal ju na ústa. Potom jej rukami vkĺzol pod sveter.

„Čo to robíš?” zareagovala prudko Marika.

„Psst,” utíšil ju.

„Nie!”

„Ale, áno.” Sveter jej vyhrnul pod pazuchy.

„Prestaň!” Pokúšala sa brániť.

„Čo sa trháš,?” pevne ju objal v náručí a stiahol na zem.

„Kamil, to už nie je sranda. Pusť ma.”

Kolenami ju zovrel v bokoch.

„Au, to bolí.”

Bzzzz. Rázporok zabzučal ako neodbytná mucha - mäsiarka a nohavice sa mu zosunuli na stehná.

Obloha opäť vyzerala ako šachovnica. Obláčiky sa sformovali do štvorcov takmer pravidelne rozmiestnených na modrom podklade, ale Slnko sa už presunulo na políčko F6. Šach – mat.

„Krava, to si nemohla povedať, že si ešte panna!”

Marika ležala schúlená na zemi a ticho plakala.

„Najprv človeka provokuje: Dozrievajú šípky, nechceš ísť do lesa?” Z nohavíc si oprašoval suchú trávu, „a potom, že pusť ma. A vstaň s tej zemi, lebo si prechladíš ľadviny.”

Chcel jej pomôcť, ale ona uskočila.

„Čo sa bojíš, veď som ti nič nespravil. Sama si chcela.”

„Sviňa!” napľula mu do tváre a rozbehla sa preč.

Nevedela, kam beží. Bežala, až kým jej cestu nezastali ostnaté drôty šípového kra. Ružové kvety, čo bolo na tento jesenný čas zvláštne, prebleskovali medzi lístím ako elektrické iskry a aj vzduch okolo kríka sa chvel bzučaním   elektrického napätia. No možno to boli len včely.

Marika sa zahľadela na tento zázrak a potom sa otočila. Na čerstvo spílenom pni sedel Faun, vetvičkou čečiny si cudne zakrýval pohlavie a usmieval sa.

Peter Karpinský

(03.11.1971)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa próze a poézii a z teoretického hľadiska i komiksu. Je vedúcim Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológia, rétorika a dejiny a teória komiksu) a šéfredaktorom literárneho zábavníka pre chlapcov a dievčatá – Zips. Členom literárneho klubu je od roku 1994.

Ocenenia

Laureát súťaží Literárny Zvolen, Jašíkove Kysuce, Rubato ´98, Poviedka 2003 a Moravský festival poézie. Získal tiež mimoriadnu cenu poroty v súťaži Slovenska poviedka ´97, Prémiu ceny Ivana Krasku za debut v roku 1998, cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu – 2001, 2007, 2011. Cenu dieťaťa 2011 na 7. roč. lit. súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2010 bol finalistom súťaže Anasoft Litera.

Publikoval

Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Vlna, Literika, Bibiana, Knižná revue, Slovenský rozhlas a v zborníkoch literárneho klubu., naposledy PARNAS (2016).

Vydal

Zbierku poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1997), knihy rozprávok Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (Mladé letá, Bratislava 2001), Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (Mladé letá, Bratislava 2007), knihu poviedok Nanebonevzatie (Pectus, Košice 2009), knihy rozprávok Sedem dní v pivnici (Perfekt, Bratislava 2011), Kde asi rozprávka býva (Perfekt, Bratislava 2013) a knihu povestí Skala útočiska (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), knihu poviedok pre deti Adela, ani to neskúšaj! (2016) a knihy rozprávok Teta Agáta a jej mačacia sedmička (Perfekt, 2017), Med z ľadových kvetov (Perfekt, 2019). Je autorom cyklu rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2004), cyklov Celestín (2009), Povesti zo Spišskej Novej Vsi (2011), Príbehy o bratoch Konštantínovi a Metodovi (2013) a rozhlasových rozprávkových hier Koruna času a modrá koza (2000), Med z ľadových kvetov (2005) a Diablova skala (2011) a rozhlasovej hry pre mládež Adela (2015). Pre Slovenskú televíziu napísal scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí Spišský Štvrtok (2010) a Mikova (2011). Je zostavovateľom antológie súčasnej slovenskej prózy 5x5 (2011) a anglickej antológie slovenskej prózy The Dedalus Book of Slovak Literature (2015). Napísal monografiu Spojky a spájacie prostriedky v slovenčine (2013) a Poetika komiksu v texte a kontexte (2014).

Ukážky z tvorby pre rozhlas