Vianoce

V zámke zaštrkotali kľúče. Dvere sa otvorili a do predsiene vošiel akýsi muž. Zložil si baranicu, z topánok otriasol sneh a do kúta postavil konopným špagátom zviazaný stromček.

„Tak som ju napokon zohnal. Ako si chcela,“ usmial sa na ženu, „ale tiež si mohla povedať skôr, že chceš jedličku a nie smriečok. Skoro všade už mali vypredané.“ Začal si rozopínať kabát.

„Kto ste?!“ vydralo sa z úst prekvapenej ženy.

Muž sa prestal hrať s gombíkmi a nechápavo zodvihol hlavu.

„Kto ste?!“ zopakovala.

„Čo?“

„Čo tu chcete?!“

Muž na ňu zarazene hľadel a potom sa rozosmial: „dobrý fór,“ zohol sa a rozviazal si šnúrky na topánkach. Len tak v ponožkách stúpil na koberec. „Kde mám papuče?“

„Stojte!“ vykríkla žena.

„Tak fajn, zasmiali sme sa...“ vykročil k nej, ale ona uskočila dozadu. Chrbtom narazila do stola. Rukou zašmátrala za sebou a do dlane uchopila prvé, čoho sa dotkla, prázdnu fľašu od minerálky. „Stojte!!!“ Zodvihla ju hrozivo nad hlavu.

„No, dobre, dobre, bol som von trochu dlhšie, ale kvôli tomu nemusíš robiť taký cirkus. Stretol som kamaráta a zastavili sme sa na pohárik...“ Muž sa pohol k nej.

„Nepribližujte sa!“

„Dávno som ho nevidel...“

„Stojte!!!“ zajačala žena, ale muž sa nezastavil. Prudko kmitla rukou a fľaša sa mu šuchla tesne okolo ucha. S rinčaním sa roztrieštila o stenu.

Muž skamenel a neveriacky sa díval na črepiny, smaragdovú krv rozbitej fľaše, potom sa pozrel na ženu: „Vždy si bola hysterka, ale toto už preháňaš. O čo ti ide?!“

„Kto, do čerta, ste?!“ vyštekla žena, „vravte, lebo začnem kričať a o chvíľu sa tu zbehne celý panelák!“

Muž sa na ňu mračil.

„Počítam do troch,“ upozornila ho, „raz, dva...“ nadýchla sa, „tri.“

„Nebuď sprostá, čo robíš divadlo!“

„Kto ste?!“

Ešte stále nechápal o čo ide: „Ja som predsa ja!“

„Kto ja?!“

„Tvoj manžel!“

„Ha!“ vybuchla.

„Aké ha?“

„Ja som slobodná!“

„Načisto ti preskočilo?!“

„Nepribližujte sa ku mne!“ opäť vykríkla žena a zo stola schmatla nôž na otváranie listov. Zašermovala ním pred sebou ako stredoveký rytier a potom jeho hrot namierila na mužovo srdce. „A teraz pravdu, kto naozaj ste a čo tu hľadáte?“

„Stratila si pamäť? Alebo ma chceš dráždiť? Som tvoj muž a basta! Asi pred tromi hodinami som šiel do mesta, pretože si si na poslednú chvíľu vymyslela, že na Vianoce chceš mať jedličku...“

„Nerozprávajte somariny. Ak ste ma chceli okradnúť tak máte smolu, prichytila som vás. A okrem toho, v peňaženke mám len stovku. Je tamto v kabelke, zoberte si ju a vypadnite!“

„Ale ja som skutočne... pozri sa, pozri...“ muž zasunul ruku do kabáta.

„Čo to robíte! Nechajte to tam!“ zajačala žena a v panike sa naňho zahnala nožom, ktorý zvierala v pästi.

„Prestaň! Hľadám doklady.“ Muž naozaj z kabáta vytiahol kožené puzdro a z neho občiansky preukaz. „Tak?“

Žena nechápavo hľadela na lesklú kartičku. Bydlisko bolo rovnaké a dokonca aj mužovo priezvisko sa zhodovalo s jej menom.

„Tak?“ opýtal sa netrpezlivo muž. „Už si sa ukľudnila?“

„To môže byť náhoda...“ zahabkala žena.

„Aká náhoda?!“

„Presťahovala som sa sem len nedávno, možno ste tu bývali predo mnou.“

„Bože,“ zaúpel muž, „a čo meno? Prečo by som sa volal ako ty?“

„Skúste si otvoriť telefónny zoznam, ľudí s takým menom sú tam dve strany...“

„Ale ja tu skutočne bývam a som tvoj...“

„To ste už vraveli!“ skočila mu do reči žena. „Ak nieste zlodej, tak kto vás poslal? Karol? To by sa naňho podobalo.“

„Nepoznám žiadneho Karola! Prestáva ma to baviť a je mi teplo!“ muž si vyzliekol kabát a prehodil ho cez operadlo stoličky. „Neviem, čo sa tu deje... Človek pol dňa hľadá po meste vianočný stromček a doma zatiaľ...“

Pokým rozprával, žena si ho pozorne prezrela. Mohol mať asi štyridsať, nebol škaredý, hoci vlasy na temene mu už pomaly začínali rednúť. Zdalo sa, že ráno sa nestihol oholiť, pretože pokožku na tvári mal modrastú od vyrastajúcich chĺpkov. Keď gestikuloval, všimla si, že i chrbty rúk má pokryté tmavými chlpami a rovnaké mu vykúkali i spod goliera. Na hrudi musí byť ako medveď, napadlo jej. „Ak ste skutočne môj manžel, ako tvrdíte, tak to dokážte,“ navrhla.

„Ako, keď ti nestačí občianka?“

„Skúste,“ hra ju začínala baviť, ale nôž na listy aj tak nepustila z ruky.

Muž vložil ruku do vrecka nohavíc a usmial sa, „mám predsa kľúče od bytu!“ Zodvihol zväzok do vzduchu a zaštrngal ním.

„Minulý týždeň som ich stratila. Asi ste ich našli...“

Muž znechutene hodil kľúče na stôl. „Načo sa tu s tebou naťahujem?! Otvor skriňu a uvidíš, či som tvoj muž alebo nie.“

„Prečo skriňu?“ nepochopila žena.

„Sú v nej predsa moje veci.“ Nečakal, kým to žena urobí a sám sa pohol ku skrini. Prudko otvoril dvere a zostal stáť ako omráčený. „Kde si ich dala?!“ Poličky boli plné dámskej bielizne, na ramienkach viseli šaty, sukne, blúzky, kostýmy... „Kde sú moje nohavice?! Košele?! Čo si s nimi urobila?!“ reval rozčúlene muž.

„Nikdy tu neboli,“ odsekla.

„Zmizli aj moje tričká, trenky, ponožky! Snáď si ich nevyhodila?! Dokonca aj svetre? Veď si mi ich sama plietla!“ Muž sa zúfalo prehraboval v ženinom šatstve.

„To by stačilo!“ prudko pribuchla dvere na skrini. „Dúfam, že ste sa už konečne presvedčili, že tu nebývate a konečne by ste mohli vypadnúť. Sranda sa skončila, mám ešte prácu!“

„Počkaj! A čo poháre pod posteľou?“

„Aké zas poháre?“

„Vždy ich tam nechávam, keď sa večer pozerám na televízor. Ty sa na to strašne hneváš...“

„Odkiaľ viete, že mám televízor v spálni?“ opýtala sa prekvapene žena, ale muž jej neodpovedal. „Včera večer dávali hokej a pil som pivo. Určite tam pohár ešte bude!“ S istou nádejou sa muž rozbehol do spálne, ale ani pod posteľou nenašiel, okrem chuchvalcov prachu, nič.

„Dovidenia!“ Žena ukázala špičkou noža na dvere.

„Skúsme niekomu zavolať.“ Muž sa potil, na čele sa mu objavovali obrovské kvapky, ktoré sa spájali a stekali mu dole mostíkom nosa. „Všetci ti dosvedčia, že som tvoj manžel.“

„A komu mám zavolať?“ zaškerila sa žena.

„Hoci tvojej matke.“

„Je v kúpeľoch,“ zasmiala sa škodoradostne, „okrem toho, ja doma vôbec nemám telefón.“

„Možno susedia...“

„Odkedy tu bývam, videla som dvoch. Tu nikto nikoho nepozná.“

Muž si zhlboka vzdychol, „ale ja som skutočne...Na dnes si si zobrala dovolenku a včera sme boli spolu v meste. Zastavili sme sa v obchodnom dome, kúpili sme jablká, ale zabudli sme na toaletný papier, museli sme si so servítkami...“

Žena sa zamyslela a snažila sa spomenúť, čo robila včera. Celý deň trčala v robote, o štvrtej si pobalila veci, na vrátnici sedel ten milý starý pán, pozdravila ho, opýtal sa, či jej už padla, chvíľu spolu žartovali, potom mu zaželala príjemnú službu a išla domov. Po ceste sa skutočne zastavila v obchode a kúpila jablká a až keď prišla do bytu zistila, že zabudla zájsť do drogérie. „Špehovali ste ma?“

Muž si sadol a privrel oči. „Pred dvoma rokmi sme sa takmer rozviedli. Ani na to si nepamätáš?“

„Prečo sme sa chceli rozviesť?“ opýtala sa so záujmom žena.

Trel si unavene čelo: „kvôli dovolenke a tomu čašníkovi.“

„Akému čašníkovi?“

„Vysoký, čierny, celý čas si sa naňho lačne usmievala, posteľovo...“

„Ja?“

„Strašne sme sa pohádali, ale ty si mi tvrdila, že medzi tebou a ním sa nič nestalo.“

Žena si ho podozrievavo premerala.

„Mal som taký pocit, ale keď si prisahala, uveril som ti.“

„Odkiaľ viete o Giuseppem?!“ opýtala sa ho žena pomaly a dôrazne.

„Takže sa volal sa Giuseppe? Hm, ty si ešte pamätáš jeho meno?“

„A prečo nie?“

„Napokon... Možno sa predsa len niečo stalo.“

Žena chvíľu váhala a potom rovnako ako pred chvíľou, pokojne a pomaly povedala: „Vyspala som sa s ním.“

„Takže som sa nemýlil,“ muž otvoril oči, leskli sa mu. „Celý čas som to tušil.“

„Ale už mám toho dosť!“ vybuchla žena.

„Prisahala si mi a ja som ti uveril...“

„To by hádam stačilo!!!“

„Prečo si mi to urobila?“ opýtal sa smutne.

„Vypadnite a okamžite!“

„Veril som ti...“

„Vypadnite!“ jačala „Okamžite vypadnite!“

Muž sťažka vstal. Zo stoličky si zobral kabát. „miloval som ťa...“

„Zmiznite, zmiznite!“ ziapala žena, bordová od zúrivosti.

„Celý čas...“ zašepkal a vsunul nohy do topánok, ani si ich nezaviazal a pomaly vyšiel von. Dvere za sebou pribuchol. V rohu predsiene nechal stáť nerozbalený vianočný stromček. Aj žena chvíľu bezradne stála uprostred prázdnej izby, potom si sadla k stolu a napila sa vyvetranej minerálky.

Peter Karpinský

(03.11.1971)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa próze a poézii a z teoretického hľadiska i komiksu. Je vedúcim Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológia, rétorika a dejiny a teória komiksu) a šéfredaktorom literárneho zábavníka pre chlapcov a dievčatá – Zips. Členom literárneho klubu je od roku 1994.

Ocenenia

Laureát súťaží Literárny Zvolen, Jašíkove Kysuce, Rubato ´98, Poviedka 2003 a Moravský festival poézie. Získal tiež mimoriadnu cenu poroty v súťaži Slovenska poviedka ´97, Prémiu ceny Ivana Krasku za debut v roku 1998, cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu – 2001, 2007, 2011. Cenu dieťaťa 2011 na 7. roč. lit. súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2010 bol finalistom súťaže Anasoft Litera.

Publikoval

Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Vlna, Literika, Bibiana, Knižná revue, Slovenský rozhlas a v zborníkoch literárneho klubu., naposledy PARNAS (2016).

Vydal

Zbierku poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1997), knihy rozprávok Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (Mladé letá, Bratislava 2001), Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (Mladé letá, Bratislava 2007), knihu poviedok Nanebonevzatie (Pectus, Košice 2009), knihy rozprávok Sedem dní v pivnici (Perfekt, Bratislava 2011), Kde asi rozprávka býva (Perfekt, Bratislava 2013) a knihu povestí Skala útočiska (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), knihu poviedok pre deti Adela, ani to neskúšaj! (2016) a knihy rozprávok Teta Agáta a jej mačacia sedmička (Perfekt, 2017), Med z ľadových kvetov (Perfekt, 2019). Je autorom cyklu rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2004), cyklov Celestín (2009), Povesti zo Spišskej Novej Vsi (2011), Príbehy o bratoch Konštantínovi a Metodovi (2013) a rozhlasových rozprávkových hier Koruna času a modrá koza (2000), Med z ľadových kvetov (2005) a Diablova skala (2011) a rozhlasovej hry pre mládež Adela (2015). Pre Slovenskú televíziu napísal scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí Spišský Štvrtok (2010) a Mikova (2011). Je zostavovateľom antológie súčasnej slovenskej prózy 5x5 (2011) a anglickej antológie slovenskej prózy The Dedalus Book of Slovak Literature (2015). Napísal monografiu Spojky a spájacie prostriedky v slovenčine (2013) a Poetika komiksu v texte a kontexte (2014).

Ukážky z tvorby pre rozhlas