Skala útočiska

Kedysi dávno sa na terajšom území Spišskej Novej Vsi rozkladali štyri samostatné obce. Na severe to bol Brusník, na východe Stojan, ďalej tu ležala dedinka Kozma a obec Šág. Medzi osadami vládlo priateľstvo a vzájomná spolupráca a možno by to tak trvalo až do súčasnosti, keby raz...

V ten deň bolo krásne počasie. Slnko svietilo a obloha bola modrá ako oči krásnej Kataríny, kováčovej dcéry. V takýto čas sa na trhovisku vždy zhromaždí množstvo ľudí. Remeselníci na drevené stoly alebo len tak na zem povykladajú svoj tovar. Jedni hlinené nádoby, iní súkno, ďalší čižmy. Gazdinky sem prinesú na predaj vajíčka, sliepky, husi, kde-tu sa objaví aj ovca. Na trh dnes prišli aj kupci z ďalekých krajín, ktorí vystavovali na obdiv nádherné šperky z jantáru, vzácne látky, vonné masti. Nejedna žienka by si ich tovar s radosťou kúpila, ale cudzokrajný tovar bol drahý, mohli si ho dovoliť len tí najbohatší.

Deň bol ako maľovaný a všetko bolo tak, ako má byť – trhovníci predávali, ľudia z celého okolia nakupovali a zvedavci zízali. Pokojnú atmosféru trhu však odrazu prerušil zúfalý výkrik:

„Ľudia! Ľudia boží, zachráňte sa!“

Hlas sa vydral z hrdla vychudnutého a otrhaného pútnika, ktorý sa dopotácal do stredu trhoviska a vzápätí sa vysilený zviezol na zem. Obyvatelia všetkých štyroch obcí, ktorí sa stretli na spoločnom sobotňajšom trhu, zostali na chvíľu prekvapene stáť, no potom sa rozbehli k pútnikovi. Dvíhali ho zo zeme, obmývali mu prepadnutú a zaprášenú tvár studenou vodou, ďalší radili, aby sa mu najprv dali napiť a najesť. Spoločnými silami ho napokon odniesli do jedného z domov, kde ho zaopatrili a pútnik sa čoskoro prebral.

„Čo sa stalo? Prečo si taký vystrašený? Pred čím sa máme zachrániť? Odkiaľ prichádzaš?“ Ľudia ho okamžite zahrnuli zvedavými otázkami. Pútnik sa na nich prekvapene pozrel: „Vy nič neviete?“

Ľudia mĺkvo pokrútili hlavami. Pútnik sa teda posadil na posteli, sťažka si vzdychol a začal rozprávať: „Do Uhorska vpadli tatárske hordy. Sú ich celé mračná. Na svojich malých koníkoch brázdia krajinou, a kam prídu, vraždia a rabujú. Kade prejdú, zostáva len pustatina. Sú to krutí a mocní bojovníci, všetci sa ich boja, dokonca aj kráľ Belo IV. sa pred nimi ukryl. Sú bezcitní a zlí. Iba málokto unikne pred ich útokom. Mne samému sa len tak-tak podarilo ujsť, ale dedinu, v ktorej som žil, vypálili a všetkých obyvateľov pobili alebo odvliekli do zajatia. Teraz sa Tatári blížia aj k vám!“

Keď pútnik dohovoril, v miestnosti nastalo hrobové ticho. Až po chvíli sa ozvali prvé nesmelé hlasy: „Čo budeme robiť? Ako sa proti nim ochránime? A dá sa to vôbec, keď sú takí nebezpeční?“

Netrvalo dlho a čoskoro zasadli rady všetkých štyroch obcí. Museli vyriešiť, ako sa brániť pred strašnou hrozbou, ktorá sa na nich rúti.

„Mali by sme okolo osád postaviť opevnenie, aby sa k nám Tatári nedostali. Urobíme ho vysoké a špicaté, aby ho nemohli preliezť a ani ponad neho prestreliť šípy,“ navrhoval zástupca obce Stojan, v ktorej žili remeselníci a baníci.

Ostatným sa však jeho plán nepozdával. „Nemáme toľko času. Pútnik vravel, že Tatári tu budú už o niekoľko dní. Postaviť opevnenie by nám zabralo celé mesiace. Museli by sme narúbať stromy, opracovať ich, zatesať do hrotov, vykopať základy a koly do nich osadiť. A aj tak by sme nemali istotu, či by drevené hradby zastavili tatárske hordy.“

„Žiadne opevnenia! Mali by sme sa im postaviť so zbraňou v ruke ako muži a bojovať proti nim! Len tak ich porazíme!“ vykríkol zástupca hrdej obce Kozma a päsťou pohrozil tým smerom, odkiaľ si myslel, že na osady zaútočia Tatári.

No ani tento nápad sa nestretol s podporou ostatných. „Vari si nepočul, že Tatárov je ako múch? Nás je málo, neubránili by sme sa. Okrem toho, v osadách žijú aj ženy, deti a starci. Vieš ši predstaviť, čo by tí ukrutníci urobili s nimi, keď my budeme pobití?“

„A čo keby sme im zaplatili, aby nám dali pokoj?“ vynašiel sa zástupca obce Brusník obývanej šikovnými obchodníkmi.

Rada štyroch osád však zo stola zmietla aj tento návrh. „Toľko peňazí a bohatstva iste nemáme, aby sme mohli uplatiť všetkých tatárskych vojakov a ich vládcu chána.“

V miestnosti nastalo hrobové ticho. Čo teda budeme robiť? V očiach všetkých sa dal čítať strach.

„Možno by sme sa mali modliť a dúfať, že nám Boh a všetci svätí pomôžu...“ ozvala sa opatrne rehoľná sestra, ktorá na stretnutí rady zastupovala obec Šág, kde sa nachádzal kláštor mníšok.

K ušiam obyvateľov obcí sa čoskoro dostali ďalšie správy o neľútostných tatárskych bojovníkoch, ktorí všade rozsievajú strach a smrť. Ľudia, ktorým sa podarilo ujsť pred ich nájazdmi, rozprávali o hromadách mŕtvych, o riekach naplnených krvou, o sirotách plačúcich na hroboch svojich rodičov. So slzami v očiach spomínali na dym stúpajúci z vypálených domov, na plamene siahajúce až k oblohe. Vystrašení utečenci hovorili o tom, že vojaci svojim obetiam odrezávajú uši a potom ich v kožených vreciach posielajú svojmu chánovi ako dôkaz moci a víťazstva.

Zdalo sa, že nikto a nič nemôže zastaviť týchto bojovníkov z pekla.

Obyvateľov obcí Šág, Stojan, Brusník a Kozma každý deň prepadávalo čoraz väčšie zúfalstvo. Niektorí nariekali, iní sa modlili, ďalší sa zas snažili opevniť svoje domy alebo zakopať nasporené peniaze. Všetci však tušili, že je to márne. Až odrazu... Jeden zo starcov žijúcich v dedine Kozma si spomenul, že jeho starý otec mu rozprával príbeh o tom, ako sa pred mnohými rokmi ľudia pred svojimi nepriateľmi ukryli v hustých spišských lesoch. Na juh od obcí by sa vraj malo nachádzať miesto nazývané Skala útočiska.

„Mali by sme sa ta vybrať. Tam budeme isto v bezpečí. Keď les ochránil našich predkov, hádam pomôže aj nám.“

Nápad to bol dobrý a okrem toho nemali čo stratiť. Ak zostanú v osadách, Tatári ich určite nájdu a pobijú, ale ukrytí v nepriestupných a hustých spišských horách mali aspoň akú-takú nádej, že sa zachránia. Na nič teda nečakali a okamžite sa vybrali hľadať Skalu útočiska.

Na cestu si zbalili najnutnejšie veci – jedlo a šatstvo – a potom sa so slzami v očiach rozlúčili so svojimi domovmi. Vybrali sa na cestu, hoci nevedeli, čo ich na jej konci čaká. Záhuba alebo záchrana?

Niekoľko dlhých a vyčerpávajúcich hodín sa plahočili cez zarastené lesné kopce, štverali sa cez ostré skaly, zliezali nepriechodné rokliny a brodili sa studenými horskými potokmi. Slnko už začínalo zapadať, keď konečne...

„Pozrite sa, myslím, že sme tu!“ Chlap kráčajúci na čele zástupu zastal a ukázal pred seba. Medzi stromami sa otvárala nádherná čistinka, ktorú chránila zubatá skalná stena. Vyčerpaní utečenci si na lúke ihneď začali stavať príbytky z dreva a čačiny, ale našli sa aj takí, ktorí reptali.

„Naozaj sa nazdávate, že práve tu budeme v bezpečí? Čo ak sa mýlime a toto nie je zázračná Skala útočiska? Nemali by sme ísť ešte ďalej, hlbšie do lesov?“

Väčšina ľudí však už bola na smrť unavená. Deti a starci nevládali, a tak sa napokon rada obcí rozhodla, že zostanú a budú dúfať, že práve toto je miesto, kde nájdu záchranu pred Tatármi. Čoskoro mali zistiť, či sa nepomýlili...

O niekoľko dní sa v hore ozval dupot množstva koní, ozýval sa rev a nadávky. Celý les sa hmýril tatárskymi vojakmi. Boli nahnevaní. Neďaleko našli štyri opustené obce. Predpokladali, že ich obyvatelia sa musia ukrývať niekde v blízkych lesoch. Určite sú tam zalezení ako vystrašené krysy, ktoré treba vyduriť z dier.

Hlavný tatársky veliteľ prskal od zúrivosti, toto sa mu ešte nestalo. Všade, kam prišiel, rozsieval hrôzu, strach a smrť, a tu... Taká opovážlivosť! Títo ľudia majú toľko drzosti, že sa pred ním skryjú, a on... On ich nemôže nájsť. Čo na to povie veľký chán, ak sa to dozvie?! Nemá rád, keď sa mu ľudia v podrobených oblastiach vyšmyknú pomedzi prsty. Pre porazených sú len dve možnosti – smrť alebo otroctvo. Kto to kedy videl, aby korisť prekabátila lovca a ufrnkla mu pred nosom?! Nahnevaný veliteľ kričal na svojich vojakov a tí snorili všade. Prekutrali kríky, krivými šabľami rozsekali trsy vysokej trávy, nazreli i pod konáre stromov, akoby sa tam mohli utečenci skrývať. Nenašli však nič.

Ľudia ukrytí na Skale útočiska to všetko počuli a dokonca i videli. Do uší im doliehal krik tatárskeho veliteľa i nahnevané hundranie vojakov. Niekedy zbadali aj fúzatého Tatára, ako sa mihol pomedzi stromy. Od strachu sa chúlili k sebe a tŕpli, čo sa bude diať. Matky čičíkali svoje deti, aby nezačali plakať. Starci sa modlili a muži pevne v dlaniach zvierali sekery, hoci vedeli, že proti takej presile by sa neubránili.

Úbohí utečenci čakali, že ich každú chvíľu niektorý z Tatárov objaví a z lesa sa na nich vyrútia hordy krvilačných vojakov. Potom ich všetkých pochytajú a pobijú.

Nič také sa však nestalo, hoci Tatári hľadali a snorili po celom lese. Kutrali deň aj noc, obyvateľov štyroch obcí nenašli, akoby ich obostieral závoj neviditeľnosti. Spišský les ich ochránil vo svojej náruči. Stromy ich zakryli vetvami a veľká skala prikryla tieňom.

Nahnevaní Tatári po neúspešnom pátraní odišli dobýjať a drancovať ďalšie územia, no ľudia na Skale útočiska zostali ukrytí ešte dva roky, kým tatárska hrozba z Uhorska nepominula celkom.

Keď si boli konečne istí, že im nič zlé nehrozí, začali sa vracať domov. Ale aký to bol domov? Na miestach, kde sa kedysi rozkladali štyri krásne osady Brusník, Stojan, Kozma a Šág, teraz k nebu trčali len obhorené trosky domov. Ľudia, ktorí iba o vlások unikli smrti, mali oči opäť plné sĺz. Čo však mali robiť? Ak nechceli žiť na zhorenisku, museli si postaviť nové obydlia. Chytili sa náradia a už-už sa chceli pustiť do otesávania brvien a kopania základov, no vtom ich zastavil zástupca obce Stojan.

„Počkajte, čosi mi napadlo. Pred Tatármi sme sa zachránili len tak, že sme sa rozhodovali spolu, aj svoje obce sme opustili spolu, spoločne sme žili na Skale útočiska a všetci spolu sme sa sem aj vrátili. Prečo by sme sa teraz mali odrazu deliť? Skúsme si z toho všetkého vziať nejaké ponaučenie. Len vtedy, ak niečo robíme vedno, sme silní. Nechajme svoje staré osady minulosti a postavme si spoločne novú veľkú osadu.“

Ľudia nad týmto návrhom chvíľu rozmýšľali a celkom sa im zapáčil.

Úryvok z povesti v knihe Skala útočiska