Vážení návštevníci, miestnosť, do ktorej o chvíľu vojdeme, je napojená na veľmi jemný a spoľahlivý bezpečnostný systém, preto vás prosím, aby ste sa tam ničoho nedotýkali. Mohli by ste totiž spustiť poplach. Okamžite by začala húkať siréna a o pár sekúnd by tu boli policajti. Naozaj, nevymýšľam si, skutočne je tá miestnosť dôkladne strážená. Dokonca vám prezradím, že ten ochranný systém bol nápadom samotného veliteľa mestskej polície.

Už vidím, ako horíte od zvedavosti, čo sa v miestnosti nachádza. Myslíte si, že je tam niečo veľmi vzácne alebo niečo veľmi nebezpečné. Možno budete trochu sklamaní... Vo vitrínke je totiž vystavený iba jeden starý, takmer zhrdzavený kľúč. No keď vám vyrozprávam jeho príbeh, zistíte, že aj takáto na pohľad stará haraburda môže byť cenná i nebezpečná.

Záhada neviditeľného zlodeja

Ráno ma prebudilo búchanie na dvere bytu: „Otvorte! Polícia!”

Polícia?! Hádam som nespáchal nejaký trestný čin? Napadlo mi a rozospatý som sa tackal k dverám.

„Ste pán Radoslav Šalamún?” opýtal sa ma zamračený policajt.

„Áno.”

„V tom prípade pôjdete s nami!”

„Ja!? Veď som nič neurobil! Som nevinný!” protestoval som, ale na policajtovej tvári sa odrazu objavil úsmev: „My sme vás neprišli zatknúť."

„Tak čo odo mňa chcete?”

„Náš veliteľ by sa s vami chcel rozprávať.”

„Ach,” vydýchol som si, „počkajte chvíľku, kým sa oblečiem, a môžeme ísť.”

Ktovie, čo si o mne mysleli susedia, keď videli, ako ma odvádzajú dvaja uniformovaní policajti. Aby som ich upokojil, že je všetko v poriadku, pri nastupovaní do zamrežovaného policajného auta som im zamával. Asi to nepochopili, pretože jedna zo susediek sa vyklonila z okna a zakričala: „Nebojte sa, pán Šalamún, prídem vás navštíviť a prinesiem vám pilník, aby ste sa mohli oslobodiť.”

To som si teda dal. Celé mesto si teraz o mne istotne myslí, že som basista!

„Zdravím vás, pán Šalamún,” privítal ma na veliteľstve mestskej polície obrovský fúzatý chlapisko. „Som kapitán Pendrek. Pán starosta mi o vás veľa rozprával, vraj mu často pomáhate. Tak som vás chcel poprosiť, či by ste tentoraz nepomohli aj nám. Ide o veľmi komplikovaný a tajomný prípad. Iste vám nemusím pripomínať, že všetky informácie, ktoré vám poskytnem, sú prísne tajné.”

„Budem mlčať ako hrob,” sľúbil som veliteľovi a ihneď vo mne ožili moje detektívne bunky. „O čo ide?”

Kapitán Pendrek chvíľku šuchotal akýmisi papiermi a potom zo zásuvky stola vytiahol hrubý spis. „Máme podozrenie, že v meste vyčíňa neviditeľný lupič!”

„Uf,” vyrazilo mi to dych.

„A to ešte nie je všetko. Ten lupič vie dokonca prechádzať aj cez steny.”

To je teda gól! Pred takým lupičom si nemôže byť istá žiadna banka.

„Veru tak,” prisvedčil kapitán. „Už ich vykradol všetky. Dvere a trezory zostali neporušené, ale peniaze zmizli. Rovnako boli vykradnuté i všetky klenotníctva. Žiadne rozbité výklady, alebo vylomené zámky. Všetko bolo tak, ako to večer klenotníci nechali, len šperky boli fuč. Čo na to poviete?”

„Zaujímavé. Vyzerá to, že ide skutočne o veľmi nebezpečného páchateľa. Podnikli ste už nejaké kroky na jeho dolapenie?”

„Prirodzene. Zvýšili sme počet policajtov, ktorí hliadkujú po meste, a na chytenie neviditeľného lupiča sme vypísali vysokú odmenu. No ešte stále ho nemáme,” povedal sklamane kapitán Pendrek a nervózne si poťahoval fúzy. „Mysleli sme, že vy by ste nám mohli pomôcť...”

„To viete, že vám pomôžem,” sľúbil som a hneď som aj dostal nápad: „Čo keby sme na lupiča nastražili pascu? Ukryjeme sa na miesto, ktoré bude chcieť vykradnúť, a prichýlime ho priamo pri čine.”

„Nápad je to dobrý, ale má jeden háčik. Zlodej už vykradol všetko, čo sa vykradnúť dalo. Takže ho už nemáme kam nalákať,” schladil ma veliteľ.

„Omyl! Je tu predsa ešte moje múzeum.”

„Vy by ste...” zahabkal kapitán.

„Samozrejme. Pre dolapenie zločinca urobím všetko. A okrem toho som zvedavý, čo je to za neviditeľného vtáčika.”

Na druhý deň som dal do novín takýto oznam:

Múzeum záhad a tajomstiev

pozýva všetkých obyvateľov mesta

i turistov na výstavu

vzácnych korunovačných klenotov.

Súčasťou výstavy je aj

najväčší diamant na svete.

Výstava sa začína v túto sobotu.

Prirodzene, že som v múzeu žiadne klenoty nemal. Bola to len finta, ako prilákať neviditeľného lúpežníka. Predpokladal som, že žiaden zlodej neodolá takémuto pokušeniu.

V piatok večer, teda deň pred otvorením ohlásenej výstavy, sa v mojom múzeu zišli policajti z celého okolia. Niektorých som ukryl za vitrínky, iných pod stoly, ale bolo ich tak veľa, že zvyšok som musel zamaskovať za muzeálne exponáty. Pán veliteľ vyliezol na najvyššiu skriňu, aby mal odtiaľ dobrý výhľad a mohol celú akciu riadiť. Teraz nám zostávalo už len čakať.

Nastala noc. Mesiac nesvietil, takže tma bola neobyčajne hustá. Čas ako stvorený na zlodejskú výpravu. A skutočne, lupič sa čoskoro objavil!

Najprv sme začuli jeho opatrné kroky a potom sme zbadali, ako sa po stenách múzea mihá skúpe svetielko baterky - zlodejky. Lupič sa zakrádal smerom k nám, pretože si myslel, rovnako ako vy, že klenoty a diamant budú vystavené v najlepšie chránenej miestnosti celého múzea. Už bol celkom blízko...

„Naňho!” zavelil odrazu kapitán Pendrek a zo všetkých strán sa vyrútili policajti. To bola mela. Lupič sa bránil, hrýzol a škriabal, ale policajti boli v presile. O chvíľu ho premohli a pevne spútali.

„Zažnite svetlo, nech sa pozrieme, čo je to za kvietok!” prikázal kapitán Pendrek. Svetlo ožiarilo celú miestnosť a...

Neuveriteľné. Spútaný na zemi neležal žiaden Neviditeľný lupič, ale obyčajný bytový zlodej Jano Pirát.

„Ty?” opýtal sa sklamane kapitán Pendrek.

„Ja!” povedal pyšne Jano.

„Ty si vykradol všetky banky a klenotníctva v meste?”

„Veru ja!”

„Ako? Ako je možné, že si sa dostal do tých najnedobytnejších trezorov?” nechápal veliteľ a ani mne to nebolo jasné.

„Mám totiž magický kľúč!”

Jana Piráta sme odviedli na policajné veliteľstvo a tam nám počas krížového výsluchu porozprával, ako raz na smetisku našiel starý zhrdzavený kľúč. Najprv ho chcel zahodiť, ale niečo mu vravelo, že sa mu ten kľúč môže zísť, a tak si ho nechal. Čo čert nechcel, presne v ten istý deň niekde stratil kľúče od svojho bytu, a tak iba zo zvedavosti vyskúšal, či do zámky nebude pasovať kľúč, ktorý našiel. Čuduj sa svete, pasoval. A pasoval nielen do Janových dverí, ale do všetkých dverí v meste. Jano Pirát to ako správny zlodej samozrejme využil. Vtedy sa začala jeho kariéra Neviditeľného lupiča, ktorý bez problémov dokáže vylúpiť každú banku, každé klenotníctvo, a nemusí pri tom rozbíjať trezory a vylamovať zámky. Všade sa totiž dostal vďaka magickému kľúču.

Našťastie sme ho chytili včas a poslali ho tam, kam patrí - do chládku. Viac už kradnúť nebude. Peniaze a šperky sme vrátili ich majiteľom, ale magický kľúč som si nechal ja. Musel som však sľúbiť veliteľovi mestskej polície, že ho budem strážiť ako oko v hlave, aby ho už nikto nikdy nemohol zneužiť.

Z knihy:

Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev