Ako sme mali hosťa a ako ŤUKŤUK pišťal

Ráno som sa zobudil na čudný šramot pri mojej posteli. Pomaly som otvoril jedno oko, ale druhé som už otvoril rýchlo. Tukťuk ležal na zemi a plazil sa ako had.

„Stalo sa ti niečo?” ustráchané som sa ho opýtal. „Nie, iba sa hrám.”

„Na hada?”

„Čo si?!" pobúrené povedal Tukťuk, „na Indiána!” „Práve pod mojou posteľou?!”

„A kde inde? Sledujem tu stopy. Pozri sa.” Tukťuk si po indiánsky sadol a ukázal na podlahu.

Zohol som sa. Naozaj, v hrubej vrstve prachu pod mojou posteľou som zbadal drobné šľapaje.

„Čo to môže byť?” opýtal sa Tukťuk, keď videl môj udivený pohľad. Nebudú to baktérie? Čo ak ťa opäť prišla navštíviť Nádcha.”

„Hlúposti!” nesúhlasil som. „Po prvé, tohto roku tu už bola, a po druhé, baktérie nemajú nožičky, preto nerobia stopy do prachu.”

Zliezol som z postele a sadol som si k Tukťukovi. Chvíľu sme mlčky sedeli a tuho premýšľali. Na nič sme však neprišli.

Jedno je isté, v byte máme tajomného hosťa," ukončil naše premýšľanie Ťukťuk a dodal, „poďme sa najesť, lebo som z toho stopovania akosi vyhladol. Dnes robíš raňajky ty.”

Mal pravdu. Musel som vstať zo zeme a pobrať sa do kuchyne. Tukťuk šiel tesne za mnou. Bol asi skutočne veľmi hladný, lebo si na raňajky rozkázal veľký krajec chleba s maslom a nie iba pomaranč, ako to býva u Tukťukov zvykom.

Vzal som z chladničky maslo a chystal som sa vybrať aj chlieb. Keď som však otvoril skrinku, do ktorej odkladáme pečivo, vnútri čosi zarachotilo a niečo sivé vybehlo von.

„MYŠ! MYŠ!” vykríkol Tukťuk a vyskočil na stôl. „Myš! Myš! Myš!” neprestával kričať.

 

„Vidím, nemusíš mi to toľko opakovať,” upozornil som ho. „Radšej zlez dole, po stole sa neskáče.”

No Tukťuk ma vôbec nepočúval, držal sa za hlavu, a ziapal: „Myš! Myš!” a v prestávkach vysoko pišťal. Pochopil som, že si s ním neporadím, preto som si sadol na stoličku a čakal, kým prestane. Prestal, ale až o päť minút. To nám už sused Klofák búchal na stenu.

„Teraz mi povedz, čo si to robil?!”

„Nič, normálne som pišťal,” pokojne odvetil Tukťuk. Videl som to v telke. Tam tiež jedna ženská vyskočila na stôl a pišťala, keď zbadala myš.”

Zhlboka som si vzdychol. Stále tvrdím, že z televízie mäkne mozog. „Pozri sa! To bola ženská. Ale ty si Tukťuk a takému sa nepatrí skákať po stole a pišťať, keď vidí myš.”

„Nie?” Tukťuk zostal vykoľajený, „a ja som si myslel, že sa to musí.”

„Nemusí.” Vysvetlil som mu, že po stole skáču len tí, ktorí sa myší boja.

 

„Máš pravdu, ja sa myší nebojím,” súhlasil Ťukťuk, ale potom dodal, „aspoň si to myslím. Problém je v tom, že som ešte žiadnu myš zblízka nevidel.”

Už som sa chystal na to čosi povedať, no Tukťuk ma predbehol: „Chytíme ju!”

Nápad to bol zaujímavý. Ale ako ho uskutočniť? Klepec sme použiť nemohli, lebo Tukťuk ju chcel chytiť živú.

„Mohli by sme ju skrotiť...” navrhoval.

Dobre si ešte pamätám, ako Ťukťuk krotil topánky a aké z toho potom boli problémy, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Nepokazím mu radosť.

„Ráno by nám do postele mohla nosiť papuče alebo noviny,” fantazíroval Tukťuk.

„Si normálny?” nevydržal som, „taká malá myš a také veľké noviny.”

„Veď by nám nosila len malé noviny, iba také novinky alebo klebety,” vynašiel sa Tukťuk.

Dumali sme, ako myš ulovíme. Vylúčili sme udicu i sieťku na motýle, aj kovbojské laso a uspávaciu injekciu. Celkom sa mi pozdávala jama ako na mamuta, ale v kuchyni sme ju nemali kde vykopať. Tukťuk síce navrhol, aby sme ju vykopali na dvore a potom preniesli dnu, ale ani to nevyšlo. Jama sa nám po ceste rozsypala. Zdalo sa, že myš sa nám asi chytiť nepodarí, a my sme z toho začali byť zúfalí. A keď sme boli takí zúfalí, že zúfalejší sme už ani nemohli byť - myš sa chytila sama. Vlastne nechytila, spadla do umývadla.

„Asi chcela zjesť moje pomarančové mydlo,” špekuloval Tukťuk.

Myš spadla dnu, a von už nedokázala vyliezť.

Tukťuk bol nadšený, stál pri umývadle, nechcel ani raňajkovať, usmieval sa na chytenú myš a robil: „Pi, pi, pi, pi...”

„Vysielaš v morzeovke?” skúšal som hádať.

Tukťuk sa div neurazil: „Nepočuješ, že sa s ňou rozprávam?!”

Skutočne mi to väčšmi pripomínalo morzeovku alebo pokazený telefón, no nechal som ho tak.

Keď už nevládal pípať, rozhodol sa, že začne s krotením a výcvikom. To nosenie novín myslel skutočne vážne.

„Idem jej ukázať, kde je novinový stánok,” vyhlásil, zobral myš a vybehol na ulicu.

Bol som zvedavý, ako sa to celé skončí.

A skončilo! O chvíľu prišiel Tukťuk späť, smutný a bez myši.

„Čo sa stalo?”

„Ušla.”

„Nehovor a ako?” vyzvedal som ďalej.

„Normálne,” nebolo mu veľmi do reči, „spočiatku prebiehalo všetko podľa plánu. Ukazoval som jej cestu. Pomaly, aby si ju dobre zapamätala. Keď sme prišli k stánku, predstavil som ju pani predavačke. Trochu píšťala...”

„Tá myš?” prerušil som ho.

„Nie, tá predavačka. Možno by aj vyskočila na stôl, ale v novinovom stánku žiaden nebol. Potom som kúpil jedny noviny a dal som jej ich ovoňať.”

„Pani predavačke?”

„Ale nie, myši predsa. Noviny som položil na zem a vedľa nich myš. Chcel som ju naučiť, ako ich má chytiť do papuľky. Aj som jej to dvakrát ukázal. Ale ona si noviny vôbec nevšímala, len sa poobzerala dookola a zrazu frnk, zmizla preč.”

Mlčali sme a bolo nám smutno.

„Možno sa vráti, keď si jej tak dôkladne ukázal cestu.”

„Myslíš?” Tukťuk ožil.

„Určite!”

„Budem ju čakať!” sľúbil Tukťuk a šli sme obedovať, lebo raňajky sme v ten deň už nestihli.

Myš sa zatiaľ nevrátila, pretože jej stopy sme v prachu viac nenašli. Alebo sa možno aj vrátila? Teraz mi svitlo, veď ja som ten prach pod posteľou už poutieral! To nič, napadá nový.

Z knihy:

Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali

Peter Karpinský

(03.11.1971)

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa próze a poézii a z teoretického hľadiska i komiksu. Je vedúcim Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológia, rétorika a dejiny a teória komiksu) a šéfredaktorom literárneho zábavníka pre chlapcov a dievčatá – Zips. Členom literárneho klubu je od roku 1994.

Ocenenia

Laureát súťaží Literárny Zvolen, Jašíkove Kysuce, Rubato ´98, Poviedka 2003 a Moravský festival poézie. Získal tiež mimoriadnu cenu poroty v súťaži Slovenska poviedka ´97, Prémiu ceny Ivana Krasku za debut v roku 1998, cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu – 2001, 2007, 2011. Cenu dieťaťa 2011 na 7. roč. lit. súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. V roku 2010 bol finalistom súťaže Anasoft Litera.

Publikoval

Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Vlna, Literika, Bibiana, Knižná revue, Slovenský rozhlas a v zborníkoch literárneho klubu., naposledy PARNAS (2016).

Vydal

Zbierku poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1997), knihy rozprávok Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali (Mladé letá, Bratislava 2001), Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (Mladé letá, Bratislava 2007), knihu poviedok Nanebonevzatie (Pectus, Košice 2009), knihy rozprávok Sedem dní v pivnici (Perfekt, Bratislava 2011), Kde asi rozprávka býva (Perfekt, Bratislava 2013) a knihu povestí Skala útočiska (FAMA art, Spišská Nová Ves 2013), knihu poviedok pre deti Adela, ani to neskúšaj! (2016) a knihy rozprávok Teta Agáta a jej mačacia sedmička (Perfekt, 2017), Med z ľadových kvetov (Perfekt, 2019). Je autorom cyklu rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (2004), cyklov Celestín (2009), Povesti zo Spišskej Novej Vsi (2011), Príbehy o bratoch Konštantínovi a Metodovi (2013) a rozhlasových rozprávkových hier Koruna času a modrá koza (2000), Med z ľadových kvetov (2005) a Diablova skala (2011) a rozhlasovej hry pre mládež Adela (2015). Pre Slovenskú televíziu napísal scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí Spišský Štvrtok (2010) a Mikova (2011). Je zostavovateľom antológie súčasnej slovenskej prózy 5x5 (2011) a anglickej antológie slovenskej prózy The Dedalus Book of Slovak Literature (2015). Napísal monografiu Spojky a spájacie prostriedky v slovenčine (2013) a Poetika komiksu v texte a kontexte (2014).

Ukážky z tvorby pre rozhlas