Dvere

Povedľa prebehla jašterička. Tak rýchlo, až sa zdalo, že sa nožičkami vôbec nedotýka rozpáleného piesku.

Muž si ju však nevšimol. Nevnímal, čo sa deje okolo neho. Iba nehybne sedel a uprene sa díval na dvere. Už mnoho rokov, počas ktorých sa mu v kostiach a kĺboch pomaly usádzal jemný prach púšte. Keď sa predsa len niekedy pohol, pociťoval v celom tele obrovskú, pálčivú bolesť, no i tak svoje miesto pred dverami neopustil. Horúci vietor sa doňho opieral a obrusoval ho ako kameň. Odnášal drobnučké kúsky jeho tela a rozsieval ich po nekonečnej púšti. Slnko mužovi vybielilo vlasy a spálilo kožu. Z večnej žiary nebeského ohňa bol už takmer slepý. Slzy, ktoré mu kedysi tiekli, keď sa bez žmurknutia pozeral na dvere, mu už dávno vyschli, ale aj tak neodvrátil pohľad.

Jedlo a vodu mu raz za týždeň priniesla karavána, ktorá prechádzala okolo. Hoci vietor každý deň menil tvár púšte a neustále premiestňoval piesočné duny, muž ostával pre pocestných neomylným orientačným bodom. Boli mu za to vďačný a on tam sedel s prekríženými nohami a uprene sa pozeral na dvere.

Istého dňa však kupci z karavány našli muža mŕtveho. Ešte stále sedel, no jeho oči sa už dívali inam. Vtedy z jednej ťavy zostúpil chlapec, vzal mužovo vyschnuté telo a zahrabal ho do piesku k ostatným. Potom si sadol na jeho miesto a uprene sa zahľadel na dvere v nádeji, že sa raz otvoria.

Spišská Sobota

Bol mesiac plný
ako nedopitý pohár
neba.
Bol piatok,
večer nad mestom,
kde svätý Juraj
zabil draka.
Bol deň a noc
a na šiesty mi
Pán Boh stvoril
teba.
Bol mesiac
ako odstrihnutý
necht.
A všetko bolo
nad mestom,
ktoré ani nevie,
že v ňom som.

Getsemanská záhrada

Som podbeľ, vravím,
Sedmikrások,
si moja
Getsemanská záhrada.
Raz som ti dokonca chcel
na okraj zošita
napísať:
voniaš.
No nenašiel som
dosť odvahy.
Som podbeľ
a ako taký
nemám ceny,
som podbeľ
jarou pobláznený.
Som podbeľ,
ale ty si púpava.
Snáď mi to všetko
iba takto pripadá,
som podbeľ
a ty moja
getsemanská záhada.

Zrkadlo

„Ach, aké som krásne,“
povedalo zrkadlo,
keď sa pozeralo
na ružu.