Kráčal po ulici, o ktorej sa mu každú noc snívalo. Boli na nej tie isté domy a tie isté obchody ako v jeho sne. Zo svojho sna poznal všetkých žobrákov, ktorí tu kľačali pri múre a prosili o drobné i spotených čašníkov pobehujúcich v záhradných reštauráciách.
Ak by teraz zavrel oči, mohol by ísť poslepiačky a nevrazil by do žiadneho stĺpa, vyhol by sa novinovým stánkom a kvetináčom, o ktorých vedel, že sú v nich vysadené sirôtky, ktoré celý rok fialovo kvitnú. Nemusel sa dívať ani do výkladov a tušil, že práve prechádza okolo klenotníctva, či okolo predajne suvenírov – za sklom sa tam naňho usmievali sadrové figúrky trpaslíkov, kľúčenky v tvare žabiek a ružové slony.
Po celý čas, kým kráčal po ulici, čakal, že pochopí, prečo sa mu ulica neustále vracia do snov. Pomaly došiel na námestie, do ktorého ulica ústila. A stále nič. Vrátil sa teda späť na jej začiatok a celú cestu zopakoval ešte raz.
Pod nohami cítil hrboľaté dlaždice, započúval sa do hluku a vravy ľudí vychádzajúcich z útulných kaviarničiek. Do nosa mu udrel štipľavý pach koní, ktoré tade pred malou chvíľou viezli turistov. Z diaľku k nemu doliehal zvuk zvonov odbíjajúcich celú hodinu. Všetko bolo presne tak, ako si to pamätal zo sna. Opäť došiel na námestie a znovu sa nič nestalo.
Po chvíli čakania sa posadil na lavičku a zadíval sa na fontánu, ktorá sa vypínala v strede kamenného nádvoria.
Na fontánu si sadol havran. Z veľkej žulovej misy sa napil vody. Zohol hlavu, omočil zobák a potom sa obzrel okolo seba. Znova sa napil. Vedľa neho stáli kamenné nymfy, už trochu zostarnuté – zelené od rias a čierne od dažďa. Hlava medúzy dávila vodu.
Havran odletel, no po chvíli sa vrátil znova a tentokrát sa vo fontáne začal kúpať. Prskal okolo seba vodu, až kým si opäť nesadol na okraj kamennej misy. Otriasol sa ako pes a rozprestrel krídla oproti slnku. Potom vzlietol.
Kým krúžil nad parkom, na chodník z jeho peria stekala voda. Na koho kvapky padnú, ten zhavraneje...
Svetlo pomaly začalo tmavnúť, vzduch sa ochladil. Muž vstal z lavičky a sklamaný sa vybral späť do hotela. V izbe vybral zo zásuvky nočného stolíka diár, do ktorého si zapísal: „Dnes sa opäť nič nestalo.“
V noci sa mu ulica prisnila zasa.

Nedeľa
Dážď za oknom
vrká ako holuby
a na balkón mi
sivomodrá melanchólia
zniesla vajce.
Čakám,
čo sa z neho
vyliahne.

Ty ležíš
na gauči – na strope
počítaš
hviezdy.
V kuchyni píska
čajník
ako výpravca,
to mi odchádza
ďalší vlak.

Ráno
Slnko
na oblohe
pozobalo všetky
hviezdy
a budík
ukazuje
štvrť na dnes.
Stoličky
sa ešte ospanlivo
túlia k stolu,
keď im
na raňajky varím
čierny čaj.
Záclona
mi v prievane
zamáva na rozlúčku
a ja odchádzam
do ďalšieho dňa
(bez teba).