xxx

Stavia si šibenicu

a pletie povraz.

Noc je jasnovidná,

kukučka v hodinách

nezatvára okná

a mne bosej

preskakuje

vždy,

 keď ohnem

chrbát pre triesku

z toho šibeničného dreva,

aby nikoho nebolela.

Človek

Kráčam v protismere

hodinových ručičiek

až ku Otcovej túžbe

nebyť sám.

More piesku  je spúšť.

Po jednom zrnku opúšťam

túto nenapojenú ilúziu.

Nechcem ťa sklamať.

Zabilo  by ma

zmúdrieť naraz.

Žena

Patrím si

ako ticho k noci.

Sama na pobreží

hladkám svojim tretím okom

oceán.

Piesok beží,

veľryba uspáva mláďa

námesačnou piesňou.

Hlboko

pod hladinou

tma.

Sám

mužský vietor

prehovára moje kroky

na nové zrodenia.

Zabíjanie kohúta

Sekerou odklepnuté.

Všetky ranné budenia

za jeden večný spánok.

Pripíjanie červeným.

Zatvrdnutá hlina

si s ním nepotyká.

Bezhlavo

ju prehrabáva ostrohami

v snahe obmäkčiť.

Nakoniec

iba s ním

si zaspieva

poslednú

do neba volajúcu

tieseň.

Do nekonečna ma skúšaš

Nemám už silu

odvaľovať kamene.

Ten prúžok svetla

na stuchnutej dlážke

je všetkým,

čo o sebe vieme.

Zapadne to

za prvou horou

aj bez spovede.

Do oka v štrbine,

čo v noci nespalo,

sa ráno stúli chlad.

Prikryjem ho dlaňou,

aby si to na mne

nepoznal.