xxx

Tak prenikavo sneží pokoj,

že ťa mám na krajíčku.

 

Už môžeš.

Už sa mi pravda nezahmlieva.

 

Na dlani

jedna čisto biela.

 

Od mala.

 

Pán Boh nám pomáhaj!

 

 

xxx

Zmestíš sa celý

do jedinej kvapky.

 

Do nekonečna.

 

Už by som rada trochu ticha.

 

Líška pod stromami

nie je večná,

iba stále viacej pýta.

 

Na všetko sa môžeš!

Iba bráničku zamkni.

 

Ušla by som

za počiatok

tejto oklamanej pravdy.

 

 

xxx

Naposledy

ma spovedal hluchý kňaz.

 

Musela som

svoje hriechy

vykričať,

aby mi bolo odpustené.

 

Všetky som priznala.

 

Až na ten jeden,

ktorý zo mňa robí

sväticu.

Mária Jankalová-Vaškovičová

(06.04.1962)

Žije v Gelnici, je samostatne zárobkovo činnou osobou, venuje sa poézii. Členkou literárneho klubu je od roku 1982.

Ocenenia

Viacnásobná laureátka Wolkrovej Polianky a iných literárnych súťaží.

Publikovala

Nové slovo mladých, Slovenské pohľady, Romboid, Dotyky, Literárna príloha Smeny, Literárny týždenník. Okrem iných zborníkov aj v zborníkoch klubu PARNAS (2016) a Priúzko (2021).

Vydala

Zastávka na znamenie (Bratislava, Smena 1990), Napospas vetru, vode (Levoča, Modrý Peter 1996), Smädné studne (Spišská Nová Ves, FAMA art 2017).