Zelené diamanty

Vôňa po cesnakovom koláči sa nasťahovala do mojej izby. Tme sa nepáči, že je tu, ale mne je to jedno. Musím sa na to povzniesť. Dnes sa ťa chcem niečo opýtať. Bude to ťažké. Prstom som urobil začiatok cesty do prachu sediacom na tvojej fotke.

„Vieš vždy som mal pocit, že všetko sa vojde do bieleho kamienka. Nechcel som byť iným akým som. Dal som do toho všetko čo cítim, všetko čo by som chcel skryť do dlane a potom ti to tíško podstrčiť pod vankúš...„

Ako rýchlo sa zarosilo okno. Oprel som oň spotené čelo a chladil horúce slová. Pomaly prstom prechádzam po nadýchaných spomienkach. Pri jednej sa zastavím ...

„Keby sa ti mal splniť sen. Čo by to bolo?”

„Chcela by som lietať.”

„Lietať?”

„Zaletela by som na koniec sveta.“

„A to je kde?“

„Tam... tam kde by nikto nebol, len ja a... vietor.“

„Čo by si tam robila?“

„Čakala.“

„Na čo?“

„Kedy ťa vietor prinesie a ty sa ma opýtaš ...“

Odchádzam od okna a nechávam ťa zmiznúť. Aké je tu ticho. Aj cesnakový spoločník zistil, že dnes tu nebude žiadna zábava. Nebudem ho trápiť. Vraciam sa k miznúcej minulosti a púšťam ich do chladnej noci.

„Navždy to ostane vo mne. Nerozoznávam čas predtým a čas potom. Skúšal som nájsť inú cestu. Pozri kam som došiel. Pozri, to som ja. Dotkni sa ma. Chcem cítiť tvoju vôňu a zatvoriť pritom oči. Chcem, aby vietor prišiel práve teraz...“

To vaše strieborné ticho by ma malo upokojiť. Keby aspoň jedna z vás prehovorila. Vždy som si myslel, že máte väčšiu moc. A vy. Všetko si nechávate pre seba. Pamätáte sa, keď sme vám pomáhali strážiť celú noc ...

„Myslíš si, že ich niekto niekedy spočíta?“

„Možno raz hej, ale to by mu museli dovoliť.“

„A čo keby to dovolili nám? Naša hviezda!“

„Ty vieš, ktorá to je?“

„Viem, pozri ...“

„Ako vieš, že je to ona?“

„Cítim to ...“

Vložil som hlavu do dlaní a pozoroval ich pomedzi prsty. Tie chýbajúce časti som si nevedel domyslieť. Keď som ruky odtiahol preč zdalo sa mi to také cudzie. Akoby to nebolo to, čo som tam videl predtým. Zľakol som sa. Vytiahol som z vrecka zapaľovač a poprosil o pomoc. Dodal mi odvahu. Vrátil som sa na začiatok cesty ...

„Keď pozerám do tvojich očí vidím čo som hrdo odmietal. Boli prvé čo som si na tebe všimol. Zelené diamanty na mojom nebi. Čakám vietor aby som mu povedal, že už som to pochopil. Mám už iba tvoj obraz a cesta v prachu vedie rovno cez tvoje oči. Vidíš ani tma tomu nemohla zabrániť. Už sa mi chveje hlas a ťažko sa mi dýcha. Nechcem hrať divadlo, lebo to by bola potupa. Je to pravda. Keď pozerám do tvojich očí... sú prázdne... A ja sa ťa už nikdy neopýtam prečo...„

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).