Indiánsky poklad

Keď ma susedia volali sopľavý fagan strčil som im mačku do kanvy. To boli časy. S Paľom sme chodili do výbehu na farmu. Skúšať kradnúť kone. Akože. Vyskočili sme na zábradlie a zadrapený do seba bojovali s rovnováhou. Vedel ich prilákať takými zvukmi, že som niekedy neveril vlastným ušiam: „Kche, kche, kche!“, a už to išlo.

Chytil som sa nerozčesanej hrivy až mi zbeleli hánky a po indiánsky vyskočil na široký chrbát. Náčelníci nás zdravili mávaním rúk a už z diaľky na nás pokrikovali. Ešte viac som sa vystrel. Perá mi viali a ... a zrazu sa náčelníci premenili na banditov.

„Amerika, Čína, Severný pól ...“, ukazovali sme si modriny v starej stodole a kuli novú výpravu. To bola naša indiánska základňa. Smolou natreté drevo, staré seno a zhrdzavený kohút na streche spieval svoje hity. Liezol nám tým na nervy, ale nik sa neodvážil hore. A kamene boli pre neho ako potlesk. Ešte viac sa nadul a plašil vrabcov a inú čvargu. Na druhej strane nám týmto pomohol. Nikto sa nedozvedel o našich tajomstvách.

Aj vtedy večer ...

„Dneska si dáva rozcvičku čo? Plecháč pokrivený asi sa chystá na koncert“, uťahoval si z nášho speváka Paľo.

„Asi do opery alebo do telky“, napadlo ma, že vlastne ani neviem ako to v takej opere vyzerá, ale Paľo my to hneď vyjasnil.

„Prd do opery! Tam chodia len orchestre. Ja viem kam ide.“

„Kam?“

„Kamoško to budeš čučať. Ja som prekukol toho hrdzavca.“

„Nenaťahuj a vrav“, vstal som a krúžil okolo neho ako lietadlo.

„Kamoško on ide na loď.“

Lietadlo havarovalo, ale pilot našťastie prežil.

„Si cvok. Na loď ... to len teba môže napadnúť“, hodil som sa do sena. „Poďme vymyslieť ako ho odtiaľ dostaneme a konečne podstrčíme starej Polkovej do kurína. Ha?“

„Jasné ty chytrák, ale toho cvoka odvoláš!“

Paľo zavelil do útoku a začala sa bitka. Váľali sme sa po sene a mlátili hlava nehlava. Keď sme už nevládali dýchať, zakopala sa vojnová sekera. Skončilo to vždy hurónskym rehotom a indiánskym jačaním. Zovšadiaľ nám trčalo seno a myši nás hodnotili, ktorý by bol lepší strašiak do maku a ktorý do kukurice.

Ale ...

Ale vtedy to bolo inak. Začali sme lapať po dychu a zrazu Paľo zamraučal ako starý kocúr.

„Čo je? Čo sa ti stalo?“, zľakol som sa.

„Niečo ma uhryzlo.“

„Nevymýšľaj, čo ťa tu mohlo ... akurát tak, žeby duch“, rozrehotal som sa.

„Chumaj. Naozaj, nekecám.“, ukázal mi chrbát a na ňom červený fliačik.

Tisíckrát sme sa mlátili a tisíckrát sa nám nič nestalo. Noc sa pomaly začala hlásiť do zmeny. Rýchlo sme začali hľadať útočníka. Ani sme si to neuvedomili, ale odhádzali sme všetko seno a dostali sa až ku zadnej stene stodoly. Po nepriateľovi ani stopy. Naraz hrdziak spustil kvílivú áriu. Naše oči vyplašene pozreli tým smerom a v tej istej stotine sekundy to pod nami zaprašťalo. Neviem kedy sme sa prebrali, ale tma nás mala v pasci.

„Nemáš oheň?“

Paľovi drkotali zuby ako rapkáč vystrihnutý z prázdneho jogurtu, čo sme si dávali medzi špice na zadné koleso bicykla. Bolela ma ruka a koleno. Škrt zapaľovača rozbil tmu a vtedy som bol šťastný, že vidím môjho indiánskeho brata. Trochu mu tiekla krv z pery, ale žil.

„Čo budeme robiť?“

„Neviem. Posvieť kde to sme.“

„Skoro som sa posral ...“

„Aj ja kamoško, aj ja ...“

„Pozri hore.“

„Nechápem ...“

Sedeli sme medzi zlomenými doskami asi dva metre pod zemou. Okolo boli nejaké popísané plechové skrinky rôznych veľkostí. Tučné demižóny v prútených košoch a niekoľko vriec s nečitateľným nápisom. Pár prázdnych fliaš a lampáš.

Fungoval. 

Spravili sme si prehliadku kostí a bez dychu sa dali na prieskum. Keď sme vypáčili uzávery skriniek neverili sme vlastným očiam. Boli tam náboje, tabak, papierové peniaze a dva naozajstné pištole. Na chvíľu nám prestal biť zvon v hrudi a potom sme na obidva prisahali.

Odnesieme si to do večných lovísk.

Pátranie pokračovalo. V demižónoch bola nejaká ohnivá voda, lebo keď Paľo pričuchol tak mu skoro oči vypučilo. Vrecia sme neotvárali. Dohodli sme sa, že zajtra budeme pokračovať, aj tak bolo už neskoro.

Tajne sme dúfali, že objavíme nejaké dvere a ktovie čo ešte.

Vyštverali sme sa von. Mesiac svietil na cestu a netopiere nás poháňali domov. Ešte šťastie, že sme mali prázdniny. Aj tak sme svoje vyfasovali. Ja za roztrhané koleno a Paľo za tú rozbitú peru. Neverili mu, že sa s nikým nebil. Svoj výpravu za indiánskym pokladom sme museli odložiť o tri dni.

Slnko sa chystalo na pivo a my sme vyzbrojený vyrazili k nášmu posvätnému miestu. Pred rozškerenými dverami sme zastali. Chceli sme sa opýtať hrdzoša či to niekomu nevyzradil.

Pohľad na prázdny špic stodoly nás však priviazal o mučenícke koly. Bola to naša najdlhšia noc. Objavili sme ešte tri podzemné skrýše. No po hrdziakovi ani stopy.

Cestou domov nás prenasledovali dve rozhodnutia. Prezradíme to a budeme slávni, alebo sa o tom nik nedozvie a budeme pátrať ďalej. V tú noc som nemohol zaspať. Zdalo sa mi, že stará stodola nám chce ešte niečo povedať. Moje úvahy prerušil signál, ktorý poznajú len jedny prsty. Otvoril som okno.

„Paľo?“, šepol som do striebornej noci.

„Poď dolu! Rýchlo!“

„Nemôžem.“

„Musíš!“

Prehodil som cez seba neviditeľný plášť a šuchol sa okolo spálne. Pri vchodových dverách sliedila susedova jednooká mačka. Neprezradila nás. Opreli sme sa do bičujúceho vetra a vyrazili smerom k pokladu. Niekoľko metrov pred nás zastavilo svetlo prenikajúce cez škáry stodoly. Boli sme si istí.

„Ja som to ... ja som to vedel, ja som to vedel ...“, triasol sa mi hlas.

„Prd si vedel až teraz to vieš“, Paľo mi zapchal ústa a šepkal do ucha. „Nech sa stane čokoľvek ... nech sa stane ... musíš byť pripravený. Ak bude veľmi zle utekaj a neobzeraj sa.“

Celý čas čo sme sa plazili k stodole som si dookola opakoval: „... utekaj a neobzeraj sa ...“

Keď sme sa nosmi dotkli zasmoleného dreva, začuli sme hlasy. Zrazu sa v škáre zjavila zarastená potkania tvár s deravým klobúkom na hlave. Chrapľavým hlasom sa vyhrážal a šermoval jednou z našich pištolí.

„Keď sa naseriem tak uvidíš. Myslíš si, že bez teba si neporadím? Tak to sa mýliš.“

Z diery, v ktorej sme ešte pred pár hodinami snorili sa ozval ďalší kumpán.

„Len pomaly, pomaly. Bezo mňa by si našiel akurát tak toho pokriveného kohúta a nie toto“, vyhodil strieborný podnos, ktorý tancujúc pristál pred nohami pištoľníka.

Ten si odpľul a odkopol ho preč.

„Kašlem ti!“, vytiahol cigaretu a zapálil si.

Zadrapil som nechty do Paľovho ramena až sykol od bolesti.

„Majú ho ... a majú všetko“, držal som hnev na uzde.

„Musíme počkať kým neodídu, vidíš čo je tam za bohatstvo?!“, upokojoval ma Paľo.

„Nemôžeme čakať, musíme niečo urobiť.“

„A čo? Veď majú pištole, prestaň panikáriť. Daj na mňa.“

„Si posera!“

„Ty debil, chceš aby nás postrieľali?!“, posledné slovo zazvonilo do noci a nečakane odistilo pištoľ potkanieho ksichtu.

Pomedzi žlté zuby začali prskať sliny a nadávky. Z diery vybehol aj druhý a jeho krik nám prenikal až do špiku kosti.

„Nesmú nám ujsť! Strieľaj! Strieľaj!“

Srdce mi bilo na poplach, ale nohy zrástli zo zemou. Paľo ma ťahal za rameno. Videl som ako mu kričia oči a slzy kreslia čiary po čiernej tvári. „Utekaj, utekaj!“, vytrhol ma z pazúrov podzemných démonov strachu a do nôh mi začala prúdiť teplá krv. Vyštartoval som do tmy. Paľo bežal blízko mňa. Počul som fučanie jeho deravej topánky. V momente keď som sa chcel obzrieť za rozškerenou potkanou papuľou, tresol výstrel. Do hlavy sa mi nahrnula všetka krv z tela a sliny sa miešali so slanou piesňou večera. Zatvoril som oči a nevnímal kam ma hnalo bubnovanie srdca. Chcel som zabudnúť na dnešný deň. Prebudiť sa doma v posteli a vyhodiť ten sen von oknom. Začal som cítiť ako mi horia lýtka. Zakopol som o niečo a zahryzol sa do hnijúceho konára. Kde je Paľo?

Noc sa my vysmievala a sovy mlčali. Pozrel som na oblohu. Mesiac sa ešte viac prikryl perinou a chrápal tak, že hviezdy tancovali nečakaný nočný čardáš.

Je koniec. Vyplakal som všetky zásoby síl. Pritlačil som si kolená k hlave a splynul z touto zasmolenou nocou.