Udreli mrazy a bude horšie. Kultúrnik musí kúriť. V robote číslo jedna už má na to techniku, modernú kotolňu, žiadna sekera ani motorová píla. V robote číslo dva kúri pomaly a bez stresu, naštiepaným drevom, mäkkým i tvrdým, čo si navláčil minulý rok na jar z Čertovej hory.

Školení kultúrnici v prvej robote píšu projekty a musia mať na to vytvorené patričné podmienky, nie platové, tie vytvára niekto iný tam kdesi od stola na vyššom poschodí. Ako vraví ich kolegyňa, ktorá im umýva šálky od kávy aj záchod po káve: „Robotníci, čo držia kultúru nad vodou.“

Ale kultúra to nie sú len pôžitky, ako zvykne vravieť školeným vedúca číslo jedna. V prvom rade sa musia dodržiavať pravidlá, aby sa mohli plniť tie vyššie pravidlá, ktoré platia pre tú vyššiu kultúru, štátnu, národnú, kultúru pravidiel, príkazov a zákazov. Treba byť dôsledný, vypisovať poriadne tabuľky, papiere aj tú dochádzku, dodržiavať časy, zapisovať, podpisovať, žiadať, dokladovať, vyhodnocovať, vyplňovať, tlačiť, prefocovať, plánovať, reagovať, volať, kontrolovať, a na všetko si pýtať písomné povolenie, tak sa to má robiť, tak ako to robí ona. Nebude to viackrát opakovať. A nebude im viackrát púšťať platňu o tom ako sa tu majú dobre. Dobre?!

Školení sa hrbia na vyšúchaných sivých stoličkách, spotené podpazušia plnia otrávený vzduch v úzkej zasadačke v podkroví. Teplota za oknom klesá každou minútou. Z komína vyletujú iskry a skáču po popraskaných šindľoch.

„Tak to má byť a tak to bude!“ – pridáva sa na porade vedúca číslo dva. Doporučuje vedúcej číslo jedna, že s podriadenými treba urobiť rázny poriadok, pohroziť im porušením pracovnej disciplíny, výpoveďou a hotovo!

Gélové nechty zapisovateľky kmitajú po klávesnici a zaznamenávajú každé slovo, preklep aj kyslé povzdychnutie. Páči sa jej to, neviditeľné písmená jej tancujú na perách a obočie vykrúca ako pri čardáši. Aj ona raz bude vedúca. Vedúca číslo tri.

Vedúca číslo jedna si začeše prefarbené blond vlasy za uši, vytiahne husí krk spomedzi ramien a pozrie na podriadených. Bude to dobrý rok, strana bude spokojná. Kultúra v tomto regióne žije len vďaka nej.

Zrazu ju strasie, kdesi na zátylku ju oziaba husacina. „Čo nekúrime?“, švihne zrakom na vedúcu číslo dva.

V robote číslo jedna bude horšie, po mrazoch prídu záplavy, po nich sucho a na jeseň nové pravidlá. V robote číslo dva si kultúrnik s radosťou zaspieva, na jar zakvitnú trvalky, v júni oslávi slnovrat a bude chystať drevo na zimu, teší sa aj na vrchol jelenej ruje, pestrofarebné javorové listy až pokým sa opäť nevydá po vlčích stopách na vŕzgajúcom bielom koberci...

Po mesiaci sa predpoveď naplnila. Oteplilo sa. Február si pre tento rok prichystal na karneval kostým Apríla. Kultúrnik preglgol na sucho, vie že ešte opäť prituhne a na Veľkú noc bude stavať snehuliaka. Tento mesiac však nevypije ani slzu, je to tradícia, síce nie tradične národná, ale vždy bol tak trochu iný, ako sa dnes z tej druhej strany hlasno ozýva a búcha päsťou do stola: „To je on, ten provokatér, farizej, bezbožník, hrdina a liberál!“

Kultúrnik prestal v robote číslo jedna kúriť. Sedí vo svojej kotolni a sleduje ako oheň v peci vyhasína. Snehová torta, ktorú si šetril na oslavu s kolegami sa roztopila. Už nebude žiadna oslava, bude trpká rozlúčka. Vedúca číslo jedna si ho predvolala na pichľavý koberček. Vedel, že je zle, no nič iné ani nečakal. Nastavenie zrkadla bolí, urazené egá bodajú za krkom a kazia im imidž. Musia sa brániť a musia mu ukázať, kto je tu pán. Vedúca číslo jedna sa dobre pripravila, má predsa svoj poradný tím. Povolala posily, štyri na jedného. Treba ho poriadne zatlačiť na dno, ako kapustu v sude. Vedúca číslo dva nečaká, vyzúva ponožky, šliape tvrdo, kropaje potu jej stekajú po čele, kapustné listy sa dusia pod bosými chodidlami. Vedúca číslo štyri pridáva kyslé jablká a cibuľu, je to nehoráznosť, pol mesta o tom rozpráva. Budúca vedúca číslo tri peprí, rascuje, a na záver hádže do suda suchú kôrku chleba. Vedúca číslo jedna je spokojná, je jej jedno či bude kapusta na jar dobre vykvasená alebo slizko nechutná bez vône, dôležité je, že to podriadenému ukázala a môže opäť hrdo vystrčiť husí krk pred svoje zrkadielko.

„Tu to podpíš!“, podhodí podriadenému dokument.

Kultúrnik behá očami po texte stredajšej kázne, hodinky na stene tikajú do rytmu jeho myšlienok. Tlak v bruchu sa pomaličky uvoľňuje a kútiky úst mu kreslia úsmev na tvári. Teší sa, keď príde jeho posledný deň v tejto dusnej kotolni, umyje si šálku od kávy, nareže na tanier jablko, banán, mrkvu a zbalí svoje spomienky. Tu jeho pracovná zmena končí. Po troch dňoch si už na neho nikto ani nespomenie.

Tam vonku, za betónovým dufartom, sa život krúti ďalej. V robote číslo dva ho čaká pätnásť metrov smrekového. No najprv si trochu vydýchne, potrebuje nabrať energiu z lesa. Pôjde na dlhý vander do Volovských vrchov. Keď sa vráti, postaví novú dreváreň, potom metrovicu poreže na kláty a porúbe. Chce byť pripravený, keď prídu neočakávané mrazy.