Pohľadnica z Podolinca

Leto pod bocianími krídlami, dedov klaunský nos a jeho čarovná trúbka, zmrzlina Tatranský sneh od fúzatej predavačky Gerdy, Winnetou na popraskanom plátne a tajné dotyky s Petriným malíčkom, prestrelky s gumipuškami pri drevených garážach natretých spáleným olejom. Ale najviac, najviac majstrovské futbaly na vypĺznutom ihrisku. Po jednom prehratom zápase sme prišli s bratom so zvesenými hlavami. Každý kvôli niečomu inému. Na stole náš čakal hrubý okolík chleba natretý kapiovým syrom a všade rozvoniavala melta káva. Sadol som si na hokerlík pod okno a vyklepkával proti pesničke, ktorá chrchľala z mriežkovanej búdky.

Dedo ju volal Tes. Vravel, že sa nedá dobre naladiť, lebo je to americká rachotina, ktorou ho obdarovali spojenci, keď spolu oslobodzovali Belianske Tatry. Neskôr mi mama prezradila to vojnové tajomstvo. Posledné dva písmenká boli odlomené.

Nemal som chuť na jedlo kvôli brucho boleniu. Mama s babkou si robili posmešky, že mi od zaľúbenia horia uši. Brat jedol a čušal. Dedo pofajčieval na balkóne. Po chvíli vošiel dnu. Na sebe iba trenírky, potľapkával sa po vypučenom bruchu. Pýtal ma otvoriť pivo a vyzvedal prísnym pohľadom. Vedel to.

Bola remíza 4:4, keď ma protihráč obral o loptu a za mnou už len prázdna brána. Potkol som ho. Roztrhal si nové tepláky, čo mu kúpili do pionierskeho tábora. Veľmi sa rozplakal a chcel žalovať. Vrazil som mu jednu do brucha a sotil ho na zem.

Dedo v ten večer futbal ani nespomenul. Až na druhý deň, keď som si šnuroval trampky pri dverách: „Klamstvo človeku jazví tvár!“, šepol mi.

Chytro som pozrel do veľkého zrkadla strašiaceho v rohu obývačky a čosi sa mi zamarilo na ľavom líci. Nohy sa mi rozklepali a chceli utiecť pred hanbou. Bežiac dolu schodmi, som sa na spodnom poschodí potkol a rozťal si čelo.

Do toho zrkadla som sa ako dieťa viac nepozrel... až dnes.

Osem dlhých krokov od prahu dospelosti. Tak dlho som nevidel hniezdo bocianov tróniace na zvonici pri mestskom dome a nepočul zvuk klaunovej trúbky. Teraz tu stojím skrčený v ošúchanom obleku, v ruke držím jeho fotku a knihu Poklad na Striebornom jazere. Keď mi mama volala za hranice, že je s ním zle, začal som ju znova čítať. Namiesto venovania mi napísal: „Dobrý klaun vie rozosmiať aj prázdne hľadisko...“ 

Na popradskej stanici ma nečakala stará rozheganá motorka so sedačkami potiahnutými bordovou koženkou, ani sprievodca s poďobanou tvárou, ktorý stále ponúkal mojej mame akési kanadské zlato... Sadol som si na koniec vagóna, prilepil sa na okno a veril, že zastávka Strážky vráti čas. Tam vždy s hurhajom nastúpila cigánska kapela z Krížovej Vsi. Naladili nástroje a hrali až na konečnú a potom späť. Ten najmladší chodil s klobúkom po celom vlaku. Žmurkal na mňa a ceril biele zubiská. Mama mu občas hodila papierovú desiatku. Bozkával jej ruky a dával pozdravovať rodinu. Dedo pochádzal z tej istej dediny, všetkých veľmi dobre poznal. Rozprával o nich ako chodia hrávať po zábavách, peniaze prepijú a zo strachu pred svojimi ženami musia ísť takto zarobiť aspoň nejaký groš. Vymýšľal si kadejaké príhody, čo sa im stávali pri týchto vlakových koncertoch. Potom zobral valček na cesto a naháňal neviditeľných cigánov po byte. Išli sme sa pošťať od smiechu.

V Strážkach nikto nenastúpil. Smutne som pozrel na dvere a potom na ligotavé koľajnice, ktoré sme nechávali za sebou. Spišská Belá, Bušovce, Podhorany, Toporec, Podolínec...

„Vypi!“, drgol do mňa krstný.

„Nechcem.“

„Vypi, ľahšie sa ti bude dýchať.“

Zobral som pohárik a obrátil.

„Naleješ mi ešte jeden, prosím.“, pridusene som ho požiadal.

Po tele sa mi rozlialo teplo a pustilo slzy von. Vypil som ďalší a išiel sa vyvetrať na balkón. Pohľadom som zletel k miestam, kde stáli drevené garáže. Zacítil som vôňu spáleného oleja. V jednej z nich mi prvýkrát počarovalo nahé telo skryté do havraních kaderou. Nezabudnem... Teraz tam ležalo chmúrave betónové parkovisko a z vypĺznutého ihriska sa stala záhrada pyšného domu, ktoréhosi miestneho mecenáša. 

Zrazu ma zomkol strach. Vyplašené oči sa mi zamotali do vrbín pri rieke a Otčenáš na jazyku. Po chvíli som sa rozosmial. Videl som tancujúceho klauna ako sa v polke jesene vyzliekol do trenírok a brodil cez rozdivočenú vodu. V polovici zastal a začal hrať na svojej neviditeľnej trúbke. Strach odišiel. Neukázal sa po celý čas, čo som podopieral zlomenú mamu opakujúca dookola: „Tata nechoď...“. Neohlo ma ani potom, keď zakryli hrob a ja som ostal sám medzi kamennými anjelmi. Neviem prečo, ale vrátil som sa späť do smutného domu, postavil sa pred prázdne stoličky a začal rozprávať jeho príhody. Na chvíľu som mal pocit, že počujem smiech...