Klbká

   Na rozheganom zábradlí sedelo dievča. Chvíľami si hanblivo skrývala tvár do pleca, vpíjala do seba vôňu cudzieho trička a znova rýchlo vykukla na cestu. Prebehla po prepadnutej streche drevenice pod strmou medzou, vyplašila nejakých čvirikov sediacich na predpotopnej anténe a zletela k novučičkej drevenej zastávke. Pozerala na chrochtajúci hrdzavý autobus a nevedela si predstaviť, že možno aj ona bude musieť chodiť v sobotu do práce. Dvere zasyčali a zvírený prach sa ako chvost ťahal za kolesami. U susedov začali trepať koberce. Dunivý zvuk sa zlieval s matkinými slovami. Znova niečo húdla do otca. Je to však už len akási obohraná platňa. Vie, že on už iba čaká. 
   „Tereza!“, zvrieskla matka.
   Dievča si zakrylo ruku pred dotieravým slnkom a zakukalo sa do okna. Z verandy sa ani nepohlo.
   Matka sa pučila s ťažkými perinami. Prevesila ich cez parapetu a začala po nich trieskať rukami akoby z nich chcela vybiť dušu. 
   „Si ma nepočula?! Padaj do kuchyne! Oškrabať zemiaky treba. A postav vodu na čaj pre otca.“
   „Idem.“ Lenivo sa zošmykla z dreva a vkĺzla do domu. 
   O chvíľu vybehol škamravý chlapec škriekajúc ako pavián. Matka naň škaredo zagánila. Ten okamžite stíchol, zletel na dvor, schmatol bicykel a stratil sa za zákrutou. Matka za ním ešte chvíľu hľadela. Potom pozrela na muža. Mal otvorené ústa a tichučko čosi šeptal. Posadila sa k nemu, potiahla mu huňatú deku vyššie ku prsiam a chytila ho za ruku. 
„O chvíľu ti prinesiem čaj. Paľko šiel na bicykel a Terka varí obed. Je šikovná, môže sa už vydávať.“
   Muž pokýval nesúhlasne hlavou. Začal mručať a chcel sa nahnúť k žene no prudko sa rozkašľal. 
„Prestaň sa namáhať. Chceš aby sa ti pohoršilo? Ja viem, že má osemnásť a chce ísť študovať ďalej. Ale bojím sa...“
   Muž ju pohladkal po rukách, vystrúhal čudácku grimasu a vyškeril na ňu prázdne ďasná. Oči sa mu rozžiarili ako neposednému chlapcovi, ktorý sa chystá vyviesť nejaké pestvo, ba aj drevené nohy chceli zliezť a tancovať.
   Žene vyhŕkli slzy.
   V kuchyni sedelo dievča na hokerlíku. V rukách obrovský zemiak s dvoma hlavami.  
Čierny kocúr rozvalený pri peci nervózne klepal ryšavým chvostom. Vtieravú pesničku z rádia zrazu prestrihlo bubnovanie mobilu. Tereza vybehla von.
   Štebotala. Rozhadzovala rukou. Potom chvíľu počúvala a krútila nosom. Potom sa točila ako pirueta, už to vyzeralo, že sa nerozmotá. Nakoniec sa rozrehotala a keď chcela vojsť späť do domu, trafila čelom zvonkohru visiacu pod strieškou. 
   „Tera!“, prebralo ju, keď sa znova usadila k zemiakom. 
Chytro zbehla do komory, doniesla vysušené bylinky a nahádzala tri hrste do bublajúcej vody. 
   Vonku sa slnko pomaly dralo na svoje najvyššie kreslo. Po náladovej zime už nebolo ani stopy, len sem tam bolo počuť, že kdesi si ešte ktosi vo vrchoch trocha bieleho ukryl a že vraj sa to tam udrží až do júna. Ale ktovie ako to bude? 
   V dome všetko tikalo až príliš obyčajne. Otcova izba sa napĺňala jemnou vôňou lipového čaju. Muž si sem tam srkol, ignoroval nemé obrázky behajúce po obrazovke a stále akoby kohosi vyzeral cez zatvorené okno. V kuchyni sa vyprážali rysky. Žena miesila cesto a dievčaťu pribudli k zemiakom obité jablká. Myšlienky im behali pomimo. Strácali sa kdesi v diaľke, predbiehali čas, pýtali sa nečakajúc odpovede... 
   Bolo tomu tak pri obede, aj pri koláči, aj pri káve aj po nej. Čím viac sa zmrákalo tým viac ožívali postavy v televízore. Začali hovoriť, dokonca stále hlasnejšie. Izba blikala ako stará neónka. Niekto si ryl v nose a tajil dych, niektorí pochrapkávali a Tereza sa už nevedela dočkať kedy sa potichu prešmykne, a zaťuká noci na dvere.
   Deň sa pomaličky chystal na otočenie v kalendári. 
   Nad hlavou jej svietila obrovská fľakatá guľa a sprevádzala ju celou cestou dolu dedinou. Blížila sa ku klubu na Obecnom úrade. Tam sa motá to klbko, s ktorým sa tak rada mazná pod perinou, keď zaspáva. 
   Vošla dnu a zvítala sa s osadenstvom. Šuchla sa na Kubove kolená. Jeho nos jej vliezol do vlasov a jazyk pozdravil lalôčik. Napla sa ako struna a zadrapila sa mu do stehna. Chvíľu sa bozkávali, potom si kričali do ucha, tancovali, znova bozkávali, blúdili rukami po sebe, bozkávali... 
   Ostatné postavy spoznávali iné mená, horeli im hrdlá a bruchá zvieralo pokušenie. Hltali si hlavu a hlava im hltala chvost. Všetci a všetko sa vznášalo, vzájomne splývalo a vnáralo sa do špagátu, z ktorého čiesi neviditeľné ruky plietli tie kúzelné klbká.  
   Keď boli už také veľké, že sa nevmestili medzi nich, tak sa cesty začali vytrácať. Brali si kúsok svojho špagátu a točili ďalej. Hudba prestala biť na protest a hladkala odpadnutých. Tereza mala zatvorené oči a cítila šteklivé mrnčanie v celom tele. Letela v zovretí mocných pazúrov kúzelníka. V tom ju ktosi škodoradostne pichol pod rebro a zapišťal ako potkan. Bleskovo sa zahnala a zasypala krpatú postavu v kapucni nadávkami.
   „Kašli na neho“, šepol jej hlas do ucha.
   Pozrela sa na usmiatu tvár prilepenú na nose. Odstrčila ju a povedala:
   „Je to kokot! Nechápem prečo mu jednu neprijebeš?!“
   Kubove ruky ju dvihli do výšky a divoko roztočili.
   „Ty pajednica jedna. Prečo si na neho taká alergická, veď je neškodný.“
   „Odchádzame!“, zavelila a už aj brala vetrovku z kresla.
   „Kubo kam idete?“, dopadol ich čísi hlas pri dverách.
   „Vyvetrať sa“, odpovedali obaja naraz a začali sa rehotať. 
   „Počkajte, idem s vami.“
   Dlhovlasý si nasadil šiltovku, dopil pohár a vybehol za párikom. Vonku si všetci zapálili a bez slova kráčali do tmy. Na moste sa zastavili, chvíľu len tak nasávali ostrý vzduch a potom sa dlhovlasý ozval.
   „No čo vy dvojka? Ešte nie je ani tri, nepodnikneme niečo?“
   „Ja neviem kamarát, musíš sa opýtať šéfky.“
   Tereza ho drgla lakťom, otočila sa a prehla cez železné zábradlie. 
   Voda jej žblnkala do tváre. Krv sa nahŕňala do hlavy, mala pocit, že sa z jej očí stávajú akési žeravé guľky v nabitej hlavni. Videla ich na hladine ako si prepaľujú cestu kdesi ku dnu. Chlapci ju chytili za ruky a postavili.
   „Kam ideme?“, pozrela na Kuba, potom na poskakujúceho Lukyho.
   „Hádzať kamene na strechu starej Gaborke.“, zachechtal sa Luky.
   „Ešte raz, kam ideme?“, prepichla ho pohľadom.
   „Dobre, mám nápad“, nadýchol sa Luky a začal im vykresľovať plán. 
   Má ešte kúsok trávy, zbalí a pôjdu k malému kostolu. A keď sa Tereza nebojí tak môžu ísť aj na skalu ku krížu. Nápad prešiel jednohlasne. Potichu sa plazili chodníčkom pomedzi spiace domčeky a hore na kopec kde stál kostolík. Vopchali sa pred hlavné dvere. Kubo splašil odkiaľsi drevenú latu, podložili ju kameňmi a usadili sa ako v lóži divadla. Pred nimi javisko plné vyleštených náhrobných kameňov, po ktorých sa kĺzal mesiac a drevené kríže tancujúce na zarastených hroboch. Predstavenie náhle prerušil pes, ktorého zo sna vyrušila mátoha a ten si išiel črevá vybrechať.
   „To je debil ten vlčiak. Jak ja neznášam tých psov“, zašomral Luky popod nos, vytiahol papieriky, zapaľovač... „Minule mu vraj nejaký spiťák z krčmy strkal paličku cez plot a skoro prišiel o ruku. Debil.“
   Zaľúbenci zaujatí hrou jazykov začuli len posledné slovo.
   „Kto?“, vyhŕklo z nich naraz aj so smiechom.
   „Kto? Kto? Dnes vám to ide holúbkovia. Dajte mi radšej cigu!“
   Tereza pokrútila hlavou. Kubo vytiahol tabak a podal mu ho.
   „Ešte lepšie“, zaradoval sa. Prsty mu začali šikovne behať a po chvíľke vymodeloval štíhlu princeznú. Zapálil ju a tá v momente ožila. Podávali si ju, predvádzala sa im medzi perami a každému stihla čosi prezradiť. Čosi čo už nikomu nepovie. Keď zmizla opreli si hlavy o chladné drevo, v rukách držali to svoje klbko a mlčky ho stáčali. 
   Odrazu sa Tereza predklonila a povedala:
   „Luky tvoj babka ma kľúče od kostola.“
   „Odkiaľ vieš?“, nechápavo sa jej opýtal.
   „Lebo som jasnovidka ty pako. Robí farárovi tú...?“
   „No hej, jasne a ...“
   „A býva päť krokov odtiaľ. A ty si ich teraz pôjdeš požičať.“
   Kubo sa pučil až hrýzol sveter. Tereza ho pohladkala po vlasoch, otočila sa k Lukymu a ďobla ho prstom.
   „Na čo čakáš? Utekaj!“
   „Ale, ale... ja, načo, prečo?“
   „Nepýtaj sa a bež. A nie, že to poserieš!“
   Luky čosi ešte zašomral a už ho nebolo. Mal kúsok strach, ale na druhej strane ho to, že vôbec nechápal, o čo Tereze ide a čo z toho bude, hnalo. Po ceste sa ešte pár krát musel chytiť v rozkroku a opáčiť či si nenamýšľa, že je aj vzrušený. Keby mohol tak výska od radosti. 
   Tí dvaja pri kostole sa do seba zasekli a nemohli sa prestať smiať. Na každý pokus o otázku to skončilo slinami na tom druhom. Po chvíli sa im to podarilo, držali si navzájom ústa a vypuľovali na seba oči. 
   Luky to zvládol neuveriteľne rýchlo. Zrazu sa len zjavil štrngajúc kľúčmi nad ich hlavami. Pritom vrtel zadkom ako pes, ústa vykrojené až za uši a pripravené zjesť tých dvoch naraz aj s topánkami.
   „Musíš mi, ale povedať, čo tam budeme robiť.“, jachtal.
   „Ideme natočiť porno!“, zavelila Tereza. 
Obom kohútom sa rozsvietili veľké reflektory v očiach. Luky sa lapajúc po dychu prežehnal namiesto pravej ľavou. V Kubovej hlave sa začal kolotoč slov – rúhanie, frajerka, sen, trojka, zajtra, slaboch, túžba, hriech ... Ale kdesi za tým všetkým obaja zhodne zapochybovali, či je to naozaj tá Tereza, alebo len nejaký prelud, z ktorého sa obliatím vody preberú. Tá ich už však ťahala priamo k oltáru. 
   „Zapaľovač!“, zrúkla na Lukyho.
   Ten stál ako soľný stĺp a gúlil na ňu červené oči. Nečakala, siahla mu do vrecka  a zapálila všetky sviečky v chráme. Chladné tváre svätých pomaly ožívali. Čudne pokukovali na tých zvláštnych svadobčanov. Stále im to nedochádzalo. 
   „Kľaknite si!“, zavelila Tereza.
   Chlapci si poslušne kľakli a pozerali na svoju bohyňu. Tá si rozzipsovala bundu a položila ju na kamenný schodík pod oltár. Na sebe mala obtiahnuté tričko s dlhým rukávom, ktoré tesne obkresľovalo jej mladé pomaranče. Našuchorila si vlasy a pozrela na kľačiacich. Usmiala sa, vkĺzla prstami do riflí a začala sa dráždiť. Druhou rukou si hladila prsia. Luky to nevydržal a chcel sa jej dotknúť. 
   „Nie!“, zastavila ho prísny Terezina prst. „Ešte nie. Najprv si vás vyskúšam.“
   „Kašlime na to Teri.“, otočil kartu Kubo. Dvihol sa a podal jej ruku. „Poď idem ťa odprevadiť domov.“
   Dvihla obočie a šľahla ho pohľadom. Vytiahla z vrecka nôž, mrkla na Lukyho, aby sa postavil a podala mu ho.
   „Na, na, načo...“, zakoktal Luky.
   „Pssst, ja sa pýtam. Čo si ochotný obetovať, aby si strávil tú najkrajšiu noc vo svojom živote?“, hneď za otáznikom k nemu pristúpila a vtisla mu jazyk do otvorených úst. Keď počula cinknúť nôž na dlažbu, odtiahla sa, vyzliekla si tričko, rozopla podprsenku a sadla na zem. 
   „Zarežte si do zápästia a spojte svoju krv. Potom som celá vaša.“, rozopla si rifle a pohladkala sa po čipke na gaťkách. 
   „Ty kurva špinavá!“, nevydržal Kubo a vrhol sa na ňu. Schmatol ju pod krkom. Triasol, škrtil, preklínal... 
   V tom ponad nich preletel tieň, schmatol ťažký svietnik a prerazil Kubovi hlavu. 
Ten sa zvalil na zem. Krv mu rinula z hlavy a vtekala do škár posväteného kameňa. 
   Nad ním stál jeho priateľ. V jednej ruke nôž, v druhej svietnik. Nepríčetne pozeral na dychčiace poprsie svojej bohyne a čakal na ďalší rozkaz.

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).