Stratené slzy

Niekedy si hľadám cestu a prídem na to isté čo som si povedal už toľko krát. 

Najprv sa rozbehnem. Bežím a rozťahujem prsty. Som slnečný posol a dlaňami si svietim do diaľky. Stretávam ich a všetci idú tým istým smerom. 

Potom zhasnem. Narastú mi ohnivé krídla a ja letím a bojím sa škrekotu, ktorý ma prenasleduje. Najhoršie je to, že krídla ma vôbec neposlúchajú. Všetko za mnou olizujú žeravé jazyky a na ceste už nikoho nevidím. Aj ona sa mi stráca. Pohltila ju hustá hmla, od ktorej sa odráža ten odporný zvuk. Láme mi krídla a ja... zrazu viem kto škrieka. Chcem zatvoriť oči a hľadať odznova...

„Od dnes budeme vidieť všetko ako jastraby?“

„Táraš.“

„Netáram... pozri...“

„To znamená, že aj sysle?“

„To znamená, že všetko.“

Miloval som víkendy u deda. Mal tu najväčšiu záhradu na svete. Teraz už viem aj ja, to čo včely, ktoré strážili hranicu .. a za colnicou moje kráľovstvo. Teda na polovicu s Romanom. Postavili sme si ho na konci lesa pri skalách. Celý svet nám ležal na dlani. Raz sa zavrela a naše tajomstvo niekto podpálil. Chcel som plakať ...

„Kde je?“

„Kto?“

„Roman daj mi ho!“

„Čo ti mám dať? Tebe šibe.“ 

„Ďalekohľad. Daj mi ho!“

„Ja ho nemám... asi ...“

Ukázal na plamene, ktoré hnali bičom naše spomienky do pekla. Vtedy som prvýkrát počul ten neznesiteľný škrekot. Ovil ma celého ako had a sipel mi do ucha... 

„Určite zhorel. Poď preč.“

„Nie! Ja ho musím nájsť.“

„Si normálny? Veď je to len obyčajná haraburda z druhej svetovej.“

Odplazil sa a zmizol v hmle. Dlho som tam sedel a čakal. 

Prešlo veľa rokov a naše cesty sa znova stretli. Sedel na lavičke v parku a v ruke zvieral plastovú fľašu. Môj syn sa rozbehol medzi opadané gaštany a ja som ho pozoroval ďalej. 

Dlhé vlasy a brada mu riadne pridali na veku. Dvihol hlavu a slzy mu stekali po lícnych kostiach. Každá mu vypálila dieru do dlane, ktorú nastavil, keď som zastal. Spoznal ma a precitol. Začala mu horieť ruka. Načiahol ju ku mne a kričal:

„Prečo?! Prečo si neodišiel?!“

„Tridsať rokov...“

„Nie! Ja sa ťa pýtam prečo si neodišiel?!“

„Čakal som...“

„Na čo?! 

„Ty nevieš...“

„Nie! Na čo si čakal?!“

„Na tieto slzy...“

Ohniví psy ho chytili do pazúrov a trhali z neho šaty. Rozbehol sa, ale oni ho stiahli na zem. Spútali ho svojou prevahou a jeden sa mu zahryzol do krku. Zatvoril som oči.

„Ocko prečo ten ujo plače?“

„Neviem. Poď ideme domov!“

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).