Pár sekúnd

V noci sa mi snívalo, že som tehotná. Leto malo za sebou prvé kroky svojej cesty. Videla som ako ho pohladím, keď ma kopne. Naše prechádzky v parku. Ukážem mu pieskovisko s kĺzačkou. A mama mi daruje tie obrovské menčestrové nohavice na traky.

„Mám pre teba prekvapenie...“

„Aké prekvapenie? Čo si zase dovliekla do domu? Žiadnu mačku tu už nechcem ani vidieť.“

Úsmev mi zvädol. Pozrela som na Alexa. Splýval s mojou hnedočiernou pyžamou a tváril sa, že mamu vôbec nepočul. Otočil hlavu a predvádzal svoj snehový golierik. Jemu je to aj tak jedno. Vie, že ho už nikto nevyhodí, lebo... lebo je náš.

„Neboj sa, je to niečo úplne iné. Niečo krásne. Niečo zamatové a voňavé. A keď sa pokaká tak nám bude smrdieť celá izba.“

„Alena ty si robíš srandu. Nie je to...?“

„Nie, žiadne morské prasiatko...“

„Opica jedna, nemyslela som zviera. Si...?“, namierila na prechodný domček môjho nevinného tajomstva.

„Požičiaš mi tvoje menčestráky?“

Zrazu bolo dusno. Prestali lietať muchy a Alex sa nenápadne skryl pod posteľ.

„Ako si to predstavuješ?!“

„Normálne...“

„Normálne? Zdravá žena si to môže predstavovať normálne. Nie ty! Nemôžeš!“

„Ale ja chcem. Moje už zastali a viackrát už neodbijú. Pochop to, prosím?“, slaná pravda lámala môj smiech. Trieštil sa na maličké kúsočky. V každej bola tvoja tvár. Taká drobučká a čistá. Si moje šťastie, ktoré chce odletieť a smola, ktorá nestvrdne. Daj mi ešte pár sekúnd.

Ráno som vstala celá spotená. Strakaté labky skúšali, či moje ľavé ucho nezačne mravčať. Chvíľu to tak aj vyzeralo. Čakali kedy začne utekať a budú sa naháňať. Skryjú sa mu za kvetináč... potom zaútočia... potom... som vstala. Alex cupkal za mnou do kúpelne a hypnotizoval moje nohy, aby sa vrátili naspäť. Sadla som si na okraj vane a prešla rukou po dážďovke na bruchu. Dostala som chuť na niečo sladké. Buchty na pare s lekvárom a čokoládou. Nechcem ísť zajtra k tým bielym plášťom. Mám strach, že tam ostanem.

Kakao mi spravilo náladu. Dnes pôjdem pozrieť na výstavu. Obliekla som si ten sivo fialový kostým z výpredaja. Smiešne ešte pred rokom by som si ho zavesila na stenu a snívala kedy doň vojdem. Hmm... posla bez hlavy nezaujímajú sny, ani vtipy.

Po ceste som rozmýšľala aké by to bolo, keby sa nič nestalo. Ožrani v krčme by mi žrali nervy. Topila by som sa v hustom dyme a napchávala sa marhuľovými palacinkami so šľahačkou. Nikto by nerozumel mojím vtipom a všetci chlapi by sa báli ešte viac.

Na výstave ma hneď pri dverách privítal úlisný pán, že či si nekúpim značkovú kozmetiku v tej najvyššej kvalite a bla, bla... Asi som veľmi bledá. Ale prišla som kvôli inému. Na letáku boli spomenuté aj kožené výrobky. Chcem si kúpiť nejaký jarný kabát. Po chvíli som zacítila tú typickú vôňu.

„Mladá pani zastavte sa pri nás.“, oslovili ma gaštanové oči.

„Slečna! Pravdaže sa zastavím. Kvôli vám som tu prišla a...“, nemohla som zatvoriť ústa.

Môj kovboj. Mal kožené nohavice, vestu a na hlave smiešny klobúk. Akoby nedokončený. Okolo seba mal všetko, čo mi tak príjemne voňalo a pripomínalo otcove ruky. Robili tie najkrajšie doplnky s kože.

„Áa tak to som poctený takou sympatickou návštevou. Čo vám môžem ukázať. Počkajte! Budem hádať. Nejaký kožený kabát nad kolená. K nemu sukňu a túto sponu.“

„Ale ja mám dvojcentimetrové vlasy, keď ste si nevšimli!“, sprosto som odsekla. Nevedela som ako mám odraziť útok, ktorý mi bol taký príjemný a v bruchu som cítila to dávno zabudnuté vrnenie.

„Prepáčte nechcel som sa vás dotknúť. Mal som pocit, že sa vám páči. Veď vlasy dorastú.“, sklopil zrak a odkladal sponu medzi ostatné. Mal veľmi hrubé prsty a navreté žily na rukách, ako keby mu mali každú chvíľu prasknúť. Jemná briadka mu lemovala ostrú bradu aj pery. Ani netušil ako ma priťahuje. Nech sa usmeje, už budem milá.

„Vy prepáčte. Mám ťažké obdobie za sebou. Nie som zvyknutá... vlastne čo vám to tu rozprávam. Tá spona sa mi páči. Veľmi. Aj môj otec robil kedysi takéto.“

Usmial sa.

„Môžete mi ukázať tamten. Ďakujem.“

Pán s briadkou sa po chvíli zmenil na Mareka. Rozprával mi ako skúšal ródeo. Ukázal mi nezmazateľný podpis na chrbte, ktorý ukončil jeho nádejnú kariéru. Vysvetlil mi, že ten jeho klobúk je prvá vec, ktorú vyrobil a odvtedy ho sprevádza všade. Pomáhal mi obliekať kabát a jeho dych mi na krku prebudil zimomriavky. Bol šitý pre mňa.

„Už si ho nevyzliekaj.“, povedal a chytil ma za ruku.

Cítila som žeravú lávu, čo mu koluje v žilách a v ušiach mi bubnovali tamtamy. Potichu si opakoval môj telefón a jemne ma hladil po čiare života. Ešte pár sekúnd.

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021), Páv, Kripel & Predseda (FAMA art Spišská Nová Ves, 2024),