AKORDY NA RUKE I.

 

Stretla som ju pod bránou. Jedla šalát z umelého pohára. Len tak. Čistý bez ničoho. Chutilo jej. Málokto jej venoval pozornosť. Zrejme ju poznali. Ja nie. Išla som tade prvýkrát.

Ale predsa sa sem tam niekto našiel. Stotiny sekundy a už bola opäť sama.

Sama ako ja.

„Dobrú chuť“, napadlo ma a utieklo z úst. Nechcela som, ale niekedy o tom nerozhodujem.

Husté obočie sa dvihlo a vrásky na čele akoby tvorili notovú osnovu. Gitara vedľa nej mi to šepla. Pozrela na mňa žeravými uhlíkmi, ktoré vedia čítať z tvárí. Vtedy som to ani netušila. Teraz to ešte stále nechápem čo všetko vedia.

„Dobrú chuť“, povedala som ešte raz. Kývla hlavou a niečo zamrmlala. „Volám sa Paula. Prepáčte nechcem vás obťažovať, len som ...“, niekto ma stopol. V kľude dojedla šalát a ja som nad ňou stála ako pouličná lampa. Z vrecka vytiahla papierový servítok a utrela sa. Keď sa obrátila po gitaru zbadala som pod jej nohami otrhaný klobúk. Bol prázdny. Až vtedy som mohla dokončiť vetu. Ale úplne inak ako som chcela.

„ ... len som chcela počuť nejakú pieseň“, vytiahla som dvadsaťkorunáčku a položila do klobúka.

„Ďakujem, ale berte si to naspäť. Už som jedla“, začala brnkať po strunách. „Je málo čo so mnou rozprávajú, ale vy mi poviete ešte aj prepáčte“, usmiala sa na mňa. Aký kontrast.

Moje uši zaplnili tóny, ktoré dostávajú krv do varu. Môj brat by povedal: „To je muzika, to je bašavel.“ Už som nebola sama.

Keď skončila vystrela ku mne ruku: „Ester.

Podala som jej ruku. Vôbec som nezaváhala. Žiaden mamin výstražný ukazovák, ani vlastné skúsenosti. Niekedy o tom nerozhodujem.

„Hráš na gitare?“, spýtala sa.

„Trochu. Snažím sa. Ty si takto zarábaš?“

„Hej na jedlo. To vravím každému.“

„Nechápem.“

„Vieš ja mám také poslanie“, brnkla po strunách a pozrela hore.

Mykla som plecami. Ja mám aké poslanie? Vynorilo sa mi v mysli. Paľo je čoraz odpornejší. Takto tu školu nezvládnem.

„Musím ísť. A ... ďakujem“, hodila som jej rýchlo tú dvacku a odišla.

„Zastav sa niekedy“, doľahlo ku mne sprevádzané melódiou, ktorá mi pripomínala moju pieseň.

Pri tej bráne som sa odvtedy zastavila nespočetne krát. Dokonca som pod ňou aj hrala. Aj to sa muselo stať. Videl ma Paľo. Spravil scénu.

„Paula? Si normálna čo tu robíš? Vstávaj ideme preč!“, zrazu sa o mňa staral. „Chceš, aby ťa okradla. Poď preč. Si v poriadku?“

Nešla som a slušne som ho odstavila. To jeho hrdosť nezvládla.

„Fuj, vyzeráš ako nejaká tuláčka. Sprostaňa! Čo tým chceš dokázať?“, začal ma nasilu ťahať. „Pôjdeš so mnou, alebo si tu ostaň navždy!“

Vybrala som si druhú možnosť a on obrátil poslednú stranu. Odnieslo si to moje líce.

Trvalo mi kým som to hlboko pochovala. Dlho som sa pod bránou neukázala. Do mojich dní však čoraz viac svietilo slnko. Nemala som už dôvod na smutné osamelé prechádzky. Moju ruku viedol Marek. Viedol ju jemne a citlivo. Cítila som sa v bezpečí.

Rozhodla som sa, že pôjdem navštíviť moju priateľku s pod brány.

Nebola tam.

Skúsila som to na druhý deň. Neúspešne. Prešla som celé mesto. Nič. K Marekovi som prišla ako zbitý pes. Vyľakal sa. Bola som však taká unavená, že som mu stihla povedať len dobrú noc. Ráno ma prebudilo zvonenie.

„Už volal niekto dvakrát. Nechcel som ťa budiť tak som dvihol, ale zložil. Neviem“, šepkal a podával mi tú drnčiacu vec.

„Halo“, ten hlas som poznala. „Ahoj ako sa máš? Ja som v nemocnici. Príď ma pozrieť.“

Mala zlomenú nohu a narazené prsty na pravej ruke. Opitý šofér, pre ktorého neplatí zastaviť na priechode pre chodcov. Očká jej svietili ako vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli.

Zložila svoju prvú vlastnú pieseň. Bol to pre mňa silný zážitok. Spievala a hrala akordy na obviazanej ruke. Neviem odkiaľ, ale vedela som každé slovo a poznala melódiu. Spievali sme cez slzy a smiali sa.

Niekedy o tom nerozhodujeme.

 

 

AKORDY NA RUKE II.

 

Raz som ju pozvala na obed. Segedínsky guláš. Jej prázdny tanier ma pochválil. Moju radosť však zmrazili slzy.

„Čo sa stalo? Ester, prečo plačeš?“

Rozplakala sa ešte viac. Keď som ju chcela tíšiť rázne vystrela ruku. To sú jej slzy.

„Ďakujem“, povedala šeptom.

„Mám taký nápad“, brnkla som na inú strunu. „Ideme s Marekom na koncert. V starom letnom kine. Bola by som rada ak pôjdeš s nami.“

Pozrela na mňa. Ako tá vrana čo bola iná. Sem tam spravím hostinu pod oknom holubom. Zrejme sa to roznieslo a prišli aj ony. Čierne panie. Uchmatli čo sa dalo. Poštári nestačili zobák zohnúť. Jedna však ostala. Dívala sa mi rovno do očí.

„Nič si z toho nerob. My sme už raz také. O tom nerozhodujeme“, vzlietla. Nezobrala si ani kúsok. Hrkú sa pomaličky kŕmili. A ja ...

„Zatvor ústa“, začala sa smiať. „Jasné, že pôjdem“, brnkala na neviditeľnej gitare.

Tie oči mali v sebe niečo zvláštne. Mrazili ma, ale aj hriali. Nevedela som o nich povedať aké sú. Boli rovnaké ako tie čo na mňa vtedy pod oknom prehovorili. Spievali mi pieseň. Snívalo sa mi o nich. Chodila som s nimi na prechádzky. Zabávali sme sa. Lietali slnku pred nosom.

Marek ma držal za ruku. Koncert bol nezabudnuteľný. Zdalo sa mi, že Ester vôbec nedýcha. Nechcela som ju však rušiť. Tie chvíle to tak chceli. Boli určené len pre nás. Odniesla som si ich ďaleko v slovách piesne. V slovách vyznania. Počujem ich doteraz.

Každé ráno a každý večer. Tak by som chcela počuť aj tie z nemocnice. Niekedy o tom nerozhodujem.

„Drahá som hotový môžeme ísť.“

Ako tie stromčeky vyrástli. O chvíľu nám budú vrhať tieň na okno. Možno, že dovtedy bude náš domček stáť. Budeme mať svoju záhradu. Stromy a veľa štebotavých zvedavcov.

„O čom premýšľaš? Haló vnímaš ma vôbec?“

„Ako si tu dlho?“

„Chvíľu.“

„Čo sa ti stalo?“

„Vieš nie je každý ako ty. Namiesto cestovín broky.“

„Ako sa má ... veď vieš.“

„Je šťastná a tie jej koncerty. Neopísateľné.“

„Povedz jej ...“

„Pauli poď, už meškáme. S kým sa to rozprávaš?“, Marek vystrčil hlavu von oknom. „Tá vrana je asi chorá, alebo čo. Stále sa tu obšmieta. Kšššc! A s kým si sa to ...?“

„S nikým to sa ti zdalo. Ukáž zatvorím okno a ideme.“

Pozrela som do tých očí. Nikdy ma neopustili. Teraz to viem.

„Dávaj na seba pozor. A povedz jej ..., že mi chýba.“

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).