(NE)VINNÝ

Sedel ako vždy na siedmom schode. Hlava zapichnutá medzi vráskavým zábradlím. Po lícach sa mu plazili slané potôčiky detskej bezmocnosti. Strihal nohami vo vzduchu a obíjal si členky. Vojna v kuchyni naberala na sile.

„Kto ti je kurva ty ožran? Kde sú peniaze? Syn ti ide do tretieho a ty si všetko prepil. Sviňa!”

Tvrdá mužova ruka švihla vzduchom. Žena sa stočila do klbka ako psie mláďa a utiahla do najbližšieho rohu.

„Vilo!”, zahrmelo v dome.

Chlapec stiahol dlane z uší a dvihol obočie. V chladničke zaštrngali fľaše. Muž šuchtavým krokom podišiel k zárubni, zubami otvoril fľašu a lačne sa napil.

„Vilo si hluchý?!”

Syn pozrel do jeho kalných očí. Chrasta nad nimi začala znova krvácať. Tenký pramienok si razil cestu po koreni nosa. Chlap to pocítil a opakom ruky sa utrel.

„Čo na mňa zazeráš? Poď sem!”

Vilo potiahol nosom, zošuchol sa dolu a oprel o olúpanú stenu.

„Pozri na tú...”, nahlas kýchol. „Že vraj som prepil tvoje peniaze. Čo?”

„Daj mu pokoj! Vilko choď sa hrať do záhrady... prosím!...”

„Drž papuľu!”

„Vilko utekaj!”

Chlapec sa prešmykol okolo otcovho brucha a hodil sa na matku. Na ramene pocítil ostrú bolesť. Zjojkol, ale nepustil matku z objatia.

„Zmizni sopliak!”, železné pazúry ho zdrapili za košeľu a hodili k dverám. Žena prestala kričať a klesla na dlážku. Chlapec obrátil prosebne oči do stropu a stratil sa na ulici.

Bežal nevnímajúc okolie. V ušiach mu bubnoval matkin krik. Chcel vyrásť a skončiť jej trápenie. Potom až mu vyblednú jazvy odíde k moru. Tam chce žiť, postaviť si loď a loviť ryby. Bývať v chatrči a prechádzať sa bosými nohami po rozpálenom piesku. Zabočil do úzkej uličky smerom k parku a do bezpečia. Vrazil do mohutných dverí s kovaním. Zavesil sa na kľučku a zatlačil.

Krížom cez prsia sa pozdravil a utekal ku svojmu stĺpu. Oprel si mokré čelo o chladný mramor. Srdce mu prestalo búšiť a matkin krik stíchol. Z vrecka vytiahol nožík. Otvoril ho, dýchol na čepeľ a pomaly leštil spodkom trička. Keď skončil položil ho opatrne na dlažbu. Vytiahol zápalky a zažal hrubú sviecu. Pokľakol a všetko povedal ukrižovanému. Vzal do rúk nôž. Jedným okom na chvíľu zavadil o svoj obraz na blýskavej čepeli.

Zrazu stŕpol. Za ním stál ten čo bol pred chvíľou pribitý na kríži. Olizol si suché pery a skryl nôž do rukáva. Chcel sa otočiť no nemohol. Mocná ruka ho pevne držala za boľavé rameno. Po chvíli zovretie povolilo.

Opatrne sa otočil. Dym zo zhasenej sviece mu náhle vrazil do nosa. Zvraštil čelo, podišiel ku krížu a neisto sa dotkol prebitých nôh. Boli studené ako jasná noc a celé telo obrastené tenkými prasklinami. Chlapec sklonil hlavu, pevne zovrel rukoväť noža a vykročil von.

Pri dverách zastal. Vylomil zámok na drevenej pokladničke a vybral papierové peniaze. Obzrel sa za seba. Kamenná tvár mlčala. Obrátil sa k medenej nádobe zavesenej na stene, namočil do nej všetky prsty a odišiel bez pozdravu.

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Danišovciach na Spiši, ako kultúrno-osvetový pracovník sa venuje projektom v oblasti divadla, literatúry a subkultúram. Je manažérom hudobných skupín multižánrových projektov, organizuje festivaly a kultúrne podujatia. Členom literárneho klubu je od roku 2002.


Ocenenia

Bol ocenený v súťažiach Poetická Ľubovňa (2003,2004, 2005), Múza (2004, 2005), Ihnátové Hanušovce (2006), O dúhovú lampu z krajiny Zázračno (2004), Jašíkove Kysuce (2006), Krídla Ivana Laučíka (2007), Mladá Slovenská poviedka (2008), Radlinského Kúty (2009), Florinová jar (2010).

Publikoval

Publikoval vo viacerých denníkoch, v časopise LET, a Romboid, v zborníkoch Dlh (2004), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016). Svoje tvorbu prezentoval aj v rámci literárnych projektov Grilláž (2005), Ravena 2006, Poviedkáreň (2014). Literasa (2016) a SLK online (2020).

Vydal

Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).