Slnečné kone

Práve myslím na vás.

Nedeľné raňajky. Chlieb vo vajíčku so štipľavou pomazánkou a jemným kečupom. Trasúce sa noviny v otcových rukách a kritizovanie neschopných novinárov či nevhodné reklamy. Za jeho pôsobenia v redakcii to malo inú šťavu. Teraz sa len hrabú v ľudskej špine a pitvú každého kto im príde pod ruky. Lietajúca zástera spútaná s matkinou postavou spúšťa svoj monológ:

„Tereza! Prestaň vyzivovať a choď si pred jedlom umyť zuby!“, kričí na moju sestru.

Tá určite so zalepenými očami sníva o dome na pláži a svalnatom plavčíkovi, ktorý jej nosí raňajky do postele. Hlupaňa!

„Nerozumieš čo som ti povedala?! A ty prestaň bručať ako medveď. Čítanie novín za stolom je ignorovanie spoločnosti. Sme pre teba vzduch alebo čo?!“

Spoza novín vykukne zvraštené čelo a s klaunskou grimasou odpovie spoločnosti:

„Čítam, aby som vás vedel o všetkom informovať. Chápete milostivá?“

A znova zabodne očami do stĺpca pod nápisom INZERCIA. Potrebuje zohnať lacnú kosačku. Stará odišla na zaslúžený dôchodok.

„Informovať? No prosím, my sme nakoniec ešte aj analfabeti!“

Dobré ráno rodina. Pozdravím ich na diaľku a otváram oči. Nahmatám okuliare na nočnom stolíku. Pozdravím na strope aj svojho spolubývajúceho, ktorý si rozcvičuje nohy. Čaká ho tvrdá práca. Chystá sa obsadiť posledný voľný kút moje izby. Nesmelé slnečné lúče nakukujú cez drobné dierky v hrubom dekovom závese. Som osemdesiaty šiesty deň na ľadovej platni niekde pri Reykjavíku. Niekde neznamená, že neviem kde som, ale že ešte stále neviem vysloviť ten názov. Dnes mám voľno. Požičiam si od Jensa digitálny fotoaparát a zvečním si túto kúzelnú krajinu.

Vojdem do kúpeľne. Dám si dole okuliare a žmúrim na toho pána v zrkadle. Vypúlim ich a znova stiahnem do pomlčky. Povýšenecky sa na mňa pozrie a povie: „Si už starý.“ Naťahujem si vrásky zarezávajúce sa do líc a spánkov. Spravím fotografickú pózu a poviem: „Nie som. Daj sa vypchať.“ Pán sa urazí, skloní hlavu a začne si umývať zuby. Po chvíli sa stratí pod sprchou a zrkadlo sa začne pomaly strácať v pare.

Silný prúd mi masíruje šiju a chrbát. Včera sme dokončili poslednú stanicu. Teraz už len skúšobná týždenná prevádzka a môžeme to spustiť naplno. Všetky výskumné bunky budú mať vlastný zdroj energie a taktiež záložný, ktorý im zabezpečí spojenie v prípade víchrice. A potom ma čaká nekonečná kopa papierovania. Vytvoriť zložky, zdokumentovať, zapečatiť, poslať do centrály. Dvadsaťpäť hodín práce a jedna nedeľa na regeneráciu.

Keby tu bola Laura. Horúce kvapky by sa premenili na jej jemné prsty a žiadostivé pery. Navzájom si kus po kúsku ochutnávame telá. Hukot vody sa mieša s našimi stonmi. Zadrapí sa mi do kože, zviaže ma nohami a zakloní hlavu. Syknem od bolesti a zahryznem sa do jej broskyňovej šije.

Voda stíchne a začne zmývať stopy našej vášne. Dlaň pomaly povoľuje zovretie. Opriem si čelo o hladký obklad. Na chvíľu v ňom zazriem toho pána zo zrkadla. Keď sa vrátim domov, poviem jej, že ju milujem.

Cesta bola zvláštna. Napriek tomu, že ju dobre poznám, celý čas pozorujem okolie. Jens bol ticho. Len keď sme prešli okolo poslednej bunky zahlásil: „Dnes slnko visí na oblohe najdlhšie počas celého roka.“ Povedal to tak smutne. A prečo použil slovo „visí“? Ako keby ho tam niekto ráno zavesil a k večeru naň zabudol. Tak ho prišiel o niečo neskôr zvesiť. Nechápem či je mu to ľúto alebo ...

„Vyhoď ma tu prosím.“

„A kedy mám po teba prísť?“

„Veď vieš.“

Chcel sa ma ešte niečo opýtať, ale moje nohy už šliapali do kopca. Vedel, že ak mu nepoviem presnú hodinu tak si chcem vychutnať západ slnka.

Dorazil som k prameňu. Zo zeme vyvierala horúca voda. Víta ma bublaním a hustou parou. Sem si chodím čistiť myšlienky a nabrať energiu. Ľad je posiaty priesvitnými kryštálikmi, ktoré sa menia v lúčoch slnka na farebné diamanty. Voda sa točí ako had. Po niekoľkých desiatkach metrov padá z ľadového kopca a vytvára vodopád. Jeho syčanie je počuť už z diaľky a jazierko, ktoré sa pod ním usadilo vábi každý pohľad. Moje myšlienky sa pohojdávajú v sieti nad parou vystupujúcou z vody. Cítim jemné špliechanie kvapiek odrážajúcich sa od hladiny.

Zrazu sa sieť roztrhne a cez uši mi preletí hlasné zaerdžanie. Pohľadom zamierim nad vodopád. Slnko už netrpezlivo čaká na zvesenie. Pretriem si okuliare. Erdžanie sa ozve znova. Teraz to je úplne blízko. Vybehnem vyššie a v zlatej žiare ich zbadám. Divoké erdžanie a dupotanie mohutných kopýt. Vetrom spletené dlhé hrivy. Strakatá srsť posiata tými drobnými diamantmi, ktoré okolo nich tvoria akýsi svetielkujúci plášť. Slnečné kone. Ešte nikomu sa ich nepodarilo chytiť. Rozprával mi o nich Jens. Neveril som mu. Neveril som, že existujú. Neveril ...

Opatrne si čupnem a vytiahnem fotoaparát. Zradil ma. V momente ako ho zapnem, začne pípať signalizácia o stave baterky. Došla. Ticho zakľajem. Skúsim sa k nim dostať. Po milimetroch sa približujem. Kone si ma nevšímajú. Erdžia, hryzú sa a tancujú. Divoký kolotoč nemá konca. Od vzrušenia mám otvorené ústa a ostrý vzduch sa mi zarezáva do pľúc. Tá nespútaná radosť. V tej chvíli im chcem rozumieť. Premeniť sa na jedného z nich a prežiť túto chvíľu znova a znova. Mám ich ako na dlani. Dvanásť divokých princov. Keď som vzdialený len pár metrov, jeden z nich zastane. Zafŕka, potrasie hrivou a vykročí ku mne. Ostatní sa ako na povel upokoja a zoradia. Premením sa na trasúcu ľadovú sochu. Kráľa oblohy sa snaží niekto stiahnuť, no on sa prekvapivo zapiera zo všetkých síl. Fučiace nozdry zastali tesne pred mojimi okuliarmi. Zacítim zvláštnu korenistú vôňu a začnem sa roztápať. Vietor sa pohráva s jeho hrivou a splieta ju s mojimi rukami. Pozerám sa do jeho magických čiernych očí, v ktorých sa odohráva niečo nemožné. Cítim ako mi stekajú slzy po tvári. Zatvorím oči a prestanem vnímať okolie. Po chvíli začujem v diaľke svoje meno. Volanie stále silnie až mi idú prasknúť bubienky. Strhnem sa.

Všade je tma. Noc roztiahla svoje krídla a stráži hviezdy. Stojím nad vodopádom. Okolo rúk mám omotaný chumáč konskej hrivy. Zbadám svetlo. Niekto šermuje lúčom z baterky po hladine driemkajúceho jazierka a kričí moje meno. Jens, spoznávam svojho priateľa.