Terminátor

Prvého decembra zasypalo Osadu. Fedor stál pri potoku a obkukoval starú embečku bez značiek zapichnutú nosom do vody. Vracal sa z doobednej prechádzky v Tichej dolinke, vraj tam ktosi videl rysa.  On žiadne stopy nenašiel, nechal embečku tak a zastavil sa pri dverách starej chaty suseda Romana. Naposledy, keď sa stretli ho tento podivný dedo vo veľkých slnečných okuliaroch a ošúchanej bekovke pozval k sebe, že mu je otupno samému, aby sa niekedy zastavil na kus reči. Zabúchal, nič, zabúchal ešte raz a silnejšie. Po chvíli sa dvere pomaly otvorili.

Vošiel do chodby, na príkaz domáceho sa ani nevyzul a usadili sa v izbe, kde sa ako v jedinej vždy svietilo. V izbe sa zastavil čas, odhadoval to na sedemdesiate. Vypĺznutý nábytok,  tri drevené lustre, veľký murovaný začmudený krb, v jednej časti kuchynský stôl a stará rohová jedálenská sedačka, v druhej časti rozkladací diván, presklená obývacia stena, televízor, po stenách parohy rôznych veľkostí, drevené poličky s hlineným aj vyrezávanými hrnčekmi, drevené valašky, vybíjaný opasok, plstené bábky v kroji, maľované hlinené taniere, jedny kukučkové hodiny a jedny štvorcové červené nástenné hodiny. Roman mal na sebe sivé tepláky zafúľané od sadze a hrubú flanelovú košeľu, pod ňou tenkú košeľu. Vysoké čelo posiate pigmentovými škvrnami a riedke vlasy vyčesané dohora na stred ako pankáč.

„Čo sebe daš? Mam pivo, paľenku, čaj, co sceš? Dame sebe rum s čajom? Som rad, že ši prišol. No a ti skadzi ši? Skadzi ja ce poznam?“, zasypal otázkami návštevu a premeriaval si ho šibalskými očami.

„No veď ja som váš sused. Bývame na konci osady. Stará áčková chata s terasou, kamenný múr a hrdzavý nepojazdný multicar na dvore.“

„Hej už znam a s kym tam byvaš, zo šestru? Tota žena to tvoja šestra či jak?“

„Nie to je moja manželka, ale teraz je na liečení v kúpeľoch“, usmeje sa Fedor. „A ďakujem nič si neprosím, ja som vám niečo doniesol“, vytiahne z batohu fľašu portského vína a svoju čajovú termosku. „Tu aha, boli sme na výlete v Portugalsku, tak som vám doniesol fajnové vínko, to je skôr taký likér by som povedal, ale výborný, na ochutnávku som vám chcel, a mám svoj čaj, tak nemusíte si robiť starosti.“ „No ta čo sebe daš?“, opýta sa znova starý pán. „Nič, toto si dáme, len dva malé poháriky, ak vás môžem poprosiť.“ „A pivo sceš abo čaj?“ „Nie, dva malé poháriky vás poprosím“, snaží sa Fedor stále hlasnejšie. Domáci vstane, odíde do kuchynky a prinesie poháriky a pred seba položí fľašu piva zatvorenú korkovou zátkou. Fedor otvorí tlstú fľašu, obom naleje a ponúkne. „Tak na zdravie, hlavne na to vaše pán sused, nech vám ešte dlho slúži“, popraje Romanovi a vypijú. Kým Fedor doleje ďalší, Roman si odpije glg z piva. „Hluhy som, ošemdzešatšedzem roky budzem mac. Mušim isc za totu doktorku, aľe ta barz še mi nesce nošic toten strojček. Znaš jak dneškaj som tu a neznam dokedy, možno do jutra“, zarehoce sa. „Ale inak sa držíte dobre, vždy vás vidím chodiť hore dole aj kosiť okolo chaty.“

„Dvacecšesc roky tu žijem, mal som paradny život“, prešiel si vyrobenou rukou po vlasoch a pokračoval v spomínaní.

Ako s kamarátmi založili chatovú osadu. Všetko stavali svojpomocne, celú svoju chatu postavil holými rukami od základov. Prístupová cesta bola len zhora, chodilo sa od kapličky, materiál im vozili na vetrieske, elektriku tu zaviedli až v osemdesiatych rokoch. Dobrá partia boli, susedia aj kamaráti, organizovali turnaje vo volejbale, futbale, varili guláše, postavili vlek, v zime sa lyžovalo, bufet tu bol, až z mesta tu chodili, aj vtedy vychytené rekreačno-športové stredisko na Čingove im závidelo. Ako vlakový sprievodca chodil osobnými vlakmi, neskôr aj rýchlikmi, najprv do Žiliny, potom do Púchova a potom aj do Bratislavy. Popritom ešte chodil na fušky, robil kúrenie, naučil sa. Vedel si zarobiť pekné peniaze, no s nimi prišli aj pletky so ženami aj žandármi. V Žiline mal milenku sekretárku prednostu stanice, v Púchove krčmárku a v Bratislave herečku z divadla. Vždy ho čakali. Aj kvôli ním vlaky meškali, smial sa a plieskal rukou o stehno, keď na to spomínal. Na chatu k nemu chodila aj zapisovateľka z košického súdu, aj poštárka zhora z dediny. Keď rozprával ako v zime rozkúril oheň v krbe, nahrial periny a potom celú noc premilovali na zemi, oči mu svietili ako rozpálené uhlíky, a Fedorovi tiež. Na prvé auto škodovku tisícku čakal v poradovníku a potom to už išlo. Nebolo víkendu, žeby sa nevozili spití na aute a lietali za sukňami. Tri krát mu zobrali vodičský preukaz, mal aj súd a raz otočil auto na strechu a skončil v jarku. Vždy sa však z toho dostal bez ujmy na zdraví a autom chodil aj bez vodičského. Poslednýkrát mu ho vybavil kamarát prokurátor. Prišiel za ním do krčmy s varovaním, že už si musí dávať pozor, lebo po ňom idú. Sadol opitý do auta a na prvej zákrute ho zastavili biele čiapky. Pri kontrole dostal príhodu. Srdce. Museli ho urgentne previezť do Košíc a tam znova naštartovať. Operovať sa však nedal, no odvtedy už nejazdil.

Na chvíľu sa odmlčal. V izbe bolo počuť slabý tikot hodín. Odpil z pohárika a pozrel na Fedora.

„A ty dze ši robil, ty ši už na dohodku?“, prižmúril oči, dvihol bradu a pokynul ňou.

„Nie, ja ešte pracujem. V lese. Fotopascu som bol umiestniť. Rád chodím na turistiku a pozorujem zver. A inak pracujem ako správca siete na mestskom úrade.“

„Prečo nosíte stále tie veľké tmavé okuliare? Ešte som vás bez nich nevidel či je ráno alebo večer.“ „No ta preco, ta proci slunku a v žime aj proci šňehu. Terminator, ta to je moj imidž. Zoberem pušku šickych vystreľam, chycim auto a rucim do jarku!“, dvihne prst a vycerí zuby. „Dobrý imidž. No ja už budem musieť ísť, rád som vás spoznal“, Fedor nalial do pohárikov sladkastý likér a v hlave mu začalo vŕtať, ako to Terminátor myslel s tou puškou a autom v jarku. „Čekaj, ešči ci mušim daco ukazac“, starec prešiel ku poličkám nad divánom. Vybral fotoalbum, položil na stôl a začal vyťahovať čiernobiele fotografie. Bol na nich vo svadobnom, potom krstiny, kdesi v práci, kamaráti, s ktorými stavali prvé chatky v osade. Po chvíli sa šibalsky usmial, mľaskol perami a začal vyťahovať a komentovať tajné analógové útržky z čias, keď chodil na zábavy do baru v hoteli Metropol, hrali tam muzikanti z Poľska, ženy tancovali v podprsenkách na stoloch, šampanské tieklo potokom a vždy končili u starca na chate, kde sa diali divoké večierky.

Fedor tleskol rukami a vybuchol od smiechu až sa mu žlté zuby roztancovali .

„Ta vy ste bol riadny kujon, pán sused. No tak ešte jeden na rozlúčku si dajme a idem.“

„Joj, to bul sladky život ci hvarim“, Roman vytočil hlavu do stropu a zamľaskal. „A teraz še me šicke pytaju, že jak to možne, že eščik žijem, že co me trime pri živoce. A znaš čo im ja odpovedam?“

„Neviem.“

„Čert a paľenka!“. Roman vypil pohárik, pohladil sa na hrudi, no odrazu ako keby ho niečo zovrelo. Zachrčal a spadol zo stoličky. Fedorovi vrástli nohy do koberca, nemohol sa postaviť. Kričal na suseda, schytil mobil, vytočil záchranku. Žiadny signál. Nohy mu opäť ožili, vyskočil, kľakol si k starkému, hmatal pulz, snažil sa mu dať masáž srdca, no nevedel, či to robí správne, začal panikáriť. Vybehol vonku z chaty. Husto snežilo, tma sa usadila v osade. Nikde ani živej duše.

Nehybné telo Romana ležalo rozvalené na koberci, žiarovka nad ním párkrát preblikla a prestala svietiť.  Odrazu sa akási priesvitná svetielkujúca kópia jeho postavy vzniesla do vzduchu smerom ku plafónu, roztiahla ruky, pretočila sa tvárou k podlahe a pozerala akoby do zrkadla. Sekundová ručička červených nástenných hodín, ktoré dostal od železníc pri odchode do dôchodku zastala.

Fedor sa triasol zhrbený a zasnežený na príjazdovej ceste. Odkiaľsi sa zjavili svetlomety auta. Blížili sa k nemu. Fedor sa od radosti hodil na kapotu. Vytiahol šoféra a utekali do chaty. Vbehli do izby. Nikto tam nebol, starec zmizol, len žiarovka nepravidelne blikala. Cudzí pán nechápavo pozeral na Fedora a krútil hlavou.

„To nie je možné, veď teraz sme tu sedeli, odpadol a... verte mi, nechápem to!“

Záchranca pozrel na prázdne poháriky na stole, potom na Fedora, obzrel sa po izbe, poťukal si po čele a odišiel preč.

Fedorovi narástla v krku guča, nemohol ani kričať, spustil sa bezvládne na lavicu, vložil si hlavu do dlaní. hlava mu horela, v ušiach dunelo. Odrazu akoby začul zvuk prichádzajúcich krokov. Vo dverách sa zjavil Roman. Tvár mal čiernu od popola, oči mu šibalsky blikali na zeleno.

„Ta dze ši zmiznul? Ja bul priložic dolu do kotla, bo dajaka žima tu je... a sluchaj totu moju embečku treba z jarku vycahnuc!“