Hviezda z titulky

 

Hviezdy to nemajú ľahké. Na chvíľu som sa medzi nimi ocitol, keď ma omylom zachytil objektív. Dlho som si tej slávy neužil. Na obálke časopisu ostal už len hviezdny prach.

A posledné oči, ktoré sa na mňa pozerali ,boli také... vínové, sklamané, uslzené. Som na chate, stotridsať kilometrov od môjho bytu. Pavúk mi stihol rozpovedať celý svoj životopis. Zaujímavé, ale už to ďalej nemienim počúvať. Začína sa opakovať. Tak ako odbíjanie kostolnej veže. Čakal som na niečo úplne iné.

 

Vyzeral ako pokrčený papierový pohár. Začal si naťahovať tričko pod krkom akoby ho niečo hrýzlo. Potom sa pomrvil na lavičke, hrabol dlhými prstami do mastných vlasov rozhádzaných na všetky strany, pohľadom spravil kružnicu a znova sa skrčil. Jednou rukou pohladil veľkú brašnu vedľa seba a ukazovákom druhej kopíroval vyrezané mená v lavičke. Omamná vôňa agátu mu pošteklila nos. Usmial sa. Pozrel tým smerom.

Sedeli tam znova.

Presne ako včera, zapletení do seba, nad hlavami im viseli strapce bielych kvetov, ktoré sa jemne pohojdávali ako motýlie krídla. Ťahalo ho k nim, znova sa prichytil ako sa ich chce dotknúť, splynúť s ich príbehom, ukradnúť im trocha z tej lásky. Nechápal prečo, nikdy sa mu to nestalo. Pozrel nechápavo na ruky, trochu sa mu chveli. Pošúchal si dlane o stehná, rýchlo otvoril brašnu a vybral fotoaparát s veľkým nosom. V momente sa reč jeho tela zmenila. Chladný prístroj zrástol s jeho rukami, ktoré mechanicky vykonávali pokyny z bzučiaceho mozgu. Priložil oko k hľadáčiku. Cvak, cvak... Prestal, položil ho jemne vedľa seba, vytiahol cigarety a pripálil si. Prekrížil nohy, zapichol lakeť do kolena a pozeral na nemé kovové telo.

 

Myslel som si, že je to sen, keď zavolala.

„Ahoj Richard. Neskočíme niekam na kávu?“

„Ako prosím?“ habkám žmoliac si trenírky, slúchadlo ani necítim. Spal som po nočnej. Dva dni voľno a zase. Zvykol som si.

„Či by sme nešli niekam večer sadnúť?“

„Ty ma voláš na rande?“ a hneď som tú vetu oľutoval. Mám trému, rok žiadna káva, teda rande. Bože, som ja ale trdlo. Zažmúrim oči a čakám obsadzovací tón.

„Povedala som na kávu, môžeš?“

„Áno, áno Bei. Prepáč, práve som vstal.“

„Stretneme sa o šiestej?“

„Dobre,“ len žiadne hlúpe otázky, myslím si, „kde?“

„Pri fontáne v parku.“

„V akom?“

„Prosím? Si v poriadku Richard?“

Natiahlo ma ako strunu. Čo to trepem?

„Jasné, veď máme iba jeden, to nič, vieš, po nočnej.“

„Hej, tak o šiestej.“

„Hej, pri fontáne.“

 

Spomenul si na prvú fotku.

Kukajúce prsia mladej cigánky. Jednou rukou držala deravý sveter pod bradou a v druhej jeho stovku. Po štvrtom zábere dostal kameňom do hlavy a zistil, že toto povolanie je o inom. Život strihal ako film, štipcoval na šnúry, roky sa prevracali ako strany v albume. Všetky tie nespočítané bozky, zlepené farebné telá, opečiatkované zadky, tehotné matky oblečené do úsmevov, modlitby stratených duší, slané spomienky veriace, že nádej ešte neumiera... všetky tie nedopovedané príbehy... Pozerali na neho očami, ktoré on nikdy v zrkadle nevidel.

Prišlo mu náhle nevoľno, utrel si spotené čelo. Cigareta mu vypadla spomedzi prstov, natiahol si tričko, rýchlo siahol do brašny, vytiahol vodu a napil sa. Pozrel na milencov. Lačne sa ochutnávali, vo vlasoch im spokojne sedelo pár bielych motýľov, ktoré sem tam vzlietli, keď sa ich dotkli drzé prsty.

"Prosím vás mladý pán, neviete koľko je hodín?" prebral ho ženský hlas krčiaci sa blízko jeho tváre.

"Pravdaže," obrátil zápästie. Nahodil kyslý úsmev, pozrel do žmúriacich stareckých očí a pokrčil plecami. "Prepáčte, neviem. Zabudol som si hodinky."

Nahla sa ešte bližšie a šepla mu: "Zamilovaní môžu zabudnúť na všetko, len nie na to čo im to zabúdanie zapríčiňuje," usmiala sa a odišla.

Sledoval ju s otvorenými ústami ako zmeškaný autobus. Po chvíli zamával rukou pred očami akoby niečo odháňal. Musí sa vrátiť k práci, začína sa nejako zamotávať a to je tanec na tenkom ľade. Rýchlo siahol po znudenom nosáňovi.

Cvak, cvak... pod agátom to začalo akosi vrieť. Ruky im splašene behali po telách, skrývali sa pod tričko a do nohavíc. Na chvíľu ich zastavil hanblivý smiech, šepot a čmáranie nosom na líca. No neposlušné pery dlho nečakali a znova rozpútali divoké tance jazykov, ktoré znepokojovali náhodných okoloidúcich.

Každé ďalšie cvak písalo nový príbeh, ktorému nevadí zvedavé oko fotografa ani predsudky pľuvajúcich úst, ktorý sa mieša s vôňou agátových motýľov, bez slov presviedča zamračené postavy, že milovať nie je hriech, letí k slnku ako šarkan, lebo to nedotknuteľné je tu pre všetkých, nepotrebuje sa skrývať pod kapucňu, ani biť na poplach, nikto ho nemusí počúvať, ba naopak s každým si rád vypije šálku kávy. Príbeh bez slov, bez mien, bez konca...

 

Chvíľu stojím a vraciam sa do minulosti. Mám rande s Beátou. S mojou bývalou. Chodili sme spolu jeden a pol roka. Je moja prvá. Ja jej prvý. Vraj. Moju istou nabúral fakt, že ma nechala kvôli bývalému. Vraj s ním nič nemala, ale, že stará láska nehrdzavie. Dobre, osprchoval som sa a oholil. Viem, kto ma čaká, takže obavy z trápnosti neboli žiadne. Trápny som bol, keď dostala odo mňa snubný prsteň.

„Vezmeš si ma?“

„To nemyslíš vážne?“ začala sa rehotať. No čo, naplnil som údolie ďalšími slzami a povracal si posteľ.

Ale nervózny som ako pred prvým rande. Idem peši do centra asi dvadsať minút. Chôdzou čiastočne striasam nervozitu.

 

Je príjemne. Slnko zakukuje pomedzi listy a pozoruje okolie fontány. Sme dvaja. Fontána opäť nejde. Ako toto leto asi pôjde? Pôjdem za starostom. Hmmm... len či ma príjme? Stavia dom, na také veci nemá čas. Opýtam sa Zdena. Je mu rodina. Vedúceho prevádzky u nás mu vybavil on a Zdeno sa tým netají. Vravel mi aj ako prišiel k tomu pozemku, ale však prečo by aj nie, keď všetci pred ním áno. Ktovie ako to je naozaj? Na všetko zlé existuje slušné vysvetlenie. Možno patril mestu a možno je to močiar. Prišli z pozemkového obhliadnuť a skonštatovali, že naozaj. Močiar. No čo, sedieť na jeho stoličke, tiež by som to využil. Nie je však najhorší. Aj kulturák je dokončený. Dvaja pred ním to „nestihli“. Futbal konečne ako tak funguje, dresy nové, trávnik zelený bez plešín. Cigáni majú bytovky a každý mesiac sa hrá divadlo.

Som zvedavý na tú vilu čo rastie v tom močiari. Zdeno sa preriekol.

Polkruh tvorený z lavičiek po mojej ľavici okupujú vekové kategórie od štrnásť do šestnásť rokov. Oproti mne na druhej strane sedí starý pán. Oddychuje a sleduje ako mládež pokročila za ten čas, čo zostarel. Ktovie čo si myslí? Možno nič a možno medzi nimi má vnuka, ktorý sa k nemu nechce priznať. To by bolo trápne. Dedo chápe, nezosmiešni ho predsa. Tak sa len navzájom tajne sledujú a dorozumievajú očami.

„Ahoj dedo.“

„Ahoj chlapče. Tak to  je tá Lenka čo si mi o nej rozprával?“

„Hej to je ona.“

„Pekná, len tie červené vlasy mi vadia.“

„Ale dedo, to je normálne. Je úplne perfektná. Má aj náušnicu v pupku.“

„To som videl, to je to, čo si mi ukazoval v časopise, že?“

„Hej, čo povieš?“

„No keď je to tá najkrajšia vec, ktorú na nej obdivuješ, tak dobre.“

„Čo dobre dedo, chápeš, ona je úplne fasa.“

„Tak dobre chlapče, len sa bav. Som nablízku. Hneď pri tebe. Vidíš ma? Chlapče vidíš? Tu som,“ dedo zamáva. Skupinka mladých sa na neho nechápavo pozrie.

Je asi opitý, pomyslia si, alebo je to starý úchylák.

Dedo prestane, skloní hlavu a zamrmle: „Nepozná ma,“ možno to nie je on.

Dve malé šibalky sa chichúňajú. Sedia vedľa starého pána. V pravom polkruhu obežnej dráhy fontány. Rehocú sa ako besné. Jednej spadol kopček zmrzliny na nohu. Utrie rukou a odoberá si od kámošky. Smiech sa rozlieha po okolí. Prehlušil aj mládež. Na chvíľu to zaregistrujú všetci naraz. Adolescenti, dedo, dvaja, ktorí nepatria k tým prvým, pekná cigánka s nápadníkom a jej škaredá pestúnka s dieťaťom v náručí. Všetci pozerajú, čo je také smiešne tým sopľaňam. Keď zistia, že ide len o zmrzlinu, pokračujú vo svojom príbehu.

 

Na druhý deň sa zobudil v cudzej posteli. Okolo zápästí náramky náhodnej vášne, v hlave stopy po večernom flamencu, miestami bez obrazu a zvuku. Sucho preglgol ďalší falošný sľub pri pohľade na prázdne fľaše pohodené vedľa posteli. Za jednou sa skrýval jeho nosatý tieň. Obzrel sa po nejakom zrkadle. Opatrne sa k nemu doplazil, po ceste schmatol nosáňa a posadil sa pred neho rozhodnutý prijať pravdu. Žiadny zázrak sa však nekonal. Márne hľadal to čo vlastne ani nikdy nestratil. Pozrel na hrebeň spútaný havraními vlasmi, zobral do rúk a privoňal. Na chvíľu sa mu vybavili jej ostré bradavky, rozpálené stehná, tancujúci zadok...

"Ako sa volá? Čo? Nevieš?" pozrel na svojho znudeného spoločníka, potom do zrkadla a zaškeril sa. "Ale vieš, veď ty mi to povieš. Si sa znova predvádzal čo? Ty a ten tvoj zvedavý rypák čo? Všade ho strčíš čo?", ťukol prstom po objektíve.

Ten mlčal, poznal to od A až po Čo?.

Muž nahodil akýsi úsmev, taký nijaký. Rozhliadol sa okolo seba. Okrem ticha a jeho šiat tu bolo všetko cudzie. Ako vždy. Vstal, odišiel do kúpeľne, po ceste našiel odkaz v kuchyni. Láska načarbaná v troch riadkoch na kúsku papiera vytrhnutého z cudzieho života. Ako vždy.

Spravil si kávu, zapálil cigaretu aj včerajšiu noc a pochoval ich v popolníku. Ako ...

Celý deň sa potom motal po meste. Bol vybaviť nejaké detaily ohľadom ďalšej výstavy. Pár otravných telefonátov s otravnými ponukami na fotenie. Oči sa len tak bezcieľne potulovali, čakali kedy poslúchne nohy. Tie stále ťahalo niekam. Niekam kde to bolo také príjemné.

Chvíľu však ešte museli počkať.

Do cesty sa im priplietol akýsi známy hlas z akejsi noci.

"Ahoj, ako sa máš?"

"Ahoj, vieš, všetko po starom, naháňam nejaké fotky, čo ti budem, ale ty sa pochváľ."

"Včera som sa vrátila z Maroka. Neuveríš s kým som tam bola."

"Nebodaj s tým...?"

"Presne s ním. Aha!"

"Neverím..."

"Jasné, že áno... pošlem ti pozvánku a bola by som rada keby si nám spravil aj pár fotiek, hlavne z kostola... sľúbil si mi to, pamätáš? Prepáč musím už letieť... zavoláme si... "

"Pamätám... leť... jasné..."

 

Je osemnásť pätnásť. Obzerám sa striedavo na strany a za seba, ale zatiaľ ma Beino meškanie netrápi. Skôr naopak, som rád, že tu ešte nie je. Potrebujem sa nadýchnuť, ukľudniť myšlienky. Nejako sa mi po ceste rozutekali a nie a nie ich dať dokopy. Inak, keď sme spolu chodili, čakala som na ňu aj hodinu a pol. Stále mám však v hlave kolotoč z otázok: „Prečo som a čakám na bývalú, ktorá ma pozvala? Na kávu? Na rande? Navždy?“

Rozmýšľal som. Za ten čas starý pán odišiel. Vnukovi sa ani nepozdravil. Pozrel ešte na Lenku a spomenul si ako dvoril svojej žene.

Nie, bolo to inak.

Mládež sa baví po svojom. Lenka každých päť minút ukazuje svoju okrasu v pupku. Má dobrú postavu, zrejme aj bruško, to by chcelo vidieť zblízka. Chlapci sú z nej hotoví, stále sa pokúšajú k nej dostať.

„Ukáž.“

„Môžem sa jej dotknúť?“

„Bolelo to?“

„Tá je perfektná.“

„Pofúkam ti to?“

Lenka sa len rehoce. Páčia sa jej žiadostivé hlasy a ruky chlapcov. Po chvíli jej ctiteľ vyskočí na lavičku a zahlási: „Zajtra si dám urobiť aj ja!“

Zaujal, aj Lenku.

„Áno a kde?“ vyzvedá.

„Tam kde ty a možno aj do jazyka!“ machruje.

Spustí sa odozva:

„To nemyslíš vážne?“

„To bude bolieť.“

„Si normálny?“

„Trepeš somariny!“

„Neverím!“

Začali sa prekárať a padali aj stávky či to spraví alebo nie. Lenkina hviezda pomaly zhasínala. Treba rýchlo niečo vymyslieť.

„Hej počúvajte všetci!“ rozmachla sa rukami. „Ticho, počúvajte!“

Všetci pozreli na ňu.

„Keď si Marek prepichne pupok a jazyk, tak ja si dám tetovanie tu!“ otočila sa, stiahla trochu kapsáče aj gaťky a ukázala tesne nad jej pekný zadoček.

Vyhrala. Chlapci ju pohľadom prinajmenšom už „to“ a baby nechápali, čo to trepe. Marek si sadol naspäť, nikto už o ňom ani len netušil.

„A čo si tam dáš?“

„To fááákt?“

„A kto ti to spraví?“

„To je dobré.“

„Tak to chcem vidieť.“

Podržala ešte chvíľu svoj zadok na výstave a pustila sa naspäť cestou medzi hviezdy.

Moje pozreli na hodinky, že Bea riadne mešká. Som nervózny. Čo mi asi povie, keď príde? Keď vôbec príde. A ja trkvas tu sedím a čakám. Ešte šťastie, že tu mám spoločnosť. Rád pozorujem ľudí. Niekedy si určite myslia, že ich sledujem a či nie som chorý, alebo úchylný. Niekedy fakt takto pozerám, ale myšlienkami som úplne inde. Teraz však stále niekto prejde pomedzi tento kruh, pristaví sa, pozrie na fontánu. Nejde. Odíde. Ako keby tomu z diaľky neverili, že voda nestrieka. Alebo prídu s deťmi. Tie sa začnú čľapkať v tej špinavej vode, čo ostala a púšťajú si loďky z driev pohodených po parku. Zaľúbený pár sa príde na dvadsať minút pocukrovať. Zistia však, že je to málo intímne a neromantické miesto, tak odídu. Chlapci vedľa mňa tí druhí, čo nepatria k tým prvým, sa potajomky dohadujú, kam pôjdu fajčiť trávu. Sú taký vzrušení, že skoro kričia. Ešte, že nie je žiadny bonzák na blízku. Cítim sa ako súčasť každej z týchto cudzích chvíľ. Najviac sa však môj pohľad vracia k peknej cigánke. Je to tak často, že mám pocit, akoby každú chvíľu mala vstať a vynadať mi. Možno vylepiť, alebo či nepošle toho jej frajera. Pozoroval som ju aj keď kojila to malé. Keď jej nápadník ktovie, čo šepkal do ucha a ona sa pritom zmyselne usmievala. Sedí hore na operadle lavičky. Krátka sukňa so strapcami mi dovoľuje kochať sa na zvodných stehnách, ktoré ma vábia ďalej. Chcem sa ich dotknúť, pohladiť, kúpiť si povolenie na zadok. No stále ma aj zmrazí, keď pozriem vedľa nej. Tá jej pestúnka mi pripadá ako keby prišla práve z basy. Vyzerá ako chlap. Keby som si nevšimol prsia, nič ma nepresvedčí, že je to žena. Má taký divý pohľad. Pravdu povediac naháňa mi strach, aj to malé drží akosi neogabane. Predstavím si ju ako sa holí. Fuj. Ofinu má zostrihanú zarovno s čelom, nad ušami a vzadu je trčia len také strapce akoby tie vlasy niekto skracoval nožom alebo čo. Stále je zachmúrená. Zrejme jej vadí, že musí točiť piate koleso. Nápadník sa bol už druhýkrát preobliecť. Na moje prekvapenie vôbec nereaguje na pripomienky svojej čajori, že stále čumím.

 

Richard síce pamätal, ale na ten sľub akosi zabudol, každopádne privoňať ku svadobnému stolu je celkom dobrá príležitosť ako stretnúť nové príbehy. Nohy už nepustili opraty a niesli ho preč od sveta náhodných, otravných, známych... Cestou rozmýšľal ako sa vykrútiť z neplánovaného stretnutia s Bohom. Stále sa naň hnevá a keď si myslí, že ho takto prinúti znova o tom debatovať je na omyle. Neodpustí mu.

Zastal.

Okolo neho preletel pár bielych motýľov. Usmial sa, pohladil po strnisku a sadol na svoju lavičku. Prázdne miesto pod agátom mu trošku zvraštilo čelo, ale cítil sa lepšie ako v tom svete tam kdesi. Nepotrebuje ten kolotoč stvorený za sedem dní. Je mu z neho na zvracanie, už má aj strach. Stačí mu tento tu, maličký, z agátových lupeňov, stvorený za dva dni.

Vložil si cigaretu medzi pery, chvíľu sa mu len tak prevaľovala z jednej strany na druhú a netrpezlivo čakala na oheň. Vybral z brašne nosáňa, starostlivo skontroloval či je s ním všetko v poriadku, pripálil si a čakal. Po štvrtej nedofajčenej sa začal nervózne obzerať na každú stranu. Náhle vstal, kráčal do stredu svojho maličkého sveta, opatrne si sadol na ich lavičku akoby pálila. Prestal myslieť, zatvoril oči a roztiahol ruky dotýkajúc sa dlaňami ošúchaného dreva. Pocítil chvenie v bruchu a jemné pichanie pozdĺž čiary života. Zopár motýľov zletelo zo strapcov a zamotalo sa mu do vlasov. Zrazu akoby začul vzrušený dych milencov, mal pocit, že sa ich dotýka, že je ich súčasťou.

Ktosi sa zastavil pri jeho lavičke oproti. Ten náhodný okoloidúci ho chvíľu pozoroval, potom si sadol, prestal sa mračiť a čakal kedy otvorí oči.

 

Dieťa začalo plakať a fontána zdvihla obočie. Zrazu sa pestúnka postavila a dala dieťa matke. Nevedel som od nich oči odtrhnúť. Niečo mi vraví, že som to prešvihol. Vykročí ku mne, ruky v päsť. Jej tvár mi pripomína potkana, keď ide zaútočiť. Zažil som to raz. Stálo pri mne šťastie. Ostala mi jazva na ľavej ruke. Postavila sa predo mňa. Nechápem, čakám čo sa bude diať. Dlane sa mi potia, chcem vyskočiť a ujsť. Lavička ma však drží, chce svoju daň zato, že mi umožnila taký pôžitok. Zrazu sa skloní a povie:

„Počúvaj gadžo, čo by si chcel? Čo kukáš na nás?“

Mám jej potkanie oči tak blízko, že mi úplne zdrevenel jazyk.

„Sa ti páči ona?“

Nechcem, ale hlava mi súhlasne prikývne.

„Ta počúvaj, koľko dáš?“

„Prosím?“ ticho vykokcem.

„Čo si povedal?“

„Opýtal som sa, že prosím,“ snažím sa slušne.

„Čo prosíš, keď chceš ju, povedz koľko máš love a pôjde s tebou! Tak čo gadžo?“

„To je nedorozumenie. Prepáčte. Ospravedlňujem sa,“ nič lepšie ma nenapadlo. Želal som si, aby odišla. Mám strach, že ma opľuje, alebo, že ma začne biť.

„Buzerant, nedorozumel si sa? Ta pozeraj na bielu suku, lebo ti prijebem!“ otrčila mi päsť pred nos. Nadala mi ešte niečo po cigánsky a odišla k svojim.

Bea ma dožrala. Z časti aj kvôli tomuto incidentu, lebo teraz sa na mňa všetci pozerajú a škeria sa. Cigán ten najviac. Ale to jej meškanie. Šľak ma trafí. Som ja, ale idiot. Takto sa nechať zosmiešniť, že vraj rande. Zvon mi odbil na odchod.

V tom prešiel popri mne krivý nos fotografa. Chvíľu ňuchal tu najlepšiu pozíciu. Sledujem ho len tak tajne. Zastal totiž tak, že keby som sa otočil, pozerám rovno na rozpálené stehná a potkaní ksicht. Stlačil spúšť. Dva, tri, štyri...

Martin Hlavatý

(04.04.1979)

Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako osvetový pracovník i ako manažér hudobných kapiel a interprétov. Venuje sa próze, dramatickej tvorbe a tvorbe piesňových textov. Členom literárneho klubu je od roku 2002.

Ocenenia

Viacnásobný laureát Poetickej Ľubovne, laureát Múzy 2005, súťaže Ihnatové Hanušovce 2006Krídla Ivana Laučíka 2007Mladej Slovenskej poviedky 2008 literárnej súťaže Radlinského Kúty 2009 a Florinovej jari 2010. Ocenený bol aj na súťaži O dúhovú lampu z krajiny Zázračno. Čestné uznanie získal na súťaži Jašikové Kysuce 2006.

Publikoval

Spišské hlasy, TelePlus, Pravda, LET, Novovešťan, Spišský Denník - Korzár, Romboid, v rámci pouličnej výstavy literatúry RAVENA 2006, Bratislava, v zborníku Dlh (Vienala Košice, 2004) a Posúvanie (SOS Spišská Nová Ves, 2007) a PARNAS (2016).

Svoje práce prezentoval aj v rámci pouličnej výstavy literatúry RAVENA 2006, Bratislava.