Súboj

V drevenej miestnosti bolo horúco, vzduch smrdel zatuchlinou a vôbec tak nedodával na úcte vysokému idolu uprostred. Okrem neho tu nebolo nič, čo by nasvedčovalo, že je to chrám. Sedem nemých drevených tvárí pod jediným temenom sa dívalo do siedmych rôznych strán malej kruhovej stavby. Dobový boh stál mlčky, v strnulej póze a na meči čo zvieral vo zdvihnutej pravici sa odrážal poskakujúci oheň rozložený pod jeho neumne vyrezávanými nohami.

Prázdnym pohľadom sledoval stlstnutého muža, ako zápasí s ťažkými dverami. Chtivoj za sebou zabuchol a pomalým, neistým krokom sa presunul až pod dubový idol. Spod kabáta vytiahol hlinený krčah a po miestnosti rozvoňalo víno. Poklonil sa: „Zdravím ťa, starý brat,“ kyslo sa pousmial a podvihol nápoj do vzduchu. „Nesiem dary,“ dodal a odpil si, každým pohybom prezrádzajúc, že to dnes nie je po prvý raz. „Ó, veľký, zase nás cesty zaviedli kamsi do sračiek, len čo je pravda. Tu máš, daj si.“ Prúd padajúceho vína zaplieskal na kamennej dlažbe a ofŕkal nohy ako bohovi, tak i jeho zverencovi.

„Do riti,“ zamrmlal si Chtivoj keď si pozeral ostriekané čižmy. „Svine predajné ma chcú zabiť! Vraj, som mal vedieť... Mal som vedieť... Čo ja mám čo vedieť?!“ Vypustil niekoľko nadávok a opäť sa napil. „Suka je to bratku, len čo je pravda. I s tým jej manželom. Toto chcela! Aby som na staré kolená...“ zvyšné slová sa stratili v chrapľavom kašli.

Starší muž v špinavom, ale módnom, oblečení sa začal tackavo prechádzať po miestnosti a pokračoval v tichom mrmlaní. Z vína ubúdalo a malá mláčka pod nohami idolu iba usychala. „Svine nenažrané!“ vyhŕkol a nechtiac porozlieval.

„To je pre teba,“ povedal, keď očami zhodnotil škodu. „A ty!“ zamračil sa na sedemhlavého boha. „Ja ti postavím sochu! Chrám! Koňa, ti dám, že by mi ho aj kráľ závidel a ty ma takýmto osudom odmeníš?! Prašivec... Ja ti dám, obetu!“

            Prázdny krčah preletel ku protiľahlej stene a pri slabom náraze iba praskol. Chtivoj si vyhrnul kabátec, zodvihol rázporok a ticho nadávajúc obetoval.

V hradisku panovalo obvyklé nočné ticho zmiešané z cvrlikania hmyzu, občasného zakrákania a falošného spevu jeho majiteľa. Mara počúvala, ako sa jej otec vracia z obetného kopca naspäť ku bráne. Niekoľko krát ho počula padnúť do čľapkajúceho blata, až sa mu napokon vybrali naproti dvaja muži zo stráže.

„Je to pravda?“ ozval sa hlas z tmavšieho konca miestnosti. Znel mäkko a piskľavo.

Mara sa na posteli otočila k svojej sestre. „Čo?“

„To o otcovi?“

„Tým sa netráp,“ pokúsila sa udusiť zvedavosť mladšieho súrodenca, „radšej sa vyspi.“

„Povedz mi to!“ nástojilo dievča, „povedz, inak poviem o tebe a Druhošovi.“

„Prestaň! Nič nepovieš, inak ti vykrútim krk!“

„Tak mi povedz!“

Mara si iba povzdychla: „A budeš mlčať?“

„Budem!“ zvýskla potešene jej sestra.

„Prisaháš?“

„Prisahám!“

„Dobre,“ začala, „je to pravda. A teraz už spi.“

„Prestaň!“ nedalo sa mladšie dievča, „povedz mi, čo sa stalo. Inak poviem ja!“

„Dobre, dobre...“ Mara sa zamyslela. Z okna k nej priliehalo neprestajné nadávanie jej otca a jeho presvedčivé tvrdenie, že žiadnu pomoc dvoch nedonosených volov nepotrebuje. Chrapľavý hlas sa odrážal od stien hradu, akoby k nim patril už celé veky. Pomaly ako olej vtekal do základov a medzi staré kamenné kvádre. „Vieš čo robil náš posol s dievčaťom od husí?“ ozvala sa opäť k svojej sestre. „Vtedy, keď sme ich pristihli v senníku?“

„Viem,“ dievča sa zachichotalo, „to, čo ty s Druhošom.“

„Prestaň, lebo ti už nič nepoviem!“ piskľavý hlas rýchlo utíchol. Mara pokračovala skôr než stačilo dievčatko protestovať. „Tak, to robia všetci. Aj otec. Akurát, že ten to urobil s niekým... S kým nemal.“

„S kým? S kým?“

„Pamätáš si na ženu Slavíta z Nízkeho vrchu?“

„Fuj,“ ohrnulo dievčatko nos. Mara ten výraz už nepotrebovala ani vidieť, dokonale ho poznala, mala kyslú tvár mladšej sestry rovno pred očami. „Vyzerala ako striga. A mala hrozne dlhé prsty! A ten Slavít sa teraz isto hnevá.“

„Hnevá,“ odvetila potichu Mara, „chce rodovú pomstu.“

„To je čo?“

„Chce s otcom zápasiť na život a na smrť.“

Nastalo ticho. Dievčatko zrejme už uhasilo svoju zvedavosť. Dokonca aj krik zvonku už poľavil a vystriedalo ho tiché mrmlanie. Na Maru sa kradli driemoty, ležala pod hrubými pokrývkami a do nosa sa jej tlačil chladný pach mäty, čo visela na okne.

„Prečo to otec robil?“ ozvala sa napokon z druhej postele.

„Lebo je chlap...“ odvetila Mara už v polospánku.

Chtivoja cestou k stolu sprevádzali poklony. Klaňali sa mu pestúnky jeho detí, sluhovia, pisár, niekoľko ozbrojencov a ďalší, ktorí lemovali jeho cestu až k vyrezávanému čalúnenému kreslu. Ťažko dosadol a zafunel. Jeden zo sluhov opatrne pristúpil, položil pred neho strieborný podnos a potom sa rýchlo pratal.

„A toto má byť čo?“ zvrešťal šľachtic a buchol päsťou po stole, „krajec chleba a víno? Čo je to za sprostý žart? Všetkých vás dám stiahnuť z kože, prašivci prašiví!“

„Vaša jasnosť,“ ozval sa vysoký muž v rohu. Predstúpil a poklonil sa. „Vaša pani nakázala, aby som vás pripravil na súboj so Slavítom z Nízkeho Vrchu. S dovolením, vaša jasnosť, je už poludnie, a my sme ešte ani nezačali. Pred tré...“

„Zavri hubu! Odkedy na mojom hrade rozkazuje moja žena?! Morom ťa nechám zmárniť, okamžite mi dones nejaké poriadne jedlo!“

„Ale, vaša...“

„Povedal som!“ zavrčala jeho jasnosť a nos sa mu začervenal, až vyzeralo, že vybuchne. Sluhovia nepotrebovali ďalšie povzbudenie. Okamžite sa dali do pohybu a dokonca aj učiteľ šermu sa vytratil. Vedel, že k svojmu remeslu sa už dnes nedostane a nemýlil sa. Chtivoj ostal sám s husacinou a vínom. Zavolal si trubadúra a rozvalený v pohodlnom kresle počúval spevy o hrdinoch z tapisérií, čo viseli na stenách. Na ten večer dal vystrojiť hostinu a prikázal stiahnuť z kože každého, čo sa nebude zabávať.

Hostina teda bola, hoci skromná, s nie celkom dopečeným mäsom a chlebom rovno z pece. A nikto neputoval do podzemia za katom, ba dokonca sa zdalo, že sa osadenstvo hradu skutočne baví. Jedine stôl, kde sedeli ženy – pani hradu s dcérami, bol akosi ticho a Chtivoj sa pohľadu svojej ženy vyhýbal ako najlepšie vedel. Než prišla polnoc, Chtivoj sa s funením zodvihol a odtackal sa opäť na vŕšok pri hradisku.

V miestnosti teraz okrem zatuchliny smrdel aj moč. Šľachtic spod kabátca vytiahol krčah a kus už studeného mäsa, ktoré hodil bohovi pod nohy. „Tu máš,“ povedal a olízal si zamastené prsty. „Čo mi to robíš?“ opýtal sa hľadiac do jednej zo siedmych tvárí. Tá však iba nemo zízala späť.

„Čo odo mňa chceš? Chceš víno?“ opýtal sa a hodil ho k mäsu. Krčah sa rozbil a prihrubé drvené nohy vyzerali ako postriekané krvou porazeného nepriateľa. „Si boh vojny, tak mi daj silu! Videl si toho Slavíta? Vraj bojovník, len čo je pravda... Tak nestoj ako stĺp a pomáhaj!“

Chtivoj začal pomaly obchádzať boha. Každá tvár ho sledovala spod postriebreného obočia vypuklými drevenými očami. Tentoraz muž nemrmlal, nenadával, iba ticho kráčal, kým nezačul vyť vlky. Ďalší deň, pomyslel si a poklonil sa idolu. „Dopraj mi víťazstvo, ešte aspoň jeden raz. Toľkokrát si mi bol naklonený. Ešte aspoň raz mi dopraj...“

„Mara?“

Staršia sestra sa odvrátila od okna, zmáčaného dažďom. „No?“

„Vyhrá otec?“

„Vyhrá?“ opýtala sa Mara akoby neverila vlastným ušiam. Ihneď ju prešla únava. Nevedela, čo si má myslieť o predstave jej otca, nemotorného tlstého starca, ako sa oháňa mečom. Pravda, Slavít nebol oveľa mladší, tiež mal svoje roky, ale na rozdiel od jej otca, nikdy nepustil z ruky zbraň. Bojoval a bojuje doteraz. Veľký bohatier, Chtivoj zo Záub, bol teraz už len veľký. Jazdecký portrét nad krbom spred desiatich rokov bol iba vyblednutou spomienkou na muža, z ktorého sa stalo vypasené prasa v čalúnenom kresle.

„Neviem,“ zaklamala. A musela si priznať, že jednu vec skutočne nevedela. To, či sa má tešiť, alebo trúchliť. Ani jej matka jej nedávala príliš veľa indícií, celé dni chodila po hradných chodbách a štekala na sluhov ako rozhnevaná vlčica.

Mara sa však na otca nevedela hnevať. Videla, čo sa s ním stalo za uplynulé roky, ale na ňu bol vždy dobrý. A potom ako videl jej úškrn nad ženíchom, čo pre ňu vybral, ju dokonca prestal nútiť do politických sobášov. Mladíka s nepeknou tvárou vyhnal aj s rodičmi za hradnú stenu a Mara ich už nikdy nevidela.

V diaľke opäť zahrmelo a dážď chytil druhý dych. Mara ešte chvíľu počúvala tiché pospevovanie jej otca kráčajúceho dole obetným vrchom. Po chvíli spev ustal a šľachtic sa ticho rozvzlykal.

Občas to robieval. Tentoraz to bolo vyše dvadsať krokov, než čľapol do čerstvej kaluže.

Skôr než slnko vyšlo na pol cesty, Chtivoj zo Záub, pán hradu, zmizol. Nikto o ňom nepočul až do neskorého poobedia. Keď sa vrátil, bol upotený a na rukách mal mozole. Keď to videla hradná pani, tiež akoby zmizla. Síce sa naďalej prechádzala chladnými chodbami, ale dnes o čosi tichšie. Služobníctvo si vydýchlo, keď sa po tichom obede ich pán opäť vytratil.

Všetci sa snažili nevidieť súdok s vínom, čo zmizol z kuchyne a zbožne sa dívali na prázdne miesto na stene, čo tak bilo do očí. Chýbal z nej dlhý meč.

Večer sa však predsa len nachýlil, napriek tomu, že ho všetci silou vôle odďaľovali ako mohli. Dnes sa však nediala žiadna hostina. Hradná pani sa ku stolu vôbec nedostavila a sám Chtivoj meškal a sadal si až za studené. Jeho inak červenej a spuchnutej tvári akoby niekto zobral život. Starnúci šľachtic sa zložil s typickým fučaním do svojho kresla, červený iba okolo zapadnutých očí, inak bledý a mĺkvy. Jedla sa ani nedotkol. Zakrátko vstal, zobral si podnos z jedlom a odkráčal.

„Nesiem ti obetu,“ povedal takmer nečujne. Nemý Boh iba stál a díval sa na holú drevenú stenu. V horúčave smrdel starý moč a kyslé víno, ani čerstvé dubové polená v ohni už nebolo cez zápach cítiť. Chtivoj si kľakol ku postriekaným dreveným nohám a položil k nim strieborný podnos a ešte chvíľu sa naň díval.

„Ber!“ skríkol, „ber a daj mi víťazstvo, ty prašivec! Ber a sám podrež toho bastarda! Prišiel som s pokorou, tak ber a rob čo máš!“

Vŕšok sa volal Podna a nebolo to prvý raz, čo zazrel takýto zástup. Z východu sa pomaly šikoval sprievod Chtivoja zo Záub a zo západu zase Slavítov. Stretli sa na plochej lúke na temene kopca a chvíľu sa na seba obe skupiny dívali.

Slavít sa usmieval. Neprestajne. Usmieval sa, keď prišiel, keď ho strojili, ba aj keď už vstupoval do kruhu. „Dúfam, že si moje panstvo dobre obriadil, Chtivoj. Nerád by som prišiel do spustnutého.“

„Ešte nie je tvoje,“ zamračil sa jeho súper odetý v nepeknom brnení s hrdzavými okrajmi plátov, „hovädo si prašivé, len čo je pravda. Suku si zapredal, len aby si mohol na moje siahnuť.“

„Netvár sa, že by si neurobil to isté,“ odvrkol Slavít a pohrkal brnením, keď si teatrálne naťahoval svaly na chrbte. Z dvojice šľachticov bol ten vyšší a v evidentne lepšej forme. Nemal síce mohutné ramená a pevnú hruď ako zamlada, plech na bruchu sa mu dokonca už guľatil, ale bolo jasné, že je stále pri sile.

Slnko dnes pálilo tak, že mokrá zem aj steblá dlhej trávy stihli od rána celkom vyschnúť. Vietor nimi len lenivo pokyvoval. Občas zaplieskal štandardou a priniesol vôňu lúčnych kvetov nakrátko prebíjajúc prenikavý zápach kože. Šumenie stromov v pozadí sa miesilo so vzrušeným šumením zbrojnošov. Stáli v kruhu a čakali čo bude.

Nečakali dlho.

Slavít vyrazil vpred a Chtivoj zodvihol meč do obrannej pozície. Úplne zamrzol v postoji, keď jeho protivník začal oblúk od pravého ramena, keď mu noha padla do výmoľa, keď sa mu podlomila a aj keď nešikovne dopadol a rozťal si tvár o Chtivojov dopredu vystrčený meč. Šľachtic stál bez pohnutia aj potom, ako Slavítom z Nízkeho vrchu prestali šklbať kŕče a vydýchol posledné krvavé bubliny.

V ten večer opäť pršalo. Mladé dievčatko sa krčilo pod pokrývkami a sledovalo, ako sa kvapky mihajú za malým oknom. Chcelo sa opýtať svojej sestry, prečo jej otec pri víťaznom návrate na hrad plakal, ale Marina posteľ bola už druhú noc prázdna.