Vincent

 

Vincent sa jedného dňa rozhodol, že si začne písať denník. Vincent nebol muž veľkých príbehov, a tak ho k tomu nepodnietila srdcervúca história lásky, ale drobná situácia. Sedel s dvoma kamarátmi na terase pizzérie a jeden z nich pri pohľade na koreničky ležiace na stole zahlásil: „Soľ a peper – aké klišé.“ Vincent na neho užasnuto pozrel. Mal pocit, akoby sa práve odohralo niečo dôležité, akoby bola práve vyrieknutá pravda kľúčového významu. Vedel, že tie slová nemôže nechať len tak doznieť vo vetre. Ako v tranze prišiel domov, ani si nevyzul topánky, psovi dal povel, aby počkal, a prehrabával skrine a zásuvky, hľadajúc čistý zošit. Na zemi sa kopila hromada papierov, starých zošitov zo strednej a materiálov z výšky. Z knižnice na ten výjav zazeralo nedotknuté Kúzelné upratovanie od Marie Kondo. Vincet knihu dostal darom, ale vždy, keď sa na ňu pozrel, spomenul si na Čítanku pre 2. ročník stredných škôl, ktorú kedysi vyfasoval zo skladu. Keď ju chcel otvoriť a prečítať si báseň, ktorú im zadala pani učiteľka na domácu úlohu, zistil, že sa otvoriť nedá. Strany boli k sebe tak tuho prilepené, že čítanka pripomínala tehlu. Alebo falošnú čítanku, ktorá v skutočnosti neobsahuje žiadne básne ani príbehy, len sa tak tvári. Tehla alebo maketa, Vincent z nej jednoducho nemohol čítať.

Teraz si vyčerpane sadol na zem a bezradne hľadel na spúšť pred sebou. Zošity z fyziky, angličtiny, chémie, slovenčiny, biológie, matematiky... Prírodné a spoločenské vedy sa miešali jedna radosť. Pes zakňučal a netrpezlivo si sadol na okraj hromady. Vincent bral do rúk zošit za zošitom, až našiel jeden, v ktorom bolo zapísaných sotva šesť strán. Usmial sa. Vzal zošit pod pazuchu, spomedzi obalov od čokolády na stole vylovil pero a utekal so psom na prechádzku. Na konci bloku si sadol na lavičku a začal písať. Keďže nebol ani mužom veľkých činov, nezložil báseň ani nevytvoril poviedku. Na prvú čistú stranu si poznačil dátum a pod neho napísal: „“Soľ a peper – aké klišé,“ vyhlásil dnes Jožo v pizzérii.“ O polhodinu sa vrátil domov.

 

„Dnes som našiel ideálne zamestnanie,“ začínal jeho zápis o dva dni neskôr. „Sedel som vo vlaku a bavil sa na tom, ako sa všetci v kupé všemožnými spôsobmi snažili zahnať nudu. Stará pani oproti čítala Slovenku, jej manžel lúštil sudoku, dievča pri dverách pozeralo na tablete film a muž v kockovanej košeli vedľa mňa so sebou zrejme nemal ani tablet, ani časopis, a tak aspoň striedavo telefonoval s matkou, manželkou a kamošom. Dvere sa otvorili, pani v čapici si premerala osadenstvo v kupé a začala kontrolovať lístky.“ A vtedy si uvedomil, aké úžasne zaujímavé musí byť pracovať ako revízor. Koľko zvláštnych existencií človek denne stretne! Koľko klišé okolo seba môže pozorovať! Stará pani a Slovenka, no uznajte... Ale možno o dve kupé ďalej sedí postaršia dáma a číta si Terryho Pretchetta a muž v etno mikine telefonuje so svojou andulkou. Možno si niekto kráti čas tým, že si donekonečna zapína a rozopína gombíky na rukáve.

Vincent v návale nadšenia schytil mobil a napísal smsku rovno trom kamarátom naraz: „Myslím, že sa stanem štikatérom.“ V súčasnosti pracoval ako telefonista v spoločnosti, ktorá predávala tepovače a ponúkala potenciálnym zákazníkom hĺbkové čistenie matracov a kobercov na ukážku zdarma. Pred pár rokmi študoval na univerzite filozofiu, ale v poslednom ročníku uprostred prednášky o Witgensteinovi vstal a už sa do školy nevrátil. Keď sa ho dnes niekto opýtal na dôvod, odpovedal len, že ho vždy viac zaujímalo tepovanie. Ale, samozrejme, len v teoretickej rovine. Po odchode z univerzity dva roky neotvoril žiadnu knihu. Len sa prechádzal, chodil na opery a dával doučovania z matematiky. Na strednej v matematike exceloval, ale pri výbere vysokej školy si zvolil filozofiu. Mladý človek, ktorý hľadá zmysel života, má pocit, že v derivovaní ho nájsť nemožno. Vincent neskôr tvrdil, že on ho našiel v rozhovoroch o tepovaní.

 

„Dnes som presvedčil piatich ľudí, aby súhlasili s ukážkovým tepovaním,“ stálo v jeho piatom denníkovom zázname. Bol štvrtok a Vincent sa pred dvoma hodinami vrátil z lekcie jogy. „Myslím, že joga je pre mňa to pravé,“ poznačil si ďalej. Minulý rok skúsil chodiť na tai-či, ale mal pocit, že v sebe necíti prúdiť energiu. Tai-či majster s nimi robil cvičenia na rozprúdenie či a všetci potom nadšene rozprávali o vibrovaní v rukách a on len prikyvoval a usmieval sa. Keď cvičili ladné tai-či zostavy, v duchu hromžil, že mal radšej chodiť na karate. „Neznesiem už viac tú tvoju pasívnu agresiu,“ povedala mu pri rozchode Alica. A tak sa zapísal na kurz jogy. Vincent nebol typ, ktorý sa po práci rozvalí doma na gauči a do večera pozerá televízor. Možno keby mal ten gauč vytepovaný, ale takto... Zásadne nemiešal prácu so súkromím. Z času na čas si ale dal seriálový maratón a celý víkend nevyšiel z bytu. Iné víkendy zasa šiel so psom do lesa a dva dni sa nevrátil domov. Áno, dalo by sa povedať, že Vincent bol muž extrémov.

 

„Spýtal som sa dnes švagra, prečo nemá žiadne záľuby. Chcel som tomu konečne prísť na kĺb, a tak som položil priamu otázku. Odvetil, že jeho otec bol fanatický rybár a obťažoval tým celú rodinu. Ako chlapec s ním často musel chodiť skoro ráno na ryby a hodiny sa tam nudil.“

To bol celý zápis z tretieho dňa druhého týždňa. Vincent zrejme nebol v rodine jediný muž extrémov.

 

„Dnes som prehovoril na tepovanie len jedného staršieho pána. Trikrát sa ubezpečil, že jeho matrace budú ako nové, až potom súhlasil. Ráno sa mi po mesiaci ozvala Alica.“ Napísala mu smsku, či už prečítal Literárny spolok Laury Snežnej a ako sa mu páčil. Rozišli sa pred vyše rokom, no stále mu požičiavala knihy. Vincent ich vôbec nečítal. Len vždy uložil knihu na druhú stranu postele na miesto, kde mal byť vankúš, a než zhasol nočnú lampu, niekoľko minút hľadel na jej chrbát. „Odpísal som jej, že som mal teraz plno práce s pozeraním všetkých siedmich sérií Hry o tróny za sebou. Nereagovala.“

Keď sa Vincent pred tromi rokmi zamestnal ako telefonista, pozvoľne sa k čítaniu vrátil. Alica ho vrátila. Učila slovenský jazyk a literatúru na gymnáziu a Vincent ju vždy pokladal tak trochu za vymyslenú. Zmenšila sa mu, ani nevedel ako. Alica obľubovala príbehy s magickým nádychom, on však radšej čítal poľskú poéziu. Čítal ju výlučne v poľštine, hoci po poľsky nevedel. Keď bol raz na festivale Mesiac autorského čítania, tak ho očaril básnik Tadeusz Dąbrowski, že sa v priebehu niekoľkých veršov ocitol v Alicinom svete. Vôbec nečítal preklady básní, ktoré sa premietali na plátno, len sa užasnuto ponáral do nádhernej mäkkosti slov a vpíjal do seba sviežu zvučnosť jazyka tak blízkeho, a predsa, predsa...

Vincent sa zasmial, keď v malom krakovskom kníhkupectve kúpil Dąbrowského zbierku Na pomiędzi a spomenul si na poslednú Witgensteinovu myšlienku, ktorú svojho času na tej osudovej prednáške započul: „Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.“ Už vtedy vedel, že to nie je pravda. A vedel to aj teraz, keď myslel na Alicu a nahlas si predčítal nasledujúce verše:

Ten moment przed snem, gdy nieproszone przychodzi

Wszystkoczegoniewiem. Ten czas, w którym tyle można

by zrobić, ale jest już późno. Czuję, że spadam, tak

bardzo chciałbym się czegoś uczepić, uczepiłbym się

śpiącej głęboko jak niemowlę żony,

lecz boję się, że pociągnę ją za soba.

 

„Dnes sme šli s kamošmi do inej pizzérie. Presvedčil som ich, že mi ju vychválila jedna známa. Nechcel som čeliť tomu pepru a soli. Ale, samozrejme, koreničky majú všade.“ Nasledujúci deň odhodil Vincent denník do koša.

Katarína Gecelovská

(03.07.1988)

Narodila sa v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku na PU v Prešove. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Píše prózu. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

2. miesto v súťaži Akademický Prešov 2011, čestné uznanie v súťaži Jašíkove Kysuce 2007, 2011 a Literárny Zvolen 2011 a 2019, Cena Rudolfa Jašíka - Jašíkove Kysuce 2020.

Publikovala

Recenzie v literárno-kultúrnych novinách LitENky, rozhovory a reportáže pre projekt Košice 2013 – európske hlavné mesto kultúry, zborník klubu PARNAS (2016), články v Knižnej revue, recenzie na portáli Knihy na dosah a v časopise Glosolália a preklad ukážky z románu Kľúčna kosť od Marty Sanz takisto v časopise Glosolália.