Spojky


akokoľvek

Tibor odo mňa práve odišiel. Som tomu aj trochu rada, pretože sa môžem rozvaliť na posteľ vo svojej izbe a pohrúžiť sa do knihy. V poslednom čase mi na čítanie ostáva tak málo času... 
Zazvoní mi mobil.
Znechutená položím knihu. „Áno?“
„Chcel som ti len povedať, že mi už hrozne chýbaš,“ ozve sa v telefóne Tiborov hlas.
„Aj ty mne,“ odvetím automaticky.
 „Tak sa mi maj pekne.“
„Ahoj.“
A zasa sa ponorím do čítania. Mobil sa však ozve znovu. Snažím sa ho ignorovať. Keby som mala príjemnejšie zvonenie, mohla by som ho vnímať ako pozadie. Asi si zoženiem nejakú relaxačnú hudbu. Taká Enya by bola fajn. Teraz mi však vyspevuje „Miláček, je práve na dráte, chce jen slyšet tvůj hlas, tak proto volá tě, miláček volá...“
„Áno?!“
„Ľúbim  ťa.“
„Aj ja teba. Tak čau.“
Vypnem zvonenie a šmarím mobil na stôl. Chvíľu však uvažujem, že ho vyhodím von oknom.


akonáhle

Držím sa tyče v autobuse a usmievam sa ako idiot. 
Prvý raz v živote sa držím tyče v autobuse a usmievam sa ako idiot. 
To, že som si vedomá tohto faktu a že ho opakovane vyčleňujem do osobitného riadku, môj úsmev ešte rozširuje. Nieže od ucha k uchu, ale od ucha cez ucho k uchu. Nemôžem s tým prestať. 
Držím sa tyče v autobuse a usmievam sa ako idiot. 
Ani s týmto.
Nevedela som, že je až také povznášajúce cítiť sa tak idiotsky. Ešteže sa držím tej tyče.
„Prišla ti správička. Správička ti prišla. Správičička ti prišla.“
Pustím sa tyče, siahnem do vrecka po mobil a tresnem si hlavu o strop. 
A vidím hviezdičky.


tak nech

Cestou z toalety si tresnem hlavu o strop. Majú to tam také nízke... Au, dokelu. Od bolesti sa mi zatmie pred očami. Istotne budem mať hrču. A možno sa mi urobí v mozgu krvná zrazenina a... Ale čo tam po tom. Aj keby, tak dnes to ešte nemusím riešiť. Od bolesti odpadávam na lavicu vedľa teba a ty mi rozprávaš, ako si ulieval vyučovanie, aby si si mohol v knižnici čítať. Odpadávam druhý raz a viem, že už ma nevzkriesiš. Ale predsa sa o to pokúšaš umelým dýchaním. Dýchaním z úst do úst, od ucha k uchu... Neskoro, neskoro. Už budeš musieť dýchať za mňa.


ledaže

Ležím v posteli s obviazanou hlavou. Spolubývajúca šla do kina a ty tu bohvie prečo nie si. To, že to vie Boh, ma veľmi neuspokojuje, a tak ti napíšem smsku: „Ahoj. Čo robíš? Neprídeš ma pozrieť? Chýbaš mi.“ 
Pozerám do stropu. Hrám sa s párajúcou sa nitkou na pyžame. Uvažujem, že si konečne kúpim obal na mobil, pretože už mám poškriabaný displej. Obzerám si pavučinu medzi stolmi. Čítam si tvoje staré smsky. Hľadím von oknom: prechádzajúca sa slečna so psíkom, naháňajúci sa chlapci, snehuliak s petržlenom namiesto mrkvy, mobil pohodený na chodníku (?)... Ale čoby, kto by vyhadzoval mobil na chodník? Enya. Tak sa zľaknem, že si buchnem boľavú hlavu o stenu za sebou. Vážne relaxačné zvonenie. Chňapnem po mobile a dychtivo sa ohlásim. Je to spolubývajúca. Chce vedieť, či mi nemá niečo kúpiť v obchode, keď sa bude po kine vracať na intrák. 
Nakoniec napíšeš správu: „Ty mě taky. Já trávím den s kytarou. Pekně odpočívej a šetři se. Zítra za tebou přijedu.“


lebo

„Potrebujem nejaké lieky proti kašľu,“ hovorím mladíkovi v lekárni. Skôr než stihnem dodať, čo by som s oveľa menšími rozpakmi vyslovila, keby za pultom namiesto neho stála žena, už mi donesie na výber niekoľko škatuliek a začne menovať výhody a nevýhody toho či toho lieku.
„Ehm, chcela by som také, ktoré sa môžu užívať aj v tehotenstve,“ vytisnem zo seba a keby som mala topánky so šnúrkami, celkom určite by som si v tej chvíli hľadela na šnúrky. Už tri týždne mi to mešká. Bolo by logické kúpiť si tehotenský test, ale ja namiesto toho odchádzam s nejakým prírodným liečivom proti kašľu. Bojím sa byť si úplne istá. Kvôli Tiborovi? Nie, jeho reakciu si viem predstaviť: „Čakáme dieťa? Moja, ale veď neplač... Jasne, bolo by lepšie, keby sa to stalo až keď obaja doštudujeme, ale to nič, nejako to zvládneme. Vezmeme sa, môžeš sa zatiaľ nasťahovať k nám a potom...“ Čo viac by si žena mohla priať? Ozaj, čo viac? 
Keď si o dva týždne predsa len kúpim tehotenský test a vyjde negatívne, rozídem sa s Tiborom. 


a jednako

„Ja by som chcel mať ako prvé dievčatko,“ hovorí Tibor, keď ležíme v objatí na posteli.
„Lauru,“ zašepkám. Podobne ako väčšina žien, aj ja mám vymyslené mená pre svoje deti už od dievčenských čias. A podobne ako väčšina žien, na rozdiel od väčšiny chlapov, aj ja chcem mať najprv dievčatko. Minule som v obchode zablúdila do detského oddelenia a takmer som tam kúpila také rozkošné zelené šatočky. Do výbavy. Ale nakoniec som sa upokojila a uvážila som, že je ešte predsa len priskoro. Ale teraz, keď ma Tibor pevne objíma a myslí pritom na našu dcéru, sa mi to už nezdá až tak priskoro. Vidím ho ako otca mojej Laury. Vidím ho ako svojho manžela. Vidím ho, ako sedí v prvom rade na krste mojej debutovej knihy a hrdo mi tlieska. 
Ale sakra, nemôžem otvoriť oči a vidieť ho teraz ležať vedľa seba.


a tak

Už po dvoch týždňoch nášho vzťahu som ti napísala báseň. Znela takto:

Keď sa prepájame očami
a nikto nezažmurká
až do sĺz
a ani po nich
pýtam sa
či by mohlo byť
(v tom nekonečne 
priamok a polpriamok)
tvoje oko
druhým koncom
mojej úsečky

Dala som ti ju však prečítať až po dvoch mesiacoch. Pretože pre mňa toľko znamenala, poslala som ti ju paradoxne radšej emailom. Ty si mi odpísal, že mi ďakuješ za báseň, ale že spojenie tvoje oko druhým koncom mojej úsečky sa ti nezdá veľmi nápadité a že by si trochu motivoval to náhle objavenie sa nekonečna priamok a polpriamok. 


buď - alebo

Sedíme večer v podniku a už hodiny sa rozprávame. Držíš ma za ruku, ktorú mám položenú na stole a ide z teba toľko tepla, že si nutne potrebujem dať dole sveter, ibaže to by som ťa musela na chvíľu pustiť, a tak sa radšej potím 

vsuvka:

To mi pripomína, ako ma prvý raz chytil za ruku Juraj. Vyšli sme po príjemne strávenom večere z čajovne a Juraj ma šiel odprevadiť na zastávku. Bol celý akýsi zlato rozpačitý a ja som si podvedome nenatiahla rukavice, hoci bolo chladno a dokonca snežilo. Odrazu sa ma spýtal, či si pamätám ten trapas s kvetom. Začervenala som sa – prirodzene, že som si ho pamätala. Na našom prvom rande mi daroval gerberu a ja som ju zabudla vo váze v podniku a museli sme sa po ňu vrátiť. 
„Rád by som niečo urobil, ale bojím sa, že ten tvoj trapas ešte prebijem.“
„Tak skús a uvidíme,“ povzbudila som ho roztraseným hlasom.
Pomaly a opatrne ma vzal za ruku a jemne mi ju stisol. 
„Nie je ti to nepríjemné?“
„Naopak.“
„Preboha, veď má dvadsaťšesť a správa sa ako tínedžer!“ zvolal by niekto otrávene.
Ja som sa však usmievala. Bolo to to najromantickejšie, čo som kedy zažila. Bez ďalších slov sme došli na zastávku a keď sa chcel pozrieť, koľko je hodín, preložil si moju ruku do druhej, aby ma nemusel pustiť, keď si vyberal mobil. Keď sa so mnou o pár týždňov rozchádzal, tiež ma držal za ruku. 

koniec vsuvky

a vyparujem zo seba všetky zvyšky zdravého rozumu. Pokojne by sme tam tak mohli sedieť a zhovárať sa aj niekoľko dní. Bez prestávky. Pravdaže, keby som sa za ten čas od samej blaženosti úplne nevyparila. Na našom prvom rande sme prerozprávali sedem hodín vkuse. Zabudla som, že som nemala večeru, zabudla som, že som nemala ani obed, a dokonca som zabudla, že nemám rada pivo a vypila som s tebou celý liter. Blízkosť. Duša. Alkohol v pohári. Alkohol v krvi. Ty v mojom pohári. Prepojenie. Chvíľu si navzájom stojíme na kábli. Ale veď bezdrôtové! 100Mbit/s. 2 520 000Mbit/7hod. 
Takže sedíme spolu večer v podniku a už hodiny sa rozprávame. Začneš mi vykladať svoju teóriu o láske, ku ktorej si dospel v priebehu dvadsiatich troch rokov svojho života:
„Ve skutečnosti nikoho opravdu nemilujeme. Jinak by nebylo možné, abychom přestali. Když máme pocit, že někoho milujeme, tak proto, že splňuje naše představy a vyhovuje našim potřebám a touhám. Máme v hlavě určitou představu ideálního člověka pro nás a když se do někoho zamilujeme a ještě jej důkladne neznáme, dosazujeme si jej do této naší představy a dokud z ní nějak výrazně nevybočí, „milujeme“ ho. Jakmile vyjde najevo nějaká jeho vlastnost nebo prostě něco, čím se zásadně odkloní od toho, co od vztahu potřebujeme a chceme, přestáváme ho „milovat“. Čili jsme nikdy skutečně nemilovali jeho, to jaký je, ale naši představu o něm.“
„To je blbosť!“ namietam, zatiaľ čo ty ma stále zaľúbene držíš za ruku. Prejde mnou nepríjemný pocit – držíš ty vôbec za ruku mňa? Ale keďže s touto teóriou nesúhlasím, zaženiem túto myšlienku do kúta, kde sa práve bozkáva mladá dvojica, načo sa od seba odtrhnú a ja hovorím ďalej: „Veď keď niekoho ľúbime, tak na ňom máme radi aj rôzne drobnôstky, ktoré sú špecifické práve a iba pre neho.“ ‚Ako keď pri zaspávaní cvakáš zubami...’ uvediem ti v duchu príklad. „Alebo jeho zlozvyky či negatívne vlastnosti. Milujeme na ňom všetko.“ Keby som nebola tak úprimne oduševnená, asi by som sa pri týchto slovách cítila trochu pateticky, ale takto mi nestihlo napadnúť, že by som sa tak mala cítiť.
„Ano, je snadné tolerovat nebo dokonce zbožňovat maličkosti, které ale nijak neohrožují to, na čem nám záleží nejvíc. Dokonce bez problémů zavřeme oči i před nějakými vážnějšími negativy, jestli to nejdůležitější zůstává nedotčeno.“
Vidíš, že sa mračím. Silne pochybujem, že aj nejaký iný zaľúbený pár vedie takéto filozofické debaty na podobné témy. Veď je to vlastne absurdné. Úplne to popiera podstatu zaľúbeného páru. Veď my tu sedíme a rozprávame sa o tom, že to, ako tu zaľúbene sedíme a rozprávame sa, je vlastne klam. Nehovoriac o tom, že ty si zasa vo svojom filozofickom vare a dokelu, dokelu, najradšej by som sa na teba vrhla a prakticky z teba vybozkávala všetky tvoje teórie. Lenže ty pokračuješ a oči ti svietia šialeným filozofickým zapálením:
„Jakmile se však objeví něco, co vážně naruší naši představu o „milovaném“ člověku, přestaneme ho „milovat“ a opustíme jej.“
„To nie je pravda. Keď niekoho naozaj ľúbime, sme schopní sa obetovať, vzdať sa niečoho...“ ‚Ja by som sa kvôli tebe presťahovala do Prahy, hoci by som tu nemohla učiť slovenčinu.’ To si však prirodzene iba pomyslím a nahlas to iba nejako zahmlene zovšeobecním.
Na chvíľu sa zamyslíš a potom povieš: „No ano, jenže to je otázka priorit. Když ten muž dává ženě něco, po čem touží více než po vysněném povolání, tak je schopna se té práce vzdát. Ale ne kvůli muži samotnému, ale kvůli tomu, že on splňuje něco, co je pro ni prvořadé.“
„Ale veď by si mohla nájsť iného, s ktorým by mohla mať aj jedno, aj druhé. Nemusela by sa ničoho vzdávať. Keď to urobí, tak preto, že miluje práve jeho!“
Pozrieš sa mi priamo do očí a vravíš: „Vezměme si ten nejextrémnější příklad. Že by se musela vzdát toho, co je pro ženu od přírody nejdůležitější.“
Zamrazí ma. Nepáči sa mi, kam toto smeruje.
„Kdyby si měla vybrat mezi mužem a dítětem. Šla by kvůli němu na potrat?“
„Ale tu už by nešlo o to, či toho muža miluje! Veď prirodzený materinský cit by jej nedovolil zabiť svoje dieťa!“
„No vidíš,“ povieš víťazoslávne, akoby si fakt vyhrával nejakú filozofickú debatu.
„Nie, nič nevidím!“ už takmer kričím. „Veď to dieťa by bolo ich dieťa, dieťa z ich lásky! Ako by ho mohla zabiť?! Keby ten muž toto od nej chcel, tak by ju neľúbil!“
„To je sice pravda, ale my teď nemluvíme o tom, zda on miluje ji. Řešíme, jestli ona miluje jeho. Uznej, že kdyby po ní chtěl, aby šla na potrat, už by ho více nemilovala.“
V tej chvíli nás vyruší čašník a ty si objednáš ďalšie pivo. Potom sa ospravedlníš a ideš na toaletu. Pre teba debata skončila. Ja ti chcem povedať, že sa mýliš, pretože ona by ho stále ľúbila, ale už by s ním nemohla byť. No keď sa vrátiš, znova ma chytíš za ruku, začneš inú tému a ja ti to už nepoviem. Ten sveter si nakoniec dole nedám, ale preto, že mi už nie je teplo.


keby

Rozladilo ma, ako zareagoval Tibor, keď našiel v mojom stolíku Romanovu fotografiu. Pochopila by som, keby sa rozčúlil, roztrhal ju a nakričal by na mňa, či sa mi zdá normálne schovávať si fotku svojej prvej lásky po trojročnom vzťahu s iným. Chápala by som aj, keby mi ju bez slova podal a odišiel. Od Tibora by sa dalo očakávať, hoci to by som už nechápala, aj keby ho to vôbec nijako neznepokojilo, vzhľadom na skutočnosť, že Roman je gay a jednoducho by sa tým nezaoberal. Lenže Tibor sa ustráchane opýtal, či to niečo znamená a dookola som ho musela ubezpečovať, že nie, že ľúbim len jeho a že ho nikdy neopustím. Ani jedno, ani druhé, ani tretie nebola pravda. On sa nakoniec upokojil a už sme o tom nehovorili.


že

Sedím na posteli a čakám, kým mi pustíš pieseň, o ktorej si mi práve nadšene rozprával. Zapneš si notebook a úsmev mi zmrazí fotografia teba s tvojou bývalou, ktorá svieti na displeji. Pustíš pieseň a ešte niečo mi k nej hovoríš. Môže to byť čokoľvek. Keď hudba doznie, spýtam sa ťa, či nie si hladný. Zbytočná otázka, lebo celkom určite si, ako vždy. Ty môj hladoško... Ach jaj, môj? 
Kým ješ, rovnakým tónom ti položím ďalšiu otázku: „Čo by si si pomyslel, keby som mala ako pozadie na notebooku fotku s bývalým?“ Zalievam čaj, ani na teba nepozriem.
„Ach, ty narážíš na tu fotku s Meggie.“
„Áno.“
„No tak asi bych si pomyslel, že se pořád kamarádíte a máš ho ještě ráda.“
„A nevadilo by ti to?“
„Ne, vždyť... S Meggie jsme přece zůstali přátelé. A není to nějaká zamilovaná fotografie.“
Mlčím a utieram zo stola rozliatu vodu.
„Koukej, co by to změnilo, kdybych si před dvěma měsíci tu tapetu vyměnil? Vždyť já si ani pořádne neuvědomuji, že ji tam mám.“
„Dáš si ešte trochu chleba?“


a

O mesiac tam tú fotku ešte stále máš.


a predsa

Vrátnička ti donesie na internátnu izbu doporučenú zásielku. Práve keď sa ti opieram o plece a čítam ti poviedku. Prevezmeš balík, položíš ho na stôl, sadneš si späť ku mne a znova si ma oprieš o plece. Neskôr si odbehneš na toaletu. Nedá mi to. Hm, anglická známka. Ako som si aj myslela. Keď od teba o tri dni odchádzam, leží balík stále neotvorený na stole.


len

Radi by sme zaplatili, ale čašník si nás nie a nie všimnúť.
„Keď pôjde najbližšie okolo, tak na neho žmurkni,“ navrhne Juraj a stisne mi ruku.
„No to určite! Nebudem tu predsa pred tebou žmurkať na cudzích chlapov!“
„Ja sa nebudem pozerať.“
„O takom ani nežartuj!“ zvolám rozhorčene.
„O takom len žartovať,“ odrovná ma.


zatiaľ čo

Znova telefonujeme cez internet. Cha, znova, to znie, akoby sme spolu hovorili denne. V skutočnosti to znamená, že znova po týždni. Už je to vyše mesiaca, čo mi skončil študijný pobyt v Prahe.
Ty: „Byl jsem na tom filmovém festivalu, jaks mě posílala.“
Ja: Jéj, to som rada. No škoda, že sme tam nemohli ísť spolu. A na čo si šiel?
Ty: Na Vytí.
Ja: Fakt? Myslela som, že si vyberieš niečo staršie. Či si sa konečne rozhodol dať šancu aj novým filmom?
Ty: Ani ne, ale kámoška z vedlejšího pokoje na to chtěla jet, tak jsem...“
Ja: Jana?
Ty: Ne, práveže jsem šel zavolat Janu, vždyť nepůjdu sám...
Ja: Jasné, že nie.
Ty: ...ale nebyla na pokoji, tak jsem zavolal její spolubydlící. V podstatě jsem ji ani pořádně neznal. A ukázalo se, že máme toho hodně společného, byl jsem až překvapen.
Ja: Áno?
Ty. Po filmu jsme ještě zašli na sklenku vína, a tak jsme se zakecali, že jsem se vrátil na kolej až nad ránem.
Ja: Nad ránom?!
Ty: Představ si, že má podobné názory na volnost a svobodu jako já. Říkala, že si ani neumí představit, že se jednou vdá, protože si nevěří, že by byla manželovi věrná. Že by se jí klidně mohlo stát, že by ji okouzlil někdo jiný, ona by se nechala unést a vyspala by se s ním.
Ja: No to je „úžasné“.
Ty: Vidím, že tebou až trhá.
Ja: No aby nie. Ideš si s nejakou dievčinou na víno a vrátiš sa nad ránom, tak snáď si nemyslíš, že sa mi to bude páčiť.“
Ty: Ale vždyť to nic neznamenalo! Jen mě potěšilo, že i někdo jiný to může takle vnímat. Konečně jsem se necítil jako až takové hovado... Nemrač se...
Ja: Čo mi to tu rozprávaš?
Ty: Jen mě zaujalo, že i ona je taková nevázaná, to je všechno.
Ja: Takže teba zväzuje, že si so mnou?
Ty: Ne, jen ... Co bys udělala, kdybych se tu s někým vyspal?
Ja: Čože?
Ty: Neboť to by se klidně mohlo stát.
Ja: Akože by sa to kľudne mohlo stať?! Veď si so mnou!
Ty: Ano, ale já jsem takový. Mohlo by se stát, že by se mi přesto někdo zalíbil... Neříkám, že je to tak, protože teď není, ale...
Ja: Čo to trepeš? Akože by si sa s nejakou vyspal? A to tvrdíš, že ma máš rád?!
Ty: Ale já tě mám rád! Jak to vůbec můžeš klást na stejnou nebo podobnou úroveň?
Ja: To nie, ale ty vieš, čo to pre mňa znamená a keby si bol schopný...
Ty: Kdybych to neudělal, tak jedině proto, že vím, že bych ti tím ublížil. Ale pro nic jiného.
Ja: Ale načo by si to robil, keď máš rád mňa?
Ty: Ale to přece neznamená, že bych nemohl mít rád i jiné holky. To se přece nevylučuje.
Ja: Akože nie?! Keď mám niekoho rada, tak celým srdcom a nemôžem už niečo podobné cítiť aj k inému.
Ty: A proč ne? Naco se takhle vázat k jedné osobě? Když se člověk ještě nechce usadit, tak proč se ochuzovat o možnost poznávat i jiné lidi?
Ja: No ale veď my dvaja sme predsa spolu, máme medzi sebou určitý vzťah a... Sme spolu, či nie?
Ty: Ale co to ... ano, samozřejmě, že jsme spolu! Ale já se ještě nechci takhle vázat! To ještě může trvat takových deset až patnáct let, než se budu chtít usadit a založit rodinu. Ale prozatím ... nač se takhle svazovat?
Ja: ...
Ty: ...
Ja: ...
Ty: ...
Ja: Čo budeme teraz robiť?
Ty: Asi o tom nebudeme mluvit.
Ja: ...
Ty: ...
Ja: Tak aké bolo Vytie?


namiesto

Niektoré z Tiborových typických viet:
„Žena je to najlepšie, čo môže muža stretnúť.“
„Chlap, ktorý podvedie svoju partnerku, je hlupák.“
„Si tá najúžasnejšia žena na svete.“
„Nemohol by som bez teba žiť.“
„Si pre mňa jediná a jedinečná.“
„Nikdy ťa neopustím.“
Keď mi toto hovorieval, myslel to vážne a úprimne. A bol by mi to hovoril, mysliac to vážne a úprimne, po celý zvyšok života. Dva mesiace po tom, ako som ho nechala, som však zistila, že dôležitejšie, než „komu“, bolo pre neho „čo“. Po zmene adresáta tento obsah funguje rovnako. Myslený vážne a úprimne.


síce - ale jednako

„Vadí ti, keď ťa oslovujem mojko?“ pýtam sa ťa, keď sa k tebe poležiačky túlim, obtáčajúc si tvoje vlasy okolo môjho prsta.
„Ne, proč by mělo? Je to moc milé,“ odpovieš, prepletajúc si tvoje nohy s mojimi. „Mojko.“ Usmeješ sa: „Tak mi ještě nikdo neříkal.“
„Ani ja som tak ešte nikomu nehovorila. Nemohla by som ťa oslovovať rovnako, ako som už oslovovala iného.“
„A kdyby se jmenoval jako já?“ doberáš si ma. 
Preboha, veď ty si ma nikdy neoslovil inak, než Lucia, Lucinka či Lucka!



ba dokonca

Báseň, ktorú som napísala pár mesiacov po rozchode s Jurajom:

Nikdy som nepočula znieť moje meno tvojím hlasom
A to si toho toľko nahovoril
Ale počula som neznieť tvoje meno mojím hlasom
Ale to si zasa nepočul ty
A tak sme obaja ostali neoslovení


keď

Zavolal si ma k sebe na intrák, že mi zahráš na gitare a zaspievame si spolu. Teraz sedíš oproti mne a so zatvorenými očami mi spievaš Mother od Pink Floyd. Začneš hrať na strunách, pokračuješ na mojej koži, ktorá je v okamihu plná zimomriavok a cez moje otvorené ústa sa mi krvou dostaneš až do srdca, z ktorého razom spravíš bicie, odhodíš gitaru a už hráš len na nich. ‚Podvod,’ protestovala by som, ale v tom hluku by si ma nepočul. Bicie sú predsalen oveľa hlučnejšie ako gitara. A ty preciťuješ každý jeden tón, každé jedno slovo...

Mother, do you think she's good enough 
For me? 
Mother, do you think she's dangerous 
To me? 
Mother will she tear your little boy apart? 
Mother, will she break my heart?

Zatúžim ťa silno objať a prisať sa k tvojim perám, aby si svojím hlasom prespieval tie šialené bicie a aby mi už neuniklo ani jedno tvoje slovo. Doznie posledný tón a ty na mňa ešte chvíľu nepozeráš, a tak nevidíš, ako sa celá chvejem. 


alebo

Mother, do you think he's good enough 
For me? 
Mother, do you think he's dangerous 
To me? 
Mother will he tear your little girl apart? 
Mother, will he break my heart?

Radšej som sa mala nechať zbaliť na zbierku motýľov.


keďže

Našla som na internete krásnu cover verziu Hallelujah od Damiena Ricea. Bola taká fascinujúca, že som si ju nemohla nechať len pre seba, a tak som ju pustila Tiborovi.
„Zlatko, všimni si, ako to preciťuje, celým telom, dušou... veď on skoro plače...“
Tibor sedel vedľa mňa na posteli a nervózne hľadel na monitor. Vedel, že sa ho potom spýtam, čo na to hovorí a on nebude vedieť povedať nič iné, len že sa mu to páčilo.

But you don't really care for music, do you?

Pozrela som sa na neho a on sa nechvel.
„Chcem sa rozísť,“ povedala som takmer nečujne. Ale ako to bolo po tých štyroch rokoch počuť!


napriek tomu

Tvoja teória je úplne nanič. Po ničom v živote netúžim viac, ako nájsť človeka, ktorý ma bude ľúbiť tak ako ja jeho, za ktorého sa vydám a budeme mať spolu deti. Ty sa v dohľadnej dobe nechceš oženiť a celkom určite ma neľúbiš, z čoho si vylievam bolesť a zlosť písaním básní podobného typu:

Tvoje ego
                 je vyššie než ty

keď stojí pred tebou
tak na mňa nevidíš
ale stále ma počuješ
              a to ťa rozčuľuje

Tvoje ego
                 je ľahšie než ja

nosíš si ho
aj keď ja ti padám 

no stále nechápeš
prečo chcem schudnúť
keď som vraj chudá na kosť 
                      (ale nie až na ego!)

Tvoje ego
                 má veľkosť XXL

ale zmestíš sa do neho len ty sám
lebo máš príliš veľkú hlavu

a potom na tebe smiešne visí
a ty sa cítiš voľne


A moje ego
si ešte vôbec nevidel

ukrýva sa pred tebou vždy za mnou
nie zo strachu
                            no tvoje ego vydá za dve

Moje ego
                je pomalšie ako ja

ukáže sa až keď ja zmiznem za rohom

Aké kecy! Ja ti za rohom nezmiznem. Budem tu čakať a pozerať sa na teba, ako ma skopávaš do kanála a oddane pritom vrtieť chvostom.


takže

„Odrazu som si uvedomil, čo všetko ku mne cítiš ty. Ja ťa mám tiež rád, ale nie tak, ako by som mal mať rád svoju budúcu manželku.“
„Z tebe jednou bude skvělá manželka. Ty toho tolik dáváš! Si tak úžasná, máš takové morální kvality... Co víc by mohl muž od své partnerky chtít? Já tě také tak vnímám, jako svou partnerku... A umím si tě představit i jako svou manželku ... Jenže ne teď. Možná kdyby bylo tak o pět let později...“
„Nie, to nie je tebou. Ty si úplne fantastická!“
„To není tebou! To já jsem takový sobecký... Ty jsi tak duševně krásný člověk! Si hodná, inteligentní, vtipná... A jsi tak silná!“
„Vieš, celé tie mesiace som prežil v úplnom opojení. Ale potom som vytriezvel. Nebude sa ti páčiť, keď to takto poviem, ale z veľkej časti to boli hormóny a odraz toho, čo si cítila ty...“
„Nikoho na světě nemám raději než tebe. A proto ti už víc nechci ubližovat. Neboť tobě ubližuje to, jaký jsem. Já vím, že tě mučím, ale trápím tím obrovsky i sám sebe.“
„Bol by som rád, keby sme ostali kamaráti.“
„Lepší je být dobří přátelé, jako být ve vztahu, ve kterém se oba trápíme. Já o tebe nechci přijít! Mám tě moc rád! A proto tě prosím - buďme přátelé!“

„Mlčať je zlato,“ pomyslím si, ako tu tak sama sedím a píšem, a chytí ma taký silný záchvat kašľa, až sa to podobá na smiech.
Asi pôjdem za svojím dlhoročným kamarátom Mirom a požiadam ho o ruku.