PREČO MI TYKÁŠ

Bilancia

JA

25 rokov života. 18 rokov štúdia. 16 rokov lásky ku knihám. 7 rokov vzťahov, z čoho približne 2 roky rekonvalescencie. S prestávkami. 3 stroskotané vzťahy. 6 mesiacov lásky, pre ktorú by som bola zahodila 25 rokov svojho života. 1 obsadené srdce. 1 polovička.

 

JA A ON(DRO)

9 rokov priateľstva. 9 rokov pridržiavania dverí a pomáhania do vetrovky. 6 rokov chodenia do čajovne. 3 roky chodenia do čokoládovne. 4 požičané dáždniky. 0 sklamaní. 100 percent dôvery.

„Kde do pekla si mala svoje 2 oči?“ pýta sa môj 1 mozog a zobudí moje 1 obsadené srdce, v ktorom si už 9 rokov spal. Rozum a cit sú prvý raz zajedno. 

Za druhé: Nemáš druhé.

  

Nepriamo k veci

Už mesiac sa na teba pozerám inak. Myslím na teba inak. Žartujem s tebou tak, že sme z toho obaja zmätení a rozpačití. Odrazu si uvedomujem, že viem flirtovať s mužmi a že s tebou už neviem rozprávať inak. Ty si stále ten istý. A budeš taký aj zajtra a aj keď ti spadnem na hlavu. O dva roky budeš mať na sebe také isté biele tričko, aké nosíš odjakživa. Taký strih a farbu bude dostať vždy. Snažím sa predstaviť si ťa pri bozkávaní. Myslíš na to aj ty? Ďalej sa ani nesnažím.  Zdá sa mi to trochu ako incest. Ale ty nie si môj starší brat. Smiem prosiť?

 

Na pokrovom večeri so sestrou a jej priateľom si varíme párky.

„Nespravíme si hot dogy?“ spýtam sa.

„Ja by som si tiež dal,“ povieš ty a už siahaš po noži, aby si pripravil rožky.

„Spravíš aj mne?“ usmievam sa. 

O chvíľu mi do obývačky donesieš dva hot dogy, rovnaké, aké máš ty. Je v tom niečo erotické, aj elektrické, ako mi ich podávaš. Kečup je oproti nám šuviks. Pozeráme do taniera a jeme. 

Neskôr pri hre vypukne diskusia, ako by sa riešil prípad, keby mali dvaja hráči naraz poker. 

„Nemá niektorý znak vyššiu hodnotu?“ uvažuje sestra.

„To sa mi nezdá,“ namietne Ignác.

Pozriem ti uprene do očí a prehodím: „Srdce má určite najvyššiu hodnotu. Takže by vyhral hráč so srdcovým pokrom. Nemyslíš, Ondro?“

Sklopíš zrak ako záchodovú dosku a zamrmleš: „To vieš, že si to myslím.“

Všetci ostatní už tiež vedia, že si to myslíme, len akosi nikto za celý večer nemá poker, a tak to nemôžeme aplikovať v praxi. 

 

Bez námietok si súhlasil, že so mnou pôjdeš do divadla a absolvuješ tak svoje jedno divadelné predstavenie za rok. Potom budeš potrebovať rok pauzu, aby si bol schopný ísť znova. Takto spolu chodíme do divadla, odkedy sa poznáme. Ja pomedzi to divadlujem ešte so sestrou, kamarátkami, spolužiakmi, pratetou a sama so sebou. Vždy mi tak trochu lichotilo, že ty navštevuješ divadlo len so mnou. Že by si povedal nie, keby ťa zavolal niekto iný. Je to niečo ako monopol. A tiež tradícia, ku ktorej patrí, že po predstavení odpovieš na otázku, ako sa ti páčilo, vetou: „Bolo to pozerateľné.“ Asi by som už bola sklamaná, keby si povedal niečo iné. Toto je u teba takmer pochvala. Podobne ako: je to počúvateľné, je to jedlé, dalo sa to čítať... Keby si s nadšením povedal, že to bolo úžasné, asi by sa u mňa dostavila frustrácia z nenaplneného očakávania. Ale to je úplne nadprirodzená predstava, takmer fantazmagória, pretože niečo také by sa mohlo stať len v nejakom sci-fi románe, ktoré tak rád čítaš a ktorým spolu s technickými hračkami a kadejakými meracími prístrojmi patrí výsostné právo na tvoje nadšenie. Hoci, nadšenie je tak či tak príliš silný výraz, pretože keď porovnám svoje jujkanie, achkanie, poskakovanie, nadmernú gestikuláciu a rozrušený príval pozitívnych slov s tvojím „Je to skvelé.“... Ale tak ty nezvykneš dávať najavo svoje pocity, človek si môže len domýšľať, čo sa v tebe odohráva, ako si dnes namýšľam ja, keď mi po predstavení pri čaji v kaviarni hovoríš: „Nezdá sa ti, že tam bolo nejako horúco?“ a ja odpoviem, že nebolo, že to ti tak bolo zo mňa. A pri pohľade na červeň, ktorá ťa hneď zaleje, si aspoň môžem byť istá, že aj keby tomu tak v divadle nebolo, teraz už určite je. Rýchlo zmením tému a zakrátko sa zhovárame o padnutých ideáloch. Hovorím najmä ja. Čaj už dávno vychladol. Ty ma zúčastnene počúvaš a ja sa trochu hanbím za slzy, ktoré sa mi tisnú do očí. Určite ťa nimi privádzam do rozpakov. Tváriš sa však, že nie. Viem, že by si nevstal a neodišiel, ani keby som plakala na celú kaviareň a vykrikovala, že už nemôžem ďalej takto musieť žiť. Nepohladíš ma utešujúco po ruke, neobjímeš ma, ani mi nevyznáš dlhoročnú lásku. Ale sedíš tu a tvoje kolená sú otočené smerom ku mne a tvoj hrnček sa takmer dotýka môjho.

 

„Mirka povedala, že nedokáže určiť, či má Ondro o teba záujem. Sama je z neho v poslednom čase zmätená,“ informuje ma Klotilda po návrate z misie. Boli si s Ondrovou sestrou zahrať bedminton. 

„Ale pýtala sa ho na to?“

„Nie priamo. Je vraj teraz nejaký divný, tak to veľmi nešlo.“

Sestra vidí moje rozčarovanie a rýchlo pokračuje: „Ale Mirka hovorí, že Ondro nie je typ, ktorý by sa celý zaľúbený vznášal po byte a stratil pre niekoho hlavu. Ani keď si začal s Monikou, tak to na ňom nebolo nejako špeciálne poznať. Že vraj on nie je veľmi na...“ Zarazí sa.

Prestanem sa hrať so šnúrkou na teplákoch. „Na čo?“

„Nooo, nemám ti to vraj hovoriť, lebo že už ho potom nebudeš chcieť,“ váha Klotilda.

„No tak keď si už začala, tak pokračuj, vieš, že to z teba tak či tak vytiahnem, lebo teraz mi to už nedá pokoj.“

„Že Ondro nie je veľmi typ na mojkanie, túlenie sa a podobné romantické prejavy. Znie to sprosto, ale že on sa chce, trošku prehnane povedané, prosto rozmnožiť.“

„Rozmnožiť?“ smejem sa.

„Ale ako v zmysle, že si chce...“

„Joj, chápem, ako to myslela. Ondro je rodinný typ, chce si nájsť dievča a založiť si rodinu a nebude mi nikdy písať zamilované básne a zomierať z lásky ku mne. Je mi to jasné. Nepoznáme ho predsa odvčera.“

Spravím si z teplákovej šnúrky mašličku.

 

Za pár dní prídeš k nám na pravidelnú hodinu angličtiny. Obliekla som si svoje najkrajšie domáce tričko a dala som si hviezdičkové korále. Pod tričkom dokonca podprsenka. Všimnem si, že ty máš pod tým svojím stále bielym niečo zavesené.

„To je USB kľúč?“

„Nie, to je firemná karta.“ Vytiahneš spod trička preukaz so svojou fotografiou.

„Ty nosíš na hrudi svoju vlastnú fotku?“ smejem sa ti na krk. „Pochopila by som, keby to bola moja podobizeň, ale takto?“

Nesmejem sa ti už nikam a na vlastnom krku ma spolu s korálkami ťahá trápne ticho. Zdá sa mi však, že sa v duchu usmievaš. Ponúknem ťa čajom a keď otočená chrbtom k tebe naberám vodu do rýchlovarnej kanvice, prejde mi úsmev z astrálnej sféry na pery. 

 

Priamo k veci

Pred ďalšou hodinou angličtiny sedíme aj so sestrou v kuchyni a jeme štrúdľu. Naši sú na služobke. Ty sedíš oproti a sestra vedľa mňa. Mohlo by to byť naopak. Aby tomu tak bolo, spýtam sa ťa, či u nás po angličtine neostaneš, že príde aj Ignác, že by sme zahrali nejaké spoločenské hry. 

„Viem, že zajtra ideš do práce a potrebuješ sa poriadne vyspať, takže pochopím, keď...“

„A dalo by sa u vás potom prespať?“

„Jasne, ustelieme ti v obývačke.“

To šlo nejako hladko. Akoby si už jednou polkou zadku sedel vedľa mňa. Aj tvoju voňavku cítim silnejšie, ako obvykle. Mieša sa s mojou a výsledok vôbec nie je zlý. Sestra otvorí okno a vzápätí ním vyletí môj smiech. Určite ho počuje aj ten agresívny pes od susedov. Klotilda na mňa nechápavo pozerá, ty hľadíš von oknom a pozoruješ brešúceho psa. Si zvyknutý, že mi občas hrabe a nepátraš po príčine. 

„Kto ešte chce štrúdľu?“

Keď ti nakladám na tanier ďalší kúsok, cítim už tvoju voňavku tak silno, až je to neznesiteľné. Vrátim sa na svoje miesto a poznamenám, že by sme mohli hrať Kenta v dvojiciach, keď už budeme štyria. Sestra nadšene súhlasí a potom spomíname na naše niekdajšie úspešné časy, keď sme boli neporaziteľná kentová dvojka. 

„Radšej vytvoríme dvojice tak, že Ignác bude s Klotildou a ja s tebou, aby sme vás hneď nerozprášili.“

Kým dojedáš koláč, pozerám na zaprášenú policu s kuchárskymi knihami, ktorú máš nad hlavou. Toľko prachu. Mám chuť ho sfúknuť. Popadal by ti do vlasov a do štrúdle, mne do očí a kašľali by sme spolu na všetko.

 

Tentokrát sa vašej angliny zúčastňujem aj ja, pretože sa chceš osmeliť v rozprávaní pred ďalšími ľuďmi. Lichotím si, že práve predo mnou je to najťažšie. 

Sedím vo svojom obľúbenom kresle s pokrčenými nohami pred sebou a sledujem ťa, ako odpovedáš na Klotildinu otázku. Vyzeráš tak vážne, tak seriózne, tak distingvovane. Páči sa mi tvoj prízvuk. Rozprávaš sestre o svojej zbierke meracích prístrojov a spomenieš, že najnovší prírastok si si doviezol zo Vsetína.

„From Vsetín?“ zapojím sa prekvapene. „You were in Vsetín? Did you like it there?“

„I don’t know, I went to Vsetín, I took the machine and I came back home.“

„???“

„In one day.“

„Why did you go there? Couldn’t they sent it to you?“

„Yes, they could, but I wanted to go for it personally.“

„Oh, aha.“

Konverzácia pokračuje a keď sa ťa neskôr spýtam, aké vlastnosti máš rád u žien, rozmýšľaš asi 5 minút a potom povieš, že si musíš vyhľadať pár slov v slovníku. Nech medzitým odpoviem na to isté ja.

„Intelligence, sense of humor, honesty, responsibility, fidelity, gentlemanhood.“ A emocionálnosť, tvorivosť, umelecké založenie, spontánnosť, nezávislosť... dodám v duchu, presviedčajúc samu seba, že najdôležitejšie už pre mňa budú tie charakteristiky, ktoré som vyslovila nahlas. Čiastočne tomu aj verím.

Nakoniec zo seba niečo horko-ťažko vytlačíš (usmejem sa, pretože to na mňa viac-menej sedí) a Klotilda sa ťa spýta, čo si myslíš o ženách, ktoré nosia vysoké podpätky a minisukne a maľujú sa. 

„If you could ask me only one thing, what would it be?“ vystrelím odrazu bez toho, aby som najprv odistila zbraň. 

„Why do I have only one question?“

„That would be your question?“

„Yes.“

Ja sa cítim divne, no Klotilda sa rozosmeje a hovorí ti, že to čo za otázku, že ona čakala, že sa spýtaš niečo ako: „Will you marry me?“ Až mnou hegne, pretože to isté napadlo aj mne. Aby som to zamaskovala a vytiahla ťa z tvojich klasických rozpakov, zovšeobecním to a začnem sa nadchýnať, aká by to mohla byť nádherná scéna vo filme. Že dvaja kamaráti, ktorí sa priatelia už roky, sa dajú dokopy takýmto spôsobom. Z kamarátstva rovno do zasnúbenia, len tak, bez prípravy a plánovania, spontánne pred ďalšími kamarátmi. 

„They like each other so much, that the only possible solution is to marry. Oh God, that would be so romantic a touching.“

„A little bit unrealistic,“ poznamenáš opatrne. „And hasty.“

Lenže ja som ponorená do svojich romantických vízií, Klotilda sa ku mne hneď pridá a hovorí, že je to tá najromantickejšia scéna, akú si dokáže predstaviť a na jej otázku, aká je tvoja vysnívaná romantická predstava, odpovieš, že takto narýchlo nevieš.

 

Kent Ignáca ani teba veľmi nenadchýna. Radšej by ste hrali Sedmu. Ale ty sa mi zastávaš Kenta a hráme ďalej. Ani o jedenástej ešte nechceš ísť spať, hoci je jasné, že svojich 8 hodín už nenaspíš. Meníme spoločenskú hru a až o jednej sa rozhodneme, že by bolo treba ísť do postele. Kým sa sprchuješ, usteliem ti na gaučovke v obývačke. Plachtu som natiahla až na doraz. Ani náš čas už ďalej naťahovať nejde.

„Môžeme sa porozprávať?“ spýtam sa ťa, keď sa v pyžame objavíš v obývačke. Nezdá sa, že by ťa to prekvapilo. Veď ako by aj mohlo, keď je plachta na roztrhnutie. Placho, ale rozhodne spustím monológ o tom, že si istota môjho života, môj najlepší kamarát a najlepší chlap, akého poznám a že v poslednom čase k tebe cítim ešte čosi viac a že ty a ja by sme mohli byť ty+ja a blablabla. Ty mi na to hovoríš niečo o tom, že ma máš rád a že síce nevieš presne, čo chceš, ale veríš, že by sme to mohli byť my. Že to zatiaľ nie je ktovieako hlboký cit, ale že som skvelé dievča a blablabla. Rozprávame a rozprávame, ako keby sme viedli diskusiu o nejakom politickom probléme. Vstúpiť do EÚ alebo nie? Poslať vojakov do Iraku? Kebyže ma v nasledujúcej chvíli konečne nechytíš za ruku a neprisunieš sa o aspoň o tie dva centimetre bližšie, asi by som hlasovala za nie. Keď sa ráno zobudím vo svojej posteli po 2 hodinách spánku, už nemám problém predstaviť si, ako sa bozkávaš.

 

Rozprávka o princovi na bielom koni

Keď som bola malá, rada som si stavala v izbe bunker zo škatúľ, diek a vankúšov a potom v ňom trávila celé hodiny, hrajúc sa s bábikami, vláčikom či céčkami. Zvonku ku mne doliehali hlasy rodičov, sestrin smiech a hudba z ockovej gitary. Mamka mi občas zaklopala na „dvere“ a nechala mi pred bunkrom tanier s nakrájaným jablkom či koláčom. Cítila som sa v bezpečí, chránená  a ľúbená. Nikoho som nepúšťala dnu, okrem Klotildy. Dvom nám tam bolo dosť tesno, ale chichotalo sa nám dobre. Neskôr sme sa tam už obe naraz nevmestili. A potom už ani ja sama. Teraz sa do neho zmestíme my obaja a nie je nám ani tesno. Po rokoch sa znova cítim byť doma.

 

Dopozerali sme film a ja teraz ležím na gaučovke s hlavou na tvojich nohách. Podložíš mi vankúš, aby mi bolo mäkšie. Beží nám prázdna obrazovka, až sa televízor sám vypne. Ostaneme v tme. Len z chodby presvitá trochu svetla z malej lampičky, a tak vidím, že sa na mňa celý usmievaš. Zavriem oči. Stále to vidím. Už dávno neverím v princov na bielom koni, ale začínam veriť v nízkych chudých princov v okuliaroch. 

 

Zložíš si ich a vytiahneš z vrecka špeciálnu handričku na okuliare. 

„Pozrime si seriál a potom už pôjdem,“ vyhlásiš a jemne si ma zložíš z nôh. Prišiel si k nám po práci a doteraz sme sa príjemne zhovárali a v prestávkach príjemne mlčali. 

„Tak skoro?“ vyhlesnem sklamane.

„Musím sa vyspať. Niekto chodí aj do práce.“

Zamračím sa. Len pred troma dňami mi začali prázdniny. Pozriem sa na hodinky. Ešte je len sedem. „Nemohol by si ísť až tým neskorším busom?“ pritúlim sa k tebe.

„Nie, keď nenaspím 8 hodín, budem zajtra unavený a nevrlý.“

Vstanem, nastavím na počítači nový diel seriálu, ty si zatiaľ nasadíš vyleštené okuliare, sadnem si späť k tebe a ty ma chytíš za ruku.

 

Keď prídeš najbližšie k nám, podáš mi kvet zabalený v papieri a povieš: „Dovolil som si malú pozornosť.“ Červená ruža. Hodím sa ti okolo krku: „Ďakujeeem.“ Poskakujúc od radosti hľadám po byte prázdnu vázu. 

„Dostala som ruuužu,“ pochválim sa natešene ockovi, keď prechádzam cez jeho pracovňu. „Ešte nikdy mi nikto nedal kvet len tak.“

Keď ukladám vázu na okenicu vo svojej izbe a usmievam sa na ružu, hlavou mi prebleskne myšlienka, že na tom niečo nie je v poriadku. Spôsob, akým si mi ju dal? Istá neprirodzená obradnosť? Dal si mi tú ružu preto, lebo v príručkách o vzťahoch sa píše, že ženy rady dostávajú kvety mimo špeciálnych príležitostí, a preto im nejaký treba občas podarovať? Nebolo to na spôsob: Išiel som z práce a pomyslel som si, aká si úžasná, a tak som bežal do kvetinárstva a kúpil ti ružu. Príručky o vzťahoch sú pre teba ako pre veriacich Biblia. Minule si mi dokonca jednu požičal so slovami, že ti na nás záleží a nechceš, aby sa nám to pokazilo. Treba sa vraj vyvarovať zbytočných chýb, ktoré môžu zničiť sľubný vzťah. Musela som ti sľúbiť, že si ju prečítam. 

Snažím sa zahnať takéto myšlienky. Je to predsa krásne a veľmi milé, že si mi len tak priniesol ružu. Hoci ja mám radšej ľalie, ale to si nemohol vedieť. Priateľkám sa predsa dávajú červené ruže, na znak lásky. Je to taký zvyk. Hej, zvyk. Pravidlo.

Ale čo, veď je to pekná ruža a myslel si to dobre. Nahnem sa bližšie k nej a zmätene sa narovnám. Necítiť žiadnu vôňu. 

 

Pred naším prvým milovaním sa spýtaš, aký starý je kondóm, ktorý som vytiahla zo šuflíka a snažíš sa vyčítať dátum spotreby z obalu, zatiaľ čo ja ležím nahá pod tebou. Po našom prvom milovaní mi povieš, že kondóm sa ti nezdá ako dostatočná ochrana, že nie je 100 percente spoľahlivý. Bol by si radšej, keby sme to kombinovali s nejakými spermicídnymi vaginálnymi kapsulami. Jakživ som o nich nepočula. Namietam, že ja som vždy používala len kondóm a nikdy som nebola tehotná.

„Zaujímavá logika,“ poznamenáš, akosi neprirodzene ma hladiac po ramene. Akoby si sa zabudol v tom pohybe a nebol si vedomý, že sa ma dotýkaš.

„Nič nie je stopercentné,“ bránim sa. „Ale netreba to preháňať. V živote sa môže stať všeličo, môže ti na ulici spadnúť tehla na hlavu. A neprestaneš predsa kvôli tomu vychádzať z domu!“

„To sa bežne stáva? Že ľuďom padajú tehly na hlavu?“ snažíš sa o odľahčený tón.

„No jasne, každý deň na to niekto zomrie,“ smejem sa a pritúlim sa k tebe bližšie. Nazdávam sa, že tento rozhovor je za nami.

„Nezdá sa ti, že si máličko ľahkovážna?“ odhodíš ma do ticha.

„Ľahkovážna?“ zahabkám po chvíli neveriacky.

„Je to predsa aj v tvojom záujme, aby si neotehotnela. Ešte dva roky budeš na doktorandskom. A ja sa tiež ešte necítim byť pripravený na dieťa.“

„No prepáč, ale ľahkovážne by bolo, keby sme boli niekde na lúke, nemali so sebou kondóm a ja by som sa nedokázala ovládnuť. Uznávam, to by bolo riadne nezodpovedné. Ale takto?“

„V tomto nechcem pripustiť žiadne riziko,“ trváš neúprosne na svojom. „Buď taká dobrá a naštuduj si niečo o tých kapsulách.“

„Ale veď to riziko je také maličké!“

„Maličké, nemaličké – ale je tam a ja si potom nemôžem vychutnávať... milovanie, pri predstave možných následkov.“

„Chceš povedať, že teraz si si to nevychutnal?“ rýpnem do teba.

„Ale áno, ale už viac nechcem takto riskovať.“

„Ani prechádzku po lese si neužiješ, lebo by na teba mohol vyskočiť medveď?“

Nechceš už o tom ďalej diskutovať, pobozkáš ma na líce a uzavrieš to opakovanou prosbou, aby som si o tom aspoň niečo prečítala, než to zavrhnem. 

Najbližšie mi rovno donesieš škatuľku s kapsulami, nech si to osamote vyskúšam, či mi to neprekáža. S nevôľou hľadím, ako otváraš môj šuflík a vkladáš do neho tú sprostú krabičku. Mám pocit, ako keby sa mi po izbe prechádzali cudzí ľudia a všetkého sa dotýkali. Dokonca sa pýtajú, kde mám spodné prádlo a prinútia ma, nech im ho ukážem. 

Tých kapsúl sa ani nedotknem. Leták som si už predtým prečítala na internete.

 

Ozývaš sa mi každý deň. Och, aký to nezvyk! Nikdy nezabudneš. Buď mi napíšeš email, alebo smsku, alebo sa stretneme. Buď alebo. Spojku aj asi nepoznáš. V jazykoch si nikdy nebol ktovieaký a možno si práve chýbal, keď ste v škole preberali spojky. Lenže ja som nechýbala. Začína mi to pripadať ako nejaká povinnosť, ktorú treba cez deň splniť. Niečo ako: vyniesť smeti, ísť do práce, skontrolovať poštu, osprchovať sa, ozvať sa priateľke, oholiť sa... Splnené? Výborne, odfajknuté. Keď mi odpovieš na smsku, s istotou viem, že v ten deň mi už email nenapíšeš, ani mi nezavoláš. Totiž, netelefonuješ mi nikdy. Neznášaš telefonické rozhovory. A ja to rešpektujem. Tak ako rešpektujem, že sa chceš stretávať len dvakrát do týždňa. Chápem to, chodíš predsa do práce, bývaš 20 kilometrov od Košíc a každý deň sa svedomito učíš angličtinu. Lenže ako sa ukazuje, ty ma ani netúžiš vidieť viac. Dva razy do týždňa ti úplne stačia. Ale presne dva razy. Vždy len dva razy. Áno, zvyk je železná košeľa, ale ja nemám železné nervy. A toto ani nie je zvyk. Stavila by som sa, že v niektorej príručke sa píše, že s priateľkou sa treba pravidelne stretávať a každý deň sa jej ozývať. Že tak bude všetko v poriadku. 

 

O pár týždňov mi na rande v čajovni hovoríš: „Pre vzťah je lepšie, keď jeden musí na stretnutie dlhšie počkať, ako keď sa druhý do stretnutia núti. V častosti stretávania sa nedajú robiť kompromisy.“

Toto som už niekde počula, hmmm. Keď ťa odprevadím na autobus do Nižného Čaju, vrátim sa domov, otvorím príručku od uznávaného psychológa Jurčíka, ktorú si mi požičal a chvíľu v nej listujem. Nájdem to tam od slova do slova. Dostanem také nervy, že keby tá debilná príručka nepatrila tvojej mamke (ktorej ju kedysi daroval tvoj otec), roztrhala by som ju na kusy a poslala ti ich poštou. Z nedostatku iných možností len roztrhám na štvrtiny poslednú hygienickú vreckovku z balíčka na stole, čo sa ukáže ako veľká chyba, lebo potom si nemám čím utrieť slzy. 

„Dopekla aj s tebou, Jurčík!“ zanadávam, až sa chudák Jurčík určite v hrobe obracia, hoci ešte žije. Presnejšie, šťastne si nažíva so svojou štvrtou manželkou v rodinnom dome s bazénom.

 

Na dovolenke v Paríži, kam sme šli s rodičmi a Klotildou, ti vypisujem, že mi chýbaš. Odpisuješ, že aj ja tebe. Keď však po úchvatnom dni strávenom v galériách sedím sama v parku a dvaja mladí hudobníci nádherne hrajú na klarinete Elvisovu I can’t help falling in love with you, v neďalekej fontáne sa šantia deti, na tráve polihujú zaľúbené páriky, ale aj osamelí čitatelia a náhle ma zaplaví nesmierna radosť zo života a pocit nevýslovnej krásy, viem, že mi nechýbaš. Nedokážem si predstaviť, že tu teraz sedíš vedľa mňa a pociťuješ niečo podobné. Nepredstaviteľná je už skutočnosť, že tu vôbec sedíš. Najradšej tráviš čas u seba doma v izbe a ešte možno u mňa doma v izbe. Keby si sa tu nejakým nevysvetliteľným spôsobom predsa len ocitol, určite by sme nesedeli v tomto parku. Ostanem tu celé hodiny, ničím nerušená a prvý raz som rada, že si si už vyčerpal dnešnú dávku komunikácie raňajšou smskou.  

 

Tak či tak sa teším, že ťa po návrate z Paríža uvidím. Posledný deň ti dokonca kúpim hrnček s nápisom Pre najlepšieho muža na svete. Nasledujúci deň po mojom príchode máš však odísť na služobnú cestu do Hamburgu, kde budeš musieť absolvovať mítingy s cudzími ľuďmi v angličtine a chodiť po neznámom meste. Chcem ťa objať a povzbudiť a keď navrhneš, že prídeš ku mne a ráno potom pôjdeš taxíkom na letisko, poteším sa. Lenže sa dostavíš až o ôsmej večer (čakala som ťa oveľa skôr, myslela som, že si urobíme pekné popoludnie) a video z hamburgského múzea krajín vytvorených z modelov, ktoré som pre teba ešte v Paríži vyhľadala na internete, aby si sa do toho Hamburgu začal aspoň trošičku tešiť, ťa vôbec nenadchne. Už nemám chuť ťa objímať. Za hrnček ma len rozpačito pobozkáš na líce a povieš, že si ho zatiaľ uschováš u mňa. Som taká podráždená a zúfalá z nášho podivného vzťahu a silných negatívnych vĺn, ktoré okolo nás plávajú, že sa pri premietaní fotiek z Paríža točím na stoličke a narážam o stôl. Potom vedľa seba sedíme a mlčíme. Teda, ty mlčíš a ja v duchu kričím: Preboha živého, veď ma už konečne chyť za ruku! Povedz, že ma máš rád a že všetko bude v poriadku! Dočerta, urob niečo! Ale ty len nechápavo sedíš, kým sa ťa po nekonečnom čase nespýtam, či nie si hladný, načo odpovieš, že by si niečo aj zjedol. Ideme do kuchyne, pripravím ti chlieb s maslom, šunkou a syrom a keď do neho zahryzneš a prežúvaš, už to nevydržím a vyhlesnem: „Veď ma už konečne objím...“ Nečakám, kým to spravíš a objímem ťa ja. Zaskočene ma hladkáš po chrbte a nevieš, čo teraz. Ani ja neviem, a tak ťa nechám jesť. Keď sa vrátime do mojej izby a obliekaš sa do pyžama, všimnem si, že máš na sebe trenírky s krabmi, ktoré som ti darovala. Existuje len jedno možné riešenie, ako uvoľniť napätie. Tľapnem ťa po zadku a keď sa otočíš, usmievam sa. Dokonca aj ty vieš, čo takýto úsmev znamená. Keď sa ubezpečíš, že dvere sú zamknuté a naši už zhasli, začneš ma bozkávať. Pomaly sa vyzliekame. Keď ma nežne hladíš po celom tele a dáš mi pusu na pupok, pomyslím si, že možno ešte stále si môj Ondro – Ondro, ktorého poznám 9 rokov, Ondro, ktorého mám rada... Naše bozky sú čoraz vášnivejšie a dotyky naliehavejšie a netúžim už po inom, ako s tebou splynúť. Nedočkavo ti podávam kondóm, ktorý som vytiahla spod vankúša. 

„Dáš si tú kapsulu?“ spýtaš sa šeptom.

„Čože?“ Chvíľu mi trvá, kým pochopím, čo sa pýtaš. 

„No tú vaginálnu kapsulu,“ zopakuješ, stále šeptom.

„Keď ja by som nerada. Prieči sa mi to. Ondro, veď kondóm stačí,“ prosím ho premožená túžbou.

„V tom prípade môžeme ísť rovno spať,“ povieš už normálnym hlasom. „Buď použiješ tú kapsulu, alebo z toho nič nebude,“ počujem za tým, hoci na mňa už len bez slova pozeráš. 

Keď do mňa o chvíľu vnikneš a začneš sa pohybovať, páli ma to a myslím na to, ako vo mne budú chemické látky zabíjať tvoje spermie. Teda, keby došlo k tomu veľmi málo pravdepodobnému prípadu, že by zlyhal kondóm. Po tvári mi tečú slzy, zlyháva mi srdce a ty si nič z toho nevšimneš. Ja si zasa nevšimnem, kedy u teba došlo k vyvrcholeniu, až keď sa potichu odvalíš na bok a spýtaš sa, či nemám nejakú servítku. 

 

Počas tvojho pobytu v Hamburgu ti už nepíšem, že mi chýbaš, ani že ti posielam pusu. 9 rokov nášho priateľstva ma však núti každý deň sa ti nejako ozvať a presviedčať samu seba, že sa teším na tvoj návrat. Tých 9 rokov ma núti prekusnúť, že mi sám nezavoláš a zavolať ti, keď v sobotu o jednej uvážim, že si sa už musel po nočnom prílete dosýta vyspať. Rozprávaš mi o Hamburgu, aká bola cesta, spýtaš sa, ako sa mám ja. Ale nezúčastnene. A potom mi arogantne oznámiš, že chceš byť celý víkend sám a uvidíme sa až v pondelok. Zložím a vyhodím von balkónom hrnček Pre najlepšieho muža na svete. Sviňa, nerozbije sa ani po páde na kamenné kachličky z tretieho poschodia. Zbehnem do záhrady, schytím hrnček a poriadne ním tresnem o zem. Rozletí sa na drobné kúsky. Zasmejem sa, keď si predstavím, ako zdesene by si sa tváril, keby si ma bol teraz videl. Počujem ťa, ako mi hovoríš, že mám prehnané emocionálne reakcie a že moje správanie ti pripadá extrémne. Pozametám črepiny a vysypem ich do smetnej debny. 

Aha, názov tejto kapitoly mal radšej byť Rozdiel medzi teóriou a praxou.

 

The End

Odkedy si mi odporučil, aby som sa o svojich neprimeraných emocionálnych reakciách poradila so svojím psychiatrom (v snahe byť k tebe úplne úprimná som sa ti raz zdôverila, že už nejaký čas beriem antidepresíva), máš od mojej mamy trvalý zákaz ukazovať sa v našom dome. Som tomu rada, aspoň ťa nebudem musieť vidieť, keď budeš mať s Klotildou angličtinu. Odďaľujem naše stretnutie. Ani ty sa do neho nehrnieš. V pesničkách spievajú, že je koniec, beží mi to v titulkách k filmu a je to napísané aj na papieriku vnútri rožka, a tak už radšej nič nejem. Treba sa stretnúť, porozprávať sa o tom a nejako priateľsky sa rozísť. Ale ako sa dá priateľsky rozísť, keď už k tebe necítim ani priateľstvo? Je mi zle, keď si na teba pomyslím, keď si predstavím, že by si sa ma dotkol... Podal si neslýchaný výkon, hodný Guinessovej knihy rekordov – podarilo sa ti za tri mesiace zabiť všetky moje city. To doteraz nedokázal nikto. Všetkých svojich bývalých mám stále istým spôsobom veľmi rada. Jedného dokonca viac než mojich 25 rokov. K tebe necítim nič. To by chcelo potlesk. Ale mám skôr náladu na smútočný pochod s prázdnou truhlou pre môjho najlepšieho kamaráta. Ach, a čo Klotilda? 

Celé dni hádžem šípky do terča a mimo terča. Do stredu sa netrafím ani raz. Nakoniec sa to vyrieši veľmi prozaicky. Cestou na literárnu besedu prídem vyzdvihnúť Klotildu v Aide, kde máte hodinu angličtiny. Pozdravíme sa ako povrchní známi a na chvíľu si k vám prisadnem, kým neskončíte lekciu. 

„Ehm, ja asi pôjdem,“ vypadne z Klotildy a pozerá z jedného na druhého. „Počkám ťa v divadle, vy sa zatiaľ porozprávajte.“

Mlčíš.

„Na čo?“ namietnem ja. „Vidíš, že Ondro so mnou nechce hovoriť.“ Chystám sa vstať a ísť sa nadýchnuť.

„Chcel by som sa rozísť, ak to nie je problém,“ povieš len tak bez úvodu, svojím obvyklým bezfarebným tónom. Ako keby si hovoril, že si chceš požičať môj spacák, ak to nie je problém. 

Zmôžem sa len na otázku: „To takto pred sestrou?“ 

„No a, veď ju poznáme a vie o nás takmer všetko.“

Klotilda sa rozpačito postaví a prehodí si kabelku cez plece: „Počkám ťa tam?“ spýta sa akosi nedokončene.

„Áno.“ Pri pohľade na tvoju pokojnú chladnú tvár bez očí si to však rozmyslím a poviem jej, nech ma radšej počká pred Aidou.

„Mám ti niečo objednať?“ spýtaš sa, ešte ani poriadne neodíde, v snahe neopustiť svoju rolu slušného džentlmena. 

Predstavím si, ako ti šmarím do tej neľudskej tváre krémeš, ktorý sám zaplatíš. Ale načo sa obťažovať? A tak len pokrútim hlavou. „Chceš k tomu povedať niečo viac?“ spýtam sa ľadovo. Klimatizácia je zapnutá príliš silno, aby nás roztopila.

„Vôbec sa k sebe nehodíme. Uvedomil som si, že ťa už ani nechcem tak často vídať. Priťahovala si ma, ale už ma nepriťahuješ,“ vymenuješ vecne a bez zaváhania, akoby si si to predtým naprogramoval. Možno máš namiesto hlavy počítač a funguješ ako robot. 

„Máš pravdu, vôbec sa k sebe nehodíme. Aj ja som uvažovala o rozchode. Nie si človek, za akého som ťa celé roky považovala.“

„Ak smiem vedieť, čisto pre zaujímavosť, v čom som iný?“

„Tvoja emocionálna úroveň je asi tak na bode nula...“

„Mínus jedna,“ opravíš ma.

„Tvoja slušnosť a zodpovednosť nie sú v tebe hlboko zakorenené, ale nahrádzaš si nimi, že nevieš prirodzene vycítiť, ako sa správať, a tak si to musíš naštudovať v príručkách. Myslela som si, že si ten najlepší chlap na svete, ale nie si. Asi som si ťa príliš zidealizovala.“

„Asi áno.“

„Chceš k tomu ešte niečo dodať?“

„Nie.“

„Výborne, tak zbohom.“

Vstanem, ani sa neobzriem a cestou sa nepotknem. 

 

Žili, až kým nepomreli. 

Katarína Gecelovská

(03.07.1988)

Narodila sa v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku na PU v Prešove. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Píše prózu. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

2. miesto v súťaži Akademický Prešov 2011, čestné uznanie v súťaži Jašíkove Kysuce 2007, 2011 a Literárny Zvolen 2011 a 2019, Cena Rudolfa Jašíka - Jašíkove Kysuce 2020.

Publikovala

Recenzie v literárno-kultúrnych novinách LitENky, rozhovory a reportáže pre projekt Košice 2013 – európske hlavné mesto kultúry, zborník klubu PARNAS (2016), články v Knižnej revue, recenzie na portáli Knihy na dosah a v časopise Glosolália a preklad ukážky z románu Kľúčna kosť od Marty Sanz takisto v časopise Glosolália.