Čajovňa. S tebou a bezo mňa.

 

   Sedím na koberci v tureckom sede, v jednej ruke veľký hlinený hrnček, v druhej nič. Z ulice dolieha ticho po búrke. Necítim vôňu čaju ani aromatických korenín, ale keby som zodvihla ruku, mohla by som sa jej dotknúť. Predo mnou sedačky, kreslá, vankúše. Všetky iné, ale všetky prázdne. Pekne spolu ladia. Vzor na orientálnych kobercoch narúšam len ja a môj vak. Z vedľajšej miestnosti sa ozývajú veselé hlasy, ktoré sa miešajú s hudbou z reproduktorov. Nerušia sa navzájom, pokojne by mohli byť na tom istom albume. Aj tlmený smiech mi znie ako hudobný nástroj. Hlasy sa nepribližujú, ani nevzďaľujú. Upokojuje ma to. Hľadím do priestoru pred sebou a pijem čaj. Keby si teraz niekto sadol na gaučovku oproti, mohli by sme hrať hru Kto prvý žmurkne. Neuhla by som očami. Už nie je prečo. Keby to bol hnedovlasý mladík v okuliaroch, aj by som sa na neho usmiala. Zľahka. Tak ako sa ma dotýka hlas neznámej speváčky. On by žmurkol prvý. Neprisadla by som si k nemu. Nechala by som ho zmiznúť v obrazoch nad pohovkou. V jednom sa odráža otvorené okno. Na vedľajšom je mladé dievča stojace na priedomí domu, nejaký ker a ja. Všetko nehybné. Cez okno prúdi jemný závan vzduchu. Dvere do vedľajšej miestnosti sú otvorené, ale prievan nie je. Škoda. Mám výhľad akurát na stolík so spoločenskými hrami. Mohla by som si so sebou zahrať Človeče nehnevaj sa a nikto by sa nenahneval. Ibištekový čaj. Netuším, ako vyzerá taký ibištek. Ale tak nebudem piť ľalie. Obrazov je tu ako v galérii. Kvetov ako v obývačke. Dokonca aj na klavíri sú črepníky s fialkami, hneď vedľa ceduľky s nápisom Na klavíri nehrať. Môj hnedovlasý chlapík v okuliaroch by určite zahral na gitare. Ale už sme dožmurkali a ľudí je tu ako v mojej izbe. A ja sa opieram o stenu. Cez vankúš. Čo asi je na opačnej strane? Chvíľu sa snažím priestorovo zorientovať, ale zmáha ma únava. Mohla by som zakryť ešte väčšiu časť vzoru na koberci a trochu si pospať. Nikto by ma nevidel. A vzorka sa aj tak opakuje. No nedokážem sa ani pohnúť. Mohla by som tu spolu s veľkým kvetináčom, vakom a nedopitým čajom vytvoriť inštaláciu. Mohla. Ale nie je prečo. Taktiež by som mohla odletieť na tom orientálnom koberci ako Aladin. Ale nechcem. Radšej zmiznem v abstraktnej maľbe nad klavírom.

Katarína Gecelovská

(03.07.1988)

Narodila sa v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku na PU v Prešove. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Píše prózu. Členkou literárneho klubu je od roku 2011.

Ocenenia

2. miesto v súťaži Akademický Prešov 2011, čestné uznanie v súťaži Jašíkove Kysuce 2007, 2011 a Literárny Zvolen 2011 a 2019, Cena Rudolfa Jašíka - Jašíkove Kysuce 2020.

Publikovala

Recenzie v literárno-kultúrnych novinách LitENky, rozhovory a reportáže pre projekt Košice 2013 – európske hlavné mesto kultúry, zborník klubu PARNAS (2016), články v Knižnej revue, recenzie na portáli Knihy na dosah a v časopise Glosolália a preklad ukážky z románu Kľúčna kosť od Marty Sanz takisto v časopise Glosolália.