Tak

Celý deň je teda krásne hore nohami,
a nikto z nás preto nemá ťažkú hlavu.
Oviala ma poézia. Pomo- nepomohla mi?
Hrala na city. A hrala netýkavú.

Ostali sme na to samí dvaja: svet a ja.
Poslední my dvaja takto pri vedomí.
Podvečer mu kážem Válka. To nás nespája.
Myslím, že som silný. Myslí, že ma zlomí.

Mlč minútu ticha za pominuteľné sny!
Vrav! Minúta chytá minútu, sme v kaši.
Srdce, koža, hlava - nič už dokonale netesní,

každým novým dňom som menej, menej telesný,
ale predsa: o poznanie, o poznané ťažší.
No tak, básnik, usmievaj sa, sledujú nás naši.

Byť, či nie

V slzách som vyprevadil dymového motýľa
( a celý zvyšok noci bavil hostí tykadlami).
Pohneval som si chutnú žabku, čo sa zaňho modlila,
že teraz vážne neviem, ako na ňu, mami.

Tlačím sa bruchom na pult, mám tu rozčítané zrkadlá,
v ktorých sa cez uličku kĺžu zlatí ocinovia.
Vraciam sa k stránke, čo mi od minula celkom vypadla,
len vlastná minulosť je medzitým už dávno nová.

Z vianočnej výzdoby sa odlomila halúzka
a ja som rýchly, zlý a smädný v nehumánnej dobe –
v hostinci Evy B. sa na obsluhu nestrieľa a nelúska!

V hostinci Evy B. a súkromne je všetko po starom:
mám len dve možnosti - a vyberám si obe,
keď ráno stúpam do schodov a v predklone sa zrážam s poštárom.

No

Stále nám ide o krk - ale o čí?
Závet som poslal s veľkou vodou v malej kazete.
Z čakania na zázrak ma rozboleli oči.
Tajne si beriem čo mi nikdy nedokážete.

Z vychádzok do detstva sa vraciam negramotný,
na cestu spať sa pýtam dobrých strašidiel.
Vypi si na nás dvanásť pív a trinástym sa zotni.
V staň z mŕtvych, aby si mi vrúcne závidel.

Som panák, uľaví si, kto mi jednu vrazí...
Milenci nad fontánou ešte ignorujú svet...
a v lotosovom smäde odriekajú krásne frázy.

Milenci nad fontánou. Čľapli do vody.
Desím sa toho, čo som vyrozumel z viet.
A voda iba dôvodí a dôvodí...