x x x
Marcová noc má vlasy v tuhom cope,
susedov kopov kňučí od hladu.
Kyslý dážď mrzne v tvojej stope –
neobzeraj sa dozadu!
Bežíš, ako to vieš len ty a srny.
O piatej ráno dymia komíny,
surové nebo trucuje a zrní
kovovou vodou nad nimi.
Všetko je inak: za siedmimi plotmi
sa koniec sveta prepadáva do tmy,
belasý mesiac cúva do zimy...
Svoj nový príbeh sama sebe prezraď,
ľahlo si ku mne tisíc Šeherezád
a mne sa aj tak sníva s mŕtvymi.
xxx
(Ľ.Š.)
Vtedy
na chate,
kým som si ľahol,
odzátkoval som oblohu
a riadne si uhol
ťažkej tmy.
Len tak v šatách
som potom tvrdo zaspal.
Mesiac s vývrtkou
ma ešte do rána
tlačil na srdci.
Nepoetická chvíľa
Pánbožko vodí malé deti za nos,
hviezdy sa ďalej tvária, že sú nemé...
Koľko si toho ešte za noc
do očí nepovieme?
Dažďu je náhle tesno v ťažkom mračne
(nebo je zase plné rajských splaškov),
čakáme na toho kto začne
a núkame sa fľaškou.
Toto je iba medzi nami dvoma
(špinavá plocha stola, prach... a láska).
Nikto z nás vlastne presne nevie čo má.
Čakáme kŕdeľ anjelikov v bielom
a zatiaľ mokrá hlava vetra bije na sklá
ľadovým čelom.